Ak sa zamyslíme na životom, prídeme k jednoduchým, pritom šialeným myšlienkam, ktoré nás nikto neučil, ale ich vidíme pred sebou denno-denne. Vezmime si bývanie.
Dom alebo byt, je v podstate väzenská cela. Niekto v nej trávi menej času ako v práci. Čo je však dramatické na tom je fakt, že túto väzenskú celu, do ktorej často chodíme iba spávať, si skrze hypotekárny úver kúpime a to splátkami na celý život.
Systém nám tam nechá nejaké súkromie, kde si môžeme dom vyzdobiť, kúpiť novú TV a sušičku na prádlo, aby sme sa menej hýbali, ale inak ide o malú štvorcovú budovu, ktorá nám berie slobodu záťažou nájomného, energií, odpadu a opráv. Preto sa týmto témam, ktoré donedávna nikto neskúmal, budeme hlbšie venovať a dnes začneme programovaním skrze školu.
Prvotné programovanie (Inštalácia „softvéru narodeného človeka“), alebo - škola ako továreň.
Škola nie je miesto pre múdrosť, ale pre poslušnosť. Učí ťa sedieť 8 hodín, pýtať sa na povolenie (ísť na WC), či plniť príkazy výmenou za fiktívnu odmenu (známka).
Zabitie intuície
Systém ti hovorí: „Never svojim zmyslom, ver učebniciam.“ Tým v tebe vypína vnútorný kompas a nahrádza ho externou autoritou. Zabíja v tebe intuíciu a vnútornú duchovnú múdrosť.
Trest za chyby
V prírode je chyba lekcia, v systéme je to trest. Tento strach ťa paralyzuje, aby si v dospelosti nikdy neriskoval a zostal v bezpečnej ohrade.
V prírodnom prostredí je zlyhanie priamou spätnou väzbou, ktorá jednotlivca učí lepšie rozumieť fyzikálnym a biologickým zákonom prežitia. Ak urobíš chybu v divočine, následok ťa núti okamžite zdokonaliť svoje zručnosti, čím sa stávaš skúsenejším a odolnejším voči budúcim hrozbám.
Systém naopak prirodzený proces učenia nahrádza umelým trestom, ktorý nemá za cieľ tvoj rast, ale vyvolanie strachu z vybočenia z radu. Týmto spôsobom sa v človeku buduje vnútorná paralýza, kvôli ktorej radšej nerobí nič nové, len aby sa vyhol spoločenskej stigme alebo postihu.
Prečo systém vyzdvihuje deti, ktoré sa dobre učia - presnejšie povedané - ktoré dobre opakujú učivo?
Systém glorifikuje vzorného žiaka preto, lebo jeho úspech je potvrdením funkčnosti systému a ochoty jednotlivca bez výhrad plniť cudzie zadania. Tieto vyznamenania nie sú odmenou za skutočnú inteligenciu, ale certifikátom o vysokej miere poslušnosti a prispôsobivosti, ktorú mocenské štruktúry potrebujú pre hladký chod spoločnosti.
Neskôr týchto ľudí si systém vyberá na vedúce pozície. Nie preto, že by samostatne mysleli, ale preto, že sú pre systém spoľahliví. Presne vedia, že majú poslúchať vyššiu autoritu a tieto isté mechanizmy poslušnosti aplikovať na ľudí pod sebou. Systém si tak sám vychováva dozorcov – lojálnych, predvídateľných a dokonale poslušných.
Verejná pochvala „najlepších“ slúži ako psychologický nástroj, ktorý v ostatných vyvoláva pocit menejcennosti.
Systém nepotrebuje samostatne mysliacich ľudí. Potrebuje predvídateľné "súčiastky".
Vzorný žiak nie je dôkazom inteligencie. Je certifikátom o úspešne zlomenom vzdore. Škola ho odmení práve vtedy, keď prestane pochybovať a začne poslúchať bez otázok, opakuje to, čo do neho systém vložil a nič nespochybňuje.
Je to psychologický trik. Jeden dostane hviezdičku, ostatní pocit menejcennosti. A všetci sa potom ešte usilovnejšie snažia potešiť tých, čo rozdávajú známky.
Uniformita
Program ťa núti potlačiť tvoju jedinečnosť, aby si zapadol do štatistiky a bol ľahko nahraditeľný. Kópia nemá vlastný hlas, a preto vždy iba opakuje nahrávku, ktorá bola skrze učebnice a autority do neho vložená. I keď môže mať tituly pred menom a za menom, jeho život je len predvídateľný chod udalostí.
Uniformita nie je náhoda. Je to nástroj. Kópia sa nespýta „prečo“, len urobí, čo sa povie.