Duchovná cesta
Ak ste už čítali niektoré z mojich článkov, viete, že stojím na ceste spoznávania, odkrývania záhad a osobného rastu – teda na ceste duchovnej. Autority a známe osobnosti mi nehovoria vôbec nič. Táto cesta ctí hlbokú pravdu, že každá duša v sebe nesie posvätnú iskru božstva – šepot duchov, poznajúci pulz prírody, dych predkov. Učí, že skutočné spojenie s božstvom sa nedá diktovať z kazateľnice, knihy, ani vnútenou hierarchiou. Namiesto toho sa musí prežívať priamo: v tichých chvíľach prírody, v rituáloch, v snoch, v znameniach, veštbách, a predovšetkým – v dôvere, ktorú sa človek učí vkladať do svojej vlastnej vnútornej múdrosti, ktorá sa v človeku vynára, azda z iného sveta.
Autoritatívna cesta
Naopak, autoritatívna cesta si vyžaduje podriadenie sa nie bohom, ale ľudským prostredníkom – teda tým, ktorí sa ustanovili za náboženských „expertov“ alebo „vodcov“. Práve oni vedú ľudí spôsobom, ktorý nabáda hľadajúceho k nedôvere vo vlastné skúsenosti, vlastné vhľady, vlastné volania. Živý, dýchajúci vzťah s bohmi a duchmi je tak nahradený pravidlami, štruktúrami, dogmami a mocenskými reťazcami. Táto cesta odrezáva dušu od skutočného božského spoločenstva a nahrádza ho buď prázdnym ritualizmom, alebo prepožičanou umelou vierou, ktorá sa môže javiť ako staroveká, oblečená do kroja, so slovanskými piesňami, znakmi a rituálmi, no napriek tomu zostáva neautentickou a plytkou.
Podstata pravého prežívania viery
Skutočná staroviera je spiritualitou priameho spojenia. Nie je to náboženstvo, ktoré má byť sprostredkované rigidnými hierarchiami. Bohovia Severu – Odin, Freyja, Thor, Frigg, aj bohovia Slovanov – Perún, Svantovít, Živa, Mokoš, Veles – hovoria cez vietor a oheň, cez runy, tarot a sny, cez intuíciu a náhle prebudené poznanie. Nevyžadujú si kňazskú triedu, aby za nich hovorila. V skutočnosti často spochybňujú takúto autoritu a uprednostňujú osamelého pútnika, vešticu v lese, Volvu žijúcu ďaleko od obydlí ľudí, snívajúceho hĺbavého človeka pri kozube, či mystika, ktorý všetko spochybňuje.
Keď človek skutočne kráča po duchovnej ceste, vstupuje do spoločenstva s týmito bytosťami a dokáže im porozumieť, pretože sa im akosi začína sám podobať. Takýto prístup k životu môže viesť k tomu, že ho svet nechápe, nerozumie mu, a niektorí si o ňom dokonca môžu myslieť, že stratil rozum.
Taký človek začína vnímať vôľu bohov nie ako príkaz, ale ako harmonickú rezonanciu – hlboké zladenie, ktoré prináša jasnosť, pokoj a posilnenie. Naučí sa rozlišovať božské vedenie od ilúzie. Božská vôľa nikdy nepodporí nenávisť, krutosť alebo kontrolu založenú na strachu. Akýkoľvek hlas – či už vnútorný alebo vonkajší – ktorý nabáda k deštrukcii, oddeleniu alebo ublíženiu, nie je boh, ale tieň. Takéto hlasy nepochádzajú z duchovných bytostí, ale z nevyriešenej viny, strachu alebo traumy, ktorá sa maskuje za pravdu.
Pravé božstvo nás volá k živšiemu životu, hlbšej múdrosti, súcitnejšej sile a harmonickejšiemu bytiu. Môže nás vyzvať – ale vždy k rastu, nie k ovládaniu. Môže nás požiadať, aby sme čelili svojim strachom – no len preto, aby sme sa stali celistvejšími. Môže nám dávať prekážky, nie nato, aby nás pokorilo, ale aby nás cez ťažkosti urobilo silnejšími.
Bohovia ako príbuzní, nie králi
V severskom spôsobe pohanstva sa ľudia učia, že bohovia sú príbuzní – nie králi. Nie sú tu na to, aby sme ich slepo poslúchali, ale aby sme ich ctili, rozprávali sa s nimi a učili sa od nich vzájomnému vzťahu a rešpektu. A predovšetkým nás nabádajú, aby sme si pamätali na našu vlastnú duchovnosť. Kráčať s odvahou, dôverovať znameniam, počúvať svoj vlastný vnútorný hlas.
Toto je duša pravého prežívania viery: nie kontrola, ale spojenie. Nie hierarchia, ale harmónia. Nie strach, ale viera v božskú iskru, ktorá prebýva v nás a okolo nás.
Sláva bohom. Sláva duchom. Sláva predkom. A sláva posvätnému hlasu v nás, ktorý nás môže viesť, ak sa mu naučíme dôverovať viac, než hlučným reklamám a zaručeným postupom sveta a autoritatívnych vodcov. Naše rozhodnutia môžu byť pre okolie nepochopiteľné, a to môže byť znamenie, že sme na správnej ceste. Ak nás svet bezvýhradne miluje, možno robíme niečo zle.
Takže je na nás, akou cestou chceme kráčať. Vziať si nejakú knihu, čo je spôsob cudzej biblickej viery, uveriť v tú knihu, v jej príkazy, nariadenia, poučenia - alebo otvoriť knihu v sebe a čítať v nej.
Dodatok - aj staroviera mala svojich duchovných vodcov, ale tí väčšinou slúžili nato, aby človek nachádzal odpovede v sebe a nie, aby mu boli nadiktované...