Na úvod varovanie pre Slovanov, ktorí odrástli na romantickej predstave novopohanstva, ktoré Slovana vidí ako roľníka s holubičou povahou, ktorý sa nanajvýš vedel brániť. Tento článok sa im nemusí páčiť. Naši predkovia vedeli bojovať a bojovali dobre.
Predstava pasívnej obrany pred útokmi, je v historickom kontexte raného stredoveku značne zavádzajúca. Slovania, rovnako ako iné etniká tej doby, boli aktívnymi účastníkmi meniacej sa politickej a vojenskej scény. Ich prežitie a rozvoj si vyžadoval nielen obranu, ale aj aktívnu expanziu a vedenie útočných operácií.
Dôkazy slovanskej výbojnosti
Azda najvýraznejším príkladom slovanskej výbojnosti sú Ráni (Rujanci), kmeň polabských Slovanov, ktorý obýval ostrov Rujana v dnešnom severnom Nemecku. Ich sídlo, Arkona, nebolo len náboženským centrom, ale aj mocnou pevnosťou a základňou pre obávanú flotilu, ktorá riadila v Baltskom severnom mori. Ráni boli známi svojimi rozsiahlymi nájazdmi na dánske a saské pobrežie. Neboli to obranné výpady, ako by si mnohí mysleli, lež cielené koristnícke a mocenské operácie, ktoré destabilizovali celú baltskú oblasť. To dokazuje, že Slovania dokázali budovať silné námorné sily a využívať ich na útočné účely. V istom kresťanskom spise sa o nich hovorí dokonca ako o pirátoch.
Už od 6. storočia, po príchode na Balkán, sa slovanské kmene opakovane púšťali do masívnych nájazdov proti prosperujúcej Byzantskej ríši. Tieto útoky neboli len malými prepadmi; často išlo o rozsiahle výpravy s tisíckami bojovníkov, ktoré viedli k spustošeniu celých provincií, obliehaniu dôležitých miest (vrátane Solúna a dokonca Konštantínopolu) a trvalému usadeniu sa na byzantskom území. Byzantskí kronikári ich opisovali ako húževnatých a vynaliezavých bojovníkov, ktorí boli schopní prekonávať rieky, budovať provizórne mosty a efektívne využívať terén.
Na západných hraniciach Franskej ríše, v oblasti dnešného Nemecka, boli Slovania neustále v konflikte s germánskymi susedmi. Tieto strety neboli len obrannými bojmi o prežitie. Mnohé svedectvá hovoria o slovanských nájazdoch hlboko do franského územia, často s cieľom získania koristi alebo otrokov. Neskôr, pri vzniku Veľkej Moravy, sa jej panovníci ako Mojmír I. a Svätopluk I. aktívne zapájali do útočných vojen, rozširujúc vplyv na okolité slovanské kmene a dokonca aj na Franskú ríšu, čo je jasný prejav expanzívnej politiky.
Svedectvá o plienení a zotročovaní
Kronikári Prokopios z Kaisareie a Menander Protektor opisujú scenériu úplného spustošenia celých provincií. Oblasti ako Trácia, Macedónia, Ilýria a Grécko boli opakovane napádané s cieľom drancovania. Systematicky ničili infraštruktúru a obydlia, čím lámali odpor a znemožňovali rýchlu obnovu.
Tieto nájazdy mali zásadný demografický a ekonomický dopad, menili etnickú mapu Balkánu a výrazne prispeli k úpadku rímskej (byzantskej) kultúry v mnohých regiónoch.
Slovania a otroctvo: Fakty z prameňov
Predstava, že Slovania a zotročovanie nejako nejdú dohromady, je zásadný omyl. Otroctvo bolo v ranom stredoveku bežnou praxou a Slovania sa otroctvu nevyhli.
Prokopios z Kaisareie (6. storočie) vo svojich spisoch opisuje slovanské nájazdy na Byzantskú ríšu, po ktorých nasledovalo masové zotročovanie obyvateľstva. Spomína, ako Slovania „odvádzajú nespočetné množstvo zajatcov“.
Mauriceho Strategikon (koniec 6. storočia), byzantský vojenský historik, opisuje Slovanov a ich bojové taktiky. Zmieňuje, že Slovania vracajú časť zajatcov za výkupné, ale mnohých si ponechávajú alebo predávajú. Naznačuje, že k otrokom sa spočiatku správali dobre a dovoľovali im usadiť sa, čo mohla byť pragmatická stratégia na ich rýchlejšie začlenenie do spoločnosti, ako aj zväčšovanie sa slovanskej populácie.
Miracula Sancti Demetrii (Zázraky svätého Demetria). Tieto texty zo 7. storočia detailne opisujú rozsiahle obliehania Solúna Avarmi a Slovanmi, pričom zdôrazňujú odvlečenie veľkého množstva obyvateľov do otroctva po dobytí menších sídiel.
Al-Mas’údí (10. storočie), arabský historik a cestovateľ, vo svojom diele - Múry zo zlata a bane z drahokamov - píše, o otrokoch zo slovanských krajín, ktorí boli predávaní do islamského sveta.
Ibrahím ibn Jákúb (10. storočie), jeden z najdôležitejších prameňov pre dejiny strednej Európy, bol židovsko-arabský cestovateľ a obchodník, ktorý navštívil Prahu okolo roku 965. Jeho správa je mimoriadne cenná, pretože explicitne uvádza: „Z krajiny Slovanov sa vyvážajú kožušiny, sobolie kožušiny a jazdecké kone, otroci a olovo...“
Zakon sudnyj ľudem (Súdny zákon pre svetských ľudí): Tento právny kódex, ktorý vznikol na Veľkej Morave v 9. storočí (pravdepodobne pod vplyvom byzantského práva), obsahuje ustanovenia týkajúce sa otroctva. Hoci neopisuje samotné zotročovanie, fakt, že rieši práva a povinnosti otrokov, je nespochybniteľným dôkazom ich prítomnosti v moravskej spoločnosti.
Vojenská organizácia a výchova bojovníkov
Na rozdiel od centralizovaných armád Rímskej ríše alebo neskorších ríší bolo ranostredoveké slovanské vojenstvo primárne kmeňové. To znamená, že neexistovala stála, profesionálna armáda v modernom zmysle. Namiesto toho fungoval systém všeobecnej brannej povinnosti, kde bol v podstate každý bojaschopný muž zároveň aj bojovníkom. Tým pádom bola povinnosťou každého otca cvičiť svojho syna vo vojenstve, rovnako ako aj každý kmeň tak činil v rámci kolektívu.
Slovanskí chlapci sa už od útleho veku učili vojenským zručnostiam priamo v rodine a komunite. Sprevádzali otcov na love, kde sa učili používať zbrane ako luky, šípy a oštepy, pričom si zdokonaľovali presnosť a silu nevyhnutnú pre lov aj boj. Fyzicky náročný každodenný život, vrátane práce a prenášania bremien, prirodzene budoval ich silu, vytrvalosť a odolnosť. Detské hry často simulovali boj, pri ktorom si osvojovali taktické myslenie, obratnosť, koordináciu a poznanie terénu, ktorý sa museli naučiť k využitiu pre vojenské stratégie. Neustálym pozorovaním dospelých sa učili výrobe zbraní, disciplíne a taktike, čo z nich robilo pripravených bojovníkov pre svoju komunitu.
Vo vojenskej spoločnosti, kde bola hrozba násilia neustála, mal zručný bojovník celkom prirodzene aj vysoké postavenie. Chlapci videli úctu, ktorú si bojovníci získavali, a to ich motivovalo k zvládnutiu bojových zručností a vlastného zdokonaľovania sa.
Tvrdohlavá obrana a súdržnosť komunity
Byzantskí historici, ktorých sme spomenuli, opisujú Slovanov ako bojovníkov, ktorí "nevedia, čo je strach" a ktorí sa "neboja smrti". (Podobnosť s Vikingami či Sparťanmi nie je náhodná.) Kronikári píšu o neochote ustúpiť. Slovania mali prekvapivú odolnosť aj proti lepšie vyzbrojeným a organizovaným vojskám, ako boli tie byzantské.
V opisoch bojov sa spomína, že Slovania bojovali do posledného muža, aj keď boli obkľúčení a v beznádejnej situácii. Preferovali smrť v boji pred zajatím, čo prejavuje vysokú mieru odhodlania, ako aj kmeňovej lojality.
