Štandardné učivo nás nevyučuje o tom, že celý svet funguje na cyklickom princípe, kde sa niečo rodí, pretrváva a zomiera, aby sa opäť po transformácii narodilo. Kdekoľvek sa zameriame, uvidíme nádych a výdych, noc strieda deň a naopak, rok sa rodí v jarnej kráse, cez letný farebný šat až po hnedú jednofarebnú jeseň, zakončený v bielej zime.
Mesiac sa dostane do splnu, keď následne z neho ubúda, aby v nove úplne zanikol, keď sa začne opäť rodiť s pribúdajúcim svetlom. Po prílive prichádza odliv, po vyparení vody vzniká oblak a prichádza dážď, rastliny prijímajú oxid uhličitý, ktorý my ľudia vydychujeme a premieňajú ho na kyslík, ktorý naopak my dýchame.
Severský Ragnarök, v preklade „osud bohov“, nie je v severskej mytológii konečným zánikom sveta, ale nevyhnutnou súčasťou cyklu stvorenia a znovuzrodenia. Je to bod, kde sa starý svet, ktorý reprezentujú bohovia Ódin a Thór, zničí, aby na jeho troskách mohol vzniknúť nový a lepší.
Ragnarök je koniec jedného cyklu, ktorý predchádza začiatku nového. Po ňom bude zem zelenšia a krajšia, z preživších bohov a nového ľudstva vznikne nová, lepšia spoločnosť. Ragnarök je tak v podstate aktom deštrukcie, ktorý vedie k obnove.
Čo nás však svet naučil, je vnímanie času lineárnym spôsobom. Niečo vznikne, zanikne a tým pádom je koniec. Tak vznikli náboženstvá, ktoré hlásajú túto falošnú doktrínu, ktorá je v rozpore so všetkým okolo nás.
Lineárny pohľad na svet, ktorý sme podvedomo prijali za pravdu, je frustrujúci, pretože akýkoľvek pokles, pád, alebo neúspech, vnímame ako krok späť, ako zlyhanie. Náš svet chce neprestajne rásť, zvyšovať tržby, mať väčšie výsledky, krivka musí neprestajne stúpať, no napriek tomu aj finančný systém zažíva po rokoch výstupov, hlboké pády, inflácie, krízy.
V biblii sa nachádza príklad cyklu, ktorý je úmyselne pre bežných Egypťanov zamlčaný. Faraón má sen, kde vidí sedem tučných kráv. No onedlho uvidí v tom sne sedem chudých kráv, ktoré začnú požierať tých sedem tučných. Jozef mu tento sen vyloží tak, že príde sedem rokov úrodných, po ktorých nastane sedem rokov hladomoru. Preto dajú vystavať sýpky, aby počas siedmych úrodných rokoch, nazhromaždili dosť obilia, ktoré by vykrylo tých nasledujúcich sedem rokov neúrodných.
Čo je však desivé na tomto príbehu? Elity, teda Faraón a Jozef, ktorí riadia Egypt, nepovedia ľuďom o tomto cykle, ale ho uchovajú len pre seba. Od ľudí berú počas siedmych úrodných rokov časť obilia, aby naplnili sýpky. Na konci úrodného času sú sýpky totálne plné.
A tu prichádza sedem rokov neúrody a obyčajní ľudia, ktorí nemali poznanie tohto času, začnú hladovať. Idú teda za Faraónom, ktorý im dá z ich vlastného obilia, ktoré od nich bral počas siedmych rokov, no za cenu, že sa vzdajú vlastníctva majetkov, v podstate domček s políčkom ktoré dovtedy mali vo svojich rukách, bude majetkom Faraóna a ten im to bude od tohto času prenajímať. A oni vyhladovaní súhlasia.
Tu krásne vidíme návod, ako ľudstvu zamlčať cykly a pripraviť ich o majetky. Nie inak tomu je aj s vierami, ktoré sú lineárne - začiatok, priebeh, koniec a po konci večný život, teda opäť lineárny systém. A ten večný život môžete stráviť buď v nebi, alebo v pekle - záleží len na vás, ako veľmi budete poslušní systému.
Takýto systém máme od mala vštepovaný. Lineárne myslenie nepozná odpočinok, nádych a výdych, ale neprestajný rast, ktorý môže končiť jedine koncom - či už koncom sveta, alebo skrachovaním podniku.
Toto zmýšľanie vedie prirodzene k frustrácii, stresu a vyhoreniu. Neustály tlak na to "stále rásť" je v rozpore s našou biológiou, ktorá funguje v cykloch (spánok/bdelosť, aktivita/regenerácia).
Lineárne myslenie nás učí, že šťastie je vždy "pred nami", v ďalšom nákupe, v novej veci. Neustále hľadáme čosi, čo nás údajne posunie dopredu, namiesto toho, aby sme našli uspokojenie v prítomnosti, v maličkostiach ktoré už vlastníme.
Keď je jediným cieľom neustály rast a pokrok, akýkoľvek oddych alebo spomalenie sa vníma ako stagnácia, alebo zlyhanie. A tieto dve slová dnes znejú veľmi negatívne.
Lineárne myslenie vníma smrť ako absolútny koniec a porážku, nie ako prirodzenú súčasť cyklu. Preto sa jej bojíme, vytláčame ju z našej kultúry a bránime sa jej pochopeniu.
Hodnota človeka sa meria podľa výsledkov, ktoré dosahujeme. To vedie k frustrácii, ak sa nám nedarí, a k pocitu nehodnosti, ak nie sme "na vrchole".
Tento princíp je tak hlboko zakotvený v našej kultúre, že dokonca najlepšieho priateľa začneme ignorovať, ak prestal dosahovať výsledky, spadol na dno po vyhorení, nedarí sa mu, finančne sa niekam prepadol. Pretože ak sa priatelíme s ľuďmi, ktorí sa odtrhli od štandardu spoločnosti, my sami sme akoby ďalším adeptom na odpadnutie a preto je pre ľudí lepšie, ak sa so "skrachovancami" prestanú stýkať.
Ako z tohto kola von?
Najprv musíme pochopiť cyklickosť sveta a doslova začať od seba, od jednoduchého nádychu a výdychu. Čas strávený v prírode a pozorovanie jej cyklov – ročných období, fáz mesiaca, dňa a noci – nám pomáha znovu pochopiť prirodzenú podstatu existencie.
Namiesto neustálej aktivity sa naučiť pracovať v cykloch. Intenzívnu prácu striedať s cieleným oddychom a regeneráciou a to tak radikálne striktným, že vypneme emaily, správy, mobily a odpočívame, ako keby sme nechodili do práce.
Pochopiť, že obdobia "úpadku", neúspechu alebo smútku nie sú zlyhaním, ale nevyhnutnou súčasťou cyklu, ktorý nás pripravuje na nový začiatok.
Namiesto toho, aby sme sa riadili len externým kalendárom a očakávaniami spoločnosti, vnímajme svoje vnútorné cykly. Ak cítime, že potrebujete spomaliť, oddychovať, alebo aj naopak, že máme príval kreatívnej energie, využime to. Naša intuícia je najlepší kompas, ktorý nás môže previesť obdobiami aktivity a regenerácie.
Ak ignorujeme svoju intuíciu a prepracovanosť, čo prirodzene nastáva? Choroba. Častokrát nás navštívia choroby práve z dôvodu preťaženosti, kedy si myseľ a telo povie dosť a spustí obranný mechanizmus. My však vo svojej prefíkanosti sa snažíme za pomoci chémie, teda liekov, chorobu odstrániť, čo je dôsledok nášho lineárneho myslenia neprestajnej produktivity. Namiesto toho, aby sme zaľahli do postele a niekoľko dní odpočívali, napcháme sa liekmi a pokračujeme polovične nevládni v práci.
Ďakovanie
Dnes prichádza postoj tak veľmi potrebný s názvom - ďakovanie. Ďakovaniu zvlášť pre malé všedné veci. V lineárnom svete, sa totiž oslavuje len veľký "konečný" výsledok. Naopak v cyklickom myslení je rovnako dôležité oceniť aj malé víťazstvá, dokončenia, prechody, dokonca odpočinok, ba i chorobu.
Keď sa niečo skončí, či už je to malý projekt alebo náročný deň, dovoľme si to uzavrieť s pocitom dokončenia, a nie s myšlienkou "čo ďalej?". Prirodzene otázka - čo ďalej - je dôležitá, no predtým je potrebný najprv odpočinok, vízia, príprava a až potom práca na - "čo ďalej."
Neúspech
Namiesto toho, aby sme vnímali neúspech ako niečo, čo nás definuje v rámci zlyhaní, predstavme si ho skôr ako "hnojivo", ktoré podporuje nový rast.
Keď sa stane chyba, alebo niečo nevyjde, nie je to koniec cesty, ale len jej premena. V prírode sa odumreté rastliny stanú výživnou pôdou pre nové. Les sa obnovuje úplne sám z popadaných listov a konárov.
Podobne aj naše "zlyhania" nám poskytujú cenné lekcie, ktoré sú nevyhnutné pre náš ďalší rozvoj. Bez nich by nový cyklus rastu nemohol byť rovnako silný.
Mnoho ľudí to už pochopilo a preto existuje toľko veľa relaxačných centier, meditácií, posilňovní, športovísk. Jednoducho človek musí vypnúť, pretože vypnutie je opačná fáza produktivity.
Lineárne myslenie sa zameriava na veľké udalosti, ale cyklické uvažovanie uznáva dôležitosť prechodu z jednej fázy do druhej. O tom sú malé rituály, ako je východný čajový obrad, kde uvarenie obyčajného čaju, sa stane kultovým zážitkom skrze obrad.
Zapálenie sviečky na konci dňa, prečítanie si pár kapitol knihy, alebo pravidelná prechádzka po práci, to je všetko nádych a výdych, kde sa oddelí pracovný čas od súkromného.
O tomto je pohanstvo, o pozorovaní prírody a jej cyklov, ktoré prinášajú utíšenie. Zatiaľ čo lineárny prístup ženie človeka k neustálemu rastu a následnému vyhoreniu, cyklické myslenie nás učí, že každá fáza – od jari, cez horúce leto a úrodnú jeseň, až po chladnú zimu – má svoj význam. Zima nie je smrť, ale regenerácia. Smrť človeka nie je koniec, lež nový začiatok a transformácia.
Semienko odumiera, aby mohol vzniknúť strom. Jeho vnútorná podstata sa musí rozložiť a transformovať, aby sa mohlo zrodiť do novej, oveľa komplexnejšej formy. Takto sa smrť človeka stáva novým začiatkom, transformáciou energie a vedomia, ktoré sa vracia do kolobehu života. V tomto večnom cykle nie je nič stratené, len zmenené a nové.
Naučme sa dýchať. Dýchanie sa skladá z dvoch fáz - nádych a výdych. To je všetko...