V prastarých časoch, keď zem dýchala s rytmom nebies a ľudia čítali osud v pohybe hviezd, spozorovali, že nikdy neexistoval svet bez vlády. Kráľ Slnko, Svarožic, mocný a zlatovlasý, vládol v čase jasnosti. Jeho trón bol na najvyššom oblačnom vrcholku a jeho žezlo bolo lúčom, čo prebudil život v každom semienku.
Keď na Letný Slnovrat jeho ruka siahala najvyššie, zem bola zaliata jeho neporaziteľnou silou. Polia sa vlnili v zlatom lesku, lesy šepkali slová plné života a rieky sa leskli ako nádherné zrkadlá. Ľudia sa radovali, spievali chvály jeho žiare, prechádzali cez očistné vatry, kúpali sa v riekach a jazerách, cítili jeho moc v každej kvapke a videli hojnosť v každom dni. Vládla hojnosť a bezstarostnosť.
No hlboko pod zemou, v ríši koreňov a tieňov, driemal iný vládca – Kráľ Noci, mocný a tajomný Veles. Bol pánom noci, ticha a hlbokých tajomstiev. Jeho žezlo bolo z tmavého krištáľu, čo odrážal hviezdy, a jeho koruna bola spletená z nočných tieňov. Svarožic vedel, že jeho nadvláda nie je večná. S každým ďalším dňom po slnovrate, sa jeho koč posunul o jedinú piaď nižšie na nebeskej klenbe a vtedy Veles v podzemí cítil, ako jeho vlastná sila rastie. To, čo Svarožic strácal vo svojej moci, Veles získaval vo svojej vláde.
Čas plynul a zlaté dni sa skracovali. Svarožicova koruna strácala lesk, jeho kroky boli ťažšie. Popadané lístie začalo šepkať o jeho ubúdajúcej sile a v povetrí bol cítiť chladný dych Velesa. Na Jesennú rovnodennosť, keď sa svetlo a tma stretli v dokonalej rovnováhe, nastal prastarý rituál. Svarožic, s posledným nádychom svojej slnečnej žiary, odovzdal zlaté žezlo do rúk Velesa. Zem to chápala, vďačná za mmore hojností počas obdobia jari a leta, teraz pripravená na hlboký spánok.
Vlády sa ujal Kráľ Veles. Jeho tichá ríša sa rozprestrela cez krajinu, zakrývajúc ju tmou a chladom. Jeho hviezdna koruna dominovala oblohe, mesiac bol jeho okom. Vládol hlboký odpočinok a rozjímanie nad pominuteľnosťou vecí, nad kolobehom sveta ktorý raz mieri k vrcholu a následne ku dnu.
Ľudia sa uchyľovali do tepla domovov, rozprávali si príbehy pri ohni a čakali na Velesovo vrcholné panstvo. Velesova moc rástla s každou tmavšou nocou, s každým novsím snehom, až kým nedosiahla svoj zenit v najdlhšej noci Zimného Slnovratu.
Tam, v srdci absolútnej tmy a chladu, na vrchole jeho panstva, ležalo semienko nového Slnka. Veles vedel, že aj jeho vláda, je len časťou väčšieho príbehu. Po Zimnom Slnovrate, sa opäť rodí nový Svarožic. Temná Kráľovná najdlhšej noci, múdra a starobylá, pocíti prvé oslabenie sily, a začne sa pripravovať na svoj vlastný ústup, vediac, že kolobeh sa nikdy nezastaví.
A tak sa kráľovstvo delilo medzi Svarožica a Velesa, v nekonečnom tanci svetla a tmy, života a odpočinku, pripomínajúc, že žiadna moc nie je absolútna a večná, len samotný cyklus existencie. A v tomto cykle sa Slovania cítili hlboko spojení so silami, ktoré riadili svet.
Vážili si nielen silu svetla, ale aj tajomstvo tmy. Nikto im nehovoril, že tma je zlá a svetlo dobré, obe brali ako nádhernú harmóniu sveta.
Och, aký je ten rok krásny a koľko takých rokov človek ešte zažije? Niekto ich uvidí len desať, iný tridsať a posledný sto. Veď napokon aj ľudský život, je len kolobehom. Rodí sa život ako slabý, ktorý potrebuje opateru, silnie do krásy a sily, až príde k vrcholu - ktorý je zároveň znamením postupného slabnutia a smrti. No tak, ako je krásne každé obdobie roka v prírode, je krásne aj obdobie v ľudskom živote. Veci nie sú dobré alebo zlé, ale sú krásne v každom čase...