Och milí pomýlení Slovania, podchytení propagandou valiacou sa z východu, ktorý sa pasuje za pravoverných Slovanov. Čo viete o Polabských Slovanoch, o Arkone, ktorá bola poslednou baštou odolávajúcou voči kresťanstvu? Počuli ste vôbec niekedy o Slovanských Rataroch, ktorí do posledného dychu bránili starú vieru v čase, kedy Kyjevská Rus, už dávno prijala kresťanstvo?
Arkona, svätyňa Slovanského polabského pohanstva, padla až posledná, v roku 1168. To bolo v rokoch, kedy súčasne posledné severské kmene Vikingov, ešte z posledných síl - bojovali proti kresťanskému okupovaniu.
Takže, zatiaľ čo Kyjevská Rus sa už v 10. storočí stávala kresťanskou mocnosťou (988 rok), západní Slovania na severe (ako Ratarovia a obrancovia Arkony) sa ešte v 11. a 12. storočí neúprosne bránili, až kým neboli porazení a násilne christianizovaní. To bolo presné obdobie, až 180 rokov od prijatia kresťanstva Ruskom.
V dnešnom pomýlenom svete, sa Slovania otáčajú smerom k Rusku, ako k najpravovernejším Slovanom. Vidíme to na knihách, ktoré sme spomínali inde: Árijsko-Slovanské védy, či kniha Velesa. Z Ruska prichádzajú aj ďalšie knihy - o Slovanských bohoch, Slovanskej mágii, liečení, dokonca cvičení.
Osobne nemám proti Rusku nič, som neutrálny čo do politiky, neverím ani západu, ani východu, no vážim si ako západné pohanské obrody, tak aj východné. Rozdeľovanie vždy prináša zmätok a platí známe heslo - rozdeľuj a panuj. Štvú sa proti sebe ľudia podľa krajín, náboženstiev, rasy a politiky.
Vízia takzvanej Árijskej rasy, ktorá pochádza z pier horeuvedených kníh, nenávidí všetko, čo má inú farbu pokožky, iný náboženský názor, iné politické zmýšľanie - dnes tak krásne rozdelené - na liberálov a konzervatívcov.
Ak som spomenul - iný náboženský názor - tu striktne vylučujem semitské viery, ktoré neprinášajú ľudstvu poznanie sveta a prehĺbenie duchovnej sily, lež zotročenie. Môžem sa učiť od indiánov, aztékov, mayov, samurajov, buddhistov, hunduistov, taoistov - pretože tí všetci skutočne hľadali podstatu života, sveta a prírody - ale semitské viery toto nezaujíma - ich zaujíma ovládnutie sveta a to je rozdiel.
Preto nikdy neopovrhujem takzvanými Anglo-Sasmi, teda Anglicky hovoriacimi starovercami, ktorí majú svoj základ u Keltov, či v Artušovom príbehu s Merlinom. A tiež rovnako ako Germáni, majú spoločné božstvá. A práve nová propaganda pochádzajúca z Ruska nás učí - že Anglo-sasi sú zlo pre svet.
Isto, Britské impérium (ktorého jadro tvorili Angličania) malo historicky najviac kolónií na svete. A hoci USA boli pôvodne Anglickými kolóniami, po získaní nezávislosti, si USA začali budovať vlastné zámorské územia a vplyvné sféry, pričom obe mocnosti často konali podľa hesla: "kto je slabý, toho treba ovládnuť a využiť."
Tu sa vráťme k Ratarom, o ktorých dnes Slovania našich zemepisných dĺžok, nikdy nič nepočuli.
Ratarovia boli jeden z najvýznamnejších a najsilnejších kmeňov polabských Slovanov (tiež známych ako Lužickí Srbi, Vagri, Obodriti), ktorí obývali územie medzi riekami Labe (Elba) a Odra, v dnešnom severovýchodnom Nemecku.
Ich meno je odvodené od slova "Rade" alebo "Rate", ktoré sa spája s ich hlavným hradiskom a kultovým centrom Rethra (Radegost). Boli súčasťou väčšieho zväzu kmeňov známeho ako Lutici (alebo Veleti), ktorí boli známi svojou nezávislosťou a silným odporom voči christianizácii a expanzii Frankov a Sasov.
Ratarovia boli obávaní bojovníci a často podnikali nájazdy na susedné germánske územia. Boli poslednými, ktorí si udržiavali svoje pohanské náboženstvo a tradície.
Srdcom ratarskej kultúry a náboženstva bolo hradisko Rethra, známe aj ako Radegost (Radogost). Toto miesto bolo nielen politickým, ale predovšetkým náboženským centrom polabských Slovanov.