Rovnako ako pri útoku, Slovania majstrovsky využívali ťažko prístupný terén na obranu. Lesy, močiare, rieky a hory sa stávali ich prirodzenými pevnosťami. Vedeli sa v nich efektívne ukryť, organizovať prepady z úkrytov a sťažiť postup nepriateľa.
Najkonkrétnejším dôkazom slovanskej obrannej húževnatosti sú hradiská. Tieto rozsiahle, často mohutné drevozemné opevnenia, roztrúsené po celej slovanskej Európe, svedčia o obrovskej investícii práce a zdrojov. Vybudovanie hradiska vyžadovalo neuveriteľné množstvo kolektívnej práce. Tento samotný fakt naznačuje hlboké presvedčenie o potrebe a hodnote slovanskej obrany.
Archeologické výskumy odhaľujú sofistikované obranné prvky – vysoké valy spevnené drevenými konštrukciami, palisády, priekopy, veže a zložité bránové systémy. Tieto pevnosti boli navrhnuté tak, aby vydržali dlhé obliehania a sťažovali priamy útok.
Historické pramene opisujú dlhotrvajúce obliehania slovanských hradísk, ktoré často trvali týždne alebo mesiace, kým boli dobyté, ak vôbec. To svedčí o efektívnej organizácii obrancov, schopnosti koordinovať akcie a zrejme aj o dostatočných zásobách. Príkladom môže byť obrana mnohých hradísk Polabských Slovanov proti opakovaným saským útokom.
Tvrdohlavá obrana sa neprejavovala len voči vonkajším nepriateľom, ale aj vo vnútroslovanských konfliktoch. Keď sa kmene stretli navzájom alebo sa bránili pred silnejšími slovanskými susedmi (napríklad menšie kmene proti expanzii Veľkej Moravy), preukazovali podobné odhodlanie brániť svoju nezávislosť a územie cenou krvi.
V prípade napadnutia malej slovanskej osady nehrozilo niečo, čo vidíme v dnešných filmoch, že útočníci plienili, zapaľovali, znásilňovali, zabíjali starcov, pretože všetci muži ako jeden sa postavili na aktívnu obranu útočníkov, ubrániť obec za cenu krvi a smrti. Prirodzene, muži vedeli, že ak padnú oni, útočníci majú voľnú ruku k ich obydliam, ženám a deťom. Zbabelec v slovanskej komunite neprežil.
Záver - zhrnutie
Mýtus o výlučne mierumilovných Slovanoch je, ako sme videli, v rozpore s historickými faktami. Ranostredovekí Slovania neboli pasívnymi pozorovateľmi rýchlo sa meniacich udalostí; boli to adaptabilní a efektívni bojovníci, ktorých prežitie a expanzia boli neoddeliteľne spojené s ich vojenskými schopnosťami.
Ich vojenstvo nebolo založené na profesionálnych armádach alebo stálych výcvikových programoch ako v Sparte. Namiesto toho sa spoliehalo na všeobecnú brannú povinnosť, kde sa každý bojaschopný muž učil bojovým zručnostiam už od detstva, prostredníctvom každodenného života, lovu a hier. Toto zabezpečilo, že v prípade ohrozenia sa celá komunita dokázala postaviť na kolektívnu obranu, pričom zbabelosť nemala v ich súdržnej spoločnosti miesto.
Slovanské taktiky boli prispôsobené ich prostrediu a protivníkom. Využívali prepady zo zálohy v zalesnenom a močaristom teréne, boli majstrami v budovaní drevozemných hradísk a dominovali tvrdohlavou obranou. Nebáli sa rozsiahlych útočných výprav, ako ukázali ich nájazdy na Byzanciu, obliehanie dôležitých miest či expanziu prvých slovanských štátnych útvarov. Ich výzbroj, hoci často jednoduchá (luky, oštepy, sekery), bola efektívna a slúžila ich štýlu boja.
Vojenské aspekty boli neoddeliteľnou súčasťou ich spoločnosti a rozvoja. Práve vďaka svojej vojenskej zdatnosti dokázali Slovania prežiť v neľútostnom prostredí raného stredoveku, etablovať sa na rozsiahlych územiach a napokon položiť základy pre vznik vlastných štátov. Ich príbeh je svedectvom o sile adaptácie a nevyhnutnosti bojovať za vlastnú existenciu.