V pradávnych časoch, keď nebo bolo šíre a plné znamení a vietor písal znaky na hladinu jazier, vtedy sily sveta nežili v úkryte. Každý šum, každý dych, každá zmena vo vzduchu mala svoje meno, svoj zmysel a svoju dušu. Každý strom mal pomenovanie, každý kameň niesol v sebe múdrosť sveta.
Meno mal aj vietor, ktorý mnohí karhajú, keď silno duje, niekedy až tak mocne, že dvíha strechy domov, alebo odnáša kvety z čerešňových sadov. No ten, kto ho pozná, šepká jeho meno - Vetrník - vie: On je viac než len fúknutý vzduch – je to putujúci dych sveta, brat ranných zôr, priateľ jasného pohľadu, spoločník očisty.
A vysoko hore, kde sa nachádza starý svetový Dub, na ktorý dnes ľudia dávno zabudli, kde sídli dávna Perúnova Svätyňa, sa dotýka neba. Na jeho korune sedí ten, ktorý rozprestiera svoje krídla nad búrkou a tichom: prastará bytosť v podobe orla - Hromovládca - tak veľký, že mávnutie jeho krídiel, hýbe mohutnými moriami i lesmi. Od neho vychádza vietor, nie z hnevu, ale z prastarej vôle bohov.
Bolo to v prvej tretine mesiaca lipca (júla), keď slnko vrcholilo v slnovrat, keď leto bolo ešte mladé, vtedy Vetrník začul vzdych zeme. Zem sa sťažovala, že je príliš horúca a suchá, neschopná udržať nažive mnohé stromy a rastliny.
Vetrník sa s ľahkosťou vznášal nad zemou, pre ľudí neviditeľný, krúžiaci nad hájmi, čerešňovými sadmi a lieskovými kríkmi. Vzduch bol ťažký a stojaci. Listy sa sotva hýbali a v tejto hustote sa zhromažďovala únava, hniloba a mnohé tiene, ako nepozvaní hostia.
Vetrník započul vzdych zeme, rozumel jej sťažnosti, videl drahú Mokošu, ako plače nad svojimi deťmi, zasiatymi v jej lone. „Teraz je čas,“ zaburácal Vetrník a zavolal hore k najvyššiemu vrcholu, na okraj sveta, kde sedel veľký búrkový vták Hromovládaca a hľadel na všetko z výšky pod sebou.
Obrovský orol započul Vetrníka a pomaly otočil k nemu hlavu. Jeho oči boli zrodené z búrky a hromu.
„Mám opäť zdvihnúť krídla, duch vetra?“ zachripel tak hlboko, že sa zachveli všetky stromy v ľudskom svete.
„Áno,“ zašepkal Vetrník. „Nie z hnevu – ale z milosti. Starý dub, sídlo Perúna, musí zvedieť, čo vydrží. Plod, ktorý nechce dozrieť, nech odíde.“
Orol teda zodvihol krídla.
Jedným švihom jeho krídiel, započal šialený vietor. Najprv ako šepot, potom ako volanie, potom ako krik, ktorý volá na samotné nebo. Vrcholky stromov začali tancovať. Čerešne pršali zo stromu. Zelené, zhnité, poškodené – dopadali na matku Mokošu. Aj niektoré sladké plody boli odtrhnuté a kotúľali sa do trávy.
Ale pod stromami bdeli srnky, zajace, jazvece – a dokonca aj tá najmenšia myška sa zaradovala. Pre nich bol tento pád plodov požehnaním. Mohli si do sýtosti vziať jedla, ktoré pre nich bolo príliš vysoko.
Staré stromy zostali stáť, aj Perúnov Dub sa ani len nepohol. Ich konáre upustili mnohé plody, ktoré dopadli na Zem a teraz niesli na svojich konároch len to, čo bolo silné a dobré. A prišla búrka, mohutná a silná, kde dážď udieral svojou vlahou povrch Matky Zeme. Táto búrka triedila – neničila.
No ľudia sledujúc túto smršť za zatvorenými oknami nariekali a bedákali. Úroda bude pobitá, voda zaplaví polia, slabo upevnené strechy popadajú dolu, bude potreba ich opraviť. S ťažkou mysľou zaspali, lebo dážď neutíchal po celú noc. No ráno videli čo sa stalo:
Záhrada bola jasnejšia, vzduch čistejší, zvieratá nasýtené a stromy posilnené. Zle urobená práca, keď popadali tašky striech, bola varovaním pred narýchlo odrobenou prácou. Bolo treba strechy opraviť a pevnejšie tašky ukotviť.
Ľudia pochopili. Videli stopy, ale nie skazu. Videli stratu, a predsa milosť. Videli vodu, ktorú Mokoša pila, aby nasýtila svoje deti v zemi. Popadané konáre pozbierali, zídu sa na oheň, stromy sa tak zbavili svojich rúk, ktoré im už neslúžili. Pár stromov bolo vyvrátených pre slabý koreň. Tak to je s človekom, ak nestojí na pevných zásadách podľa prírody, že jeho život bude naruby.
A Vetrník, vietor, sa ticho, takmer neviditeľne, hýbal nad krajinou. Vznášal nad Zemou a jemne jej fúkal na chrbát, aby sa rýchlejšie uschla.
Ale ten, kto pozorne načúval, ho počul pritom hovoriť:
Nie všetko, čo spadne, je stratené.
Nie všetko, čo zostane, je dobré.
Len to, čo sa zlomí, môže rásť inak.
Pevnosť sa pozná v búrke, nie v pokoji.
Každá rana zanechá stopu, no každá stopa učí.
Čistý vzduch prichádza len po silnej búrke.
To, čo príroda vezme, už nepotrebuje, to, čo dá, je dar.
Sila spočíva v schopnosti prežiť a obnoviť sa.
Kolobeh života a smrti, je prítomný v každom okamžiku.
A tí ktorí počuli v šuštaní listov Vetrníkov hlas, pochopili. Načúvali hlasu s úctou hľadiac na oblohu, kde Hromovládca strážil svet. Schoval svoje krídla, ktoré rozbesnili prírodu a dali do chodu moc Vetrníka. Unavený po práci, svoju hlavu zastrčil do hrude a ticho zaspal.
Ľudia vedeli, že príroda nekoná zo zlosti, ale z prastarej múdrosti. Každá víchrica, hoci i bolestná, je len ďalším tancom života, ktorý pretriedi staré, aby mohlo vzniknúť nové, a posilní to, čo má zostať. A tak Slovanské národy žili v súlade s cyklami prírody, vediac, že aj v tej najväčšej búrke je ukrytá milosť a sľub nového začiatku.