Podľa stredovekých kroník (najmä kronikára Thietmara Merseburského) sa v Rethre nachádzal veľkolepý drevený chrám zasvätený Slovanským bohom, z ktorých najvýznamnejší bol práve Radegast. V chráme bola umiestnená socha boha s hlavou býka, s brnením a prilbou, a okolo nej stáli menšie modly iných božstiev. Chrám bol chránený posvätným jazerom a bol prístupný len kňazom.
Rethra bola cieľom pútí a miestom, kde sa zhromažďovali dary a obetovalo sa. Bola to akási slovanská Delfy alebo Rím pre okolité kmene.
Boh Radegast
Samotný boh Radegast je jednou z najfascinujúcejších postáv slovanskej mytológie, hoci informácie o ňom sú minimálne a pochádzajú predovšetkým od nemeckých kronikárov, ktorí boli často zaujatí voči pohanským Slovanom.
Názov "Radegast" sa často interpretuje ako "radostný hosť" (rad- + gost-).
Thietmar Merseburský ho označil za hlavného boha Ratarov a stotožnil ho s vojnou a slávou (a často ho spájal so Svarogom alebo inými bohmi slnka či ohňa).
Na základe Thietmarovho opisu a širších znalostí slovanskej mytológie môžeme priradiť Radegastovi nasledovné funkcie:
Bol najvýznamnejším bohom uctievaným Ratarami a stál na čele ich panteónu, čo naznačuje jeho ústrednú úlohu v náboženskom a politickom živote.
Zobrazenie v brnení, s prilbou a štítom, ako aj jeho spojenie s vojenskými rituálmi (veštenie pred bitkami), naznačuje jeho funkciu, ako boha ochraňujúceho bojovníkov a prinášajúceho víťazstvo.
Thietmar ho spája so "slávou" (gloria), čo môže naznačovať jeho úlohu pri udeľovaní cti a prestíže v boji. Boh hojnosti a pohostinnosti (možná interpretácia mena): Hoci ho kronikár spájal s vojnou, samotný názov "Radegast" sa často interpretuje ako "milý/radostný hosť" (rad- + gost-). Niektorí bádatelia preto predpokladajú, že jeho pôvodná funkcia mohla súvisieť s pohostinnosťou, hojnosťou a možno aj s obchodom, a až neskôr v dôsledku neustálych vojen s kresťanmi získal výraznejší vojnový aspekt.
Chrám v Rethre bol známy ako miesto, kde kňazi veštili budúcnosť (napr. úspech v bitkách) pomocou bielych koní a iných rituálov. Radegast bol ústredným bodom týchto vešteckých praktík.
Ratarovia boli kmeňom, ktorý spravoval svätyňu v Rethre (Radegost), zatiaľ čo Arkona bola poslednou veľkou pohanskou baštou Polabských Slovanov na ostrove Rujana, obývanom kmeňom Ránov, ktorý bol tiež súčasťou širšieho zväzu Luticov. Obe miesta symbolizujú vytrvalý odpor západných Slovanov voči kresťanstvu a ich odhodlanie brániť starú vieru.
Polabskí Slovania, vrátane Ratarov a obrancov Arkony, boli poslednými "skutočnými" pohanskými Slovanmi v zmysle "bojuj alebo zomri". Ich christianizácia nebola výsledkom politickej dohody elít, ale priamym, brutálnym a dlhodobým vojenským dobývaním. Bránili svoju starú vieru a identitu do posledného dychu a ich osud bol tragickým vyvrcholením storočí odporu proti expanzívnej sile.
V kontexte osudov Polabských Slovanov, Ratarov a Arkony je zrejmé, že Rusko ani zďaleka nie je historickým obrancom slovanstva v zmysle zachovania pôvodnej slovanskej identity a viery. Zatiaľ čo Kyjevská Rus prijala kresťanstvo v 10. storočí z politických dôvodov, západní Slovania na severe, viedli storočia trvajúci, krvavý a neúprosný boj za svoje pohanstvo a nezávislosť proti kresťanským dobyvateľom. Ich príbeh, ktorý vyvrcholil pádom Arkony v roku 1168, je svedectvom o skutočnom duchu "bojuj alebo zomri" – o odhodlaní brániť starú vieru do posledného dychu.
Dnes, keď sa niektorí Slovania obracajú k Rusku ako k "pravovernému" centru slovanstva, je kľúčové si pripomenúť túto zabudnutú históriu. Poukazuje na to, že skutočná podstata slovanstva nie je definovaná jednou krajinou alebo jedinou náboženskou cestou, ale skôr bohatou a rôznorodou minulosťou, plnou odporu, obetí a hľadania vlastnej identity. Práve poznanie týchto komplexných dejín nám môže pomôcť oslobodiť sa od manipulatívnych naratívov a pