Starý mudrc raz povedal: existovať znamená jednoducho zabrať miesto v priestore. Kameň existuje, pretože kde on leží, už druhý kameň nemôžeme položiť.
Vzduch existuje – keď ho napumpujeme priveľa do balóna, balón praskne, lebo vzduch zaberá priestor.Dokonca aj myšlienka alebo emócia zaberá priestor v našej mysli a srdci. Nemôžeme myslieť na dve veci naraz a jedna silná emócia vytlačí všetky ostatné.
Ale samotné zaberanie miesta nie je životom, ale iba existenciou.
Život je to, čím pôsobíme na svet okolo seba – náš účinok a vplyv. Oheň nie je len plameň zaberajúci priestor; jeho pôsobením je svetlo a teplo, ktoré šíri.
Voda nie je len tekutina vo fľaši; jej pôsobením je to, že napája, ochladzuje a dáva rásť životu.
Existenciou je to, že zaberáme priestor, ale pôsobením je to, čo konáme. No aj tu je malý rozdiel.
Konať vo svoj prospech a konať v prospech iných. Svedomie nás chváli, ak sa zameriame na iných - srdce sa zatvrdzuje, ak sa zameriavame na seba.
Človek tak stojí pred zvláštnym paradoxom.
Čo je dobré pre našu existenciu – zaberať miesto - hromadiť majetok, starať sa o seba, chrániť si svoje – paradoxne ochudobňuje náš duchovný život, pretože nás izoluje a zbavuje zmysluplného života.
A naopak: to, čo je dobré pre náš život – pomáhať, dávať, byť súcitní, obetovať sa – vyžaduje, aby sme sa časti svojej existencie vzdali.
Keď niekomu dáme peniaze, stratíme ich zo svojho majetku, no paradoxne získame duchovný dar zmyslu života, spojenia a vnútorného bohatstva.
Prečo je tak vzdávanie sa napokon rozumné?
Pretože existenciu má každý kameň, ale život dostáva zmysel až vplyvom. Ak celý život len „zaberáme miesto“ a obaľujeme sa ako kameň blatom a riasami, naše bytie ostáva prázdne a nenaplnené.
Ak zaberáme miesto a náš vplyv je zameraný len na nás, duchovne zomierame, niečo nám chýba.
Naopak, keď niečo zo svojej existencie obetujeme, náš život dostáva hĺbku, význam a reálnu silu meniť svet okolo seba.
Tým, že „máme menej“, za účelom rozdania, sa paradoxne stávame novými osobnosťami. Strácame v majetku, ale získavame na duchu.
V tom je skrytá paradoxná logika skutočného bytia: len tým, že sa zriekame častí seba, nachádzame, kým naozaj sme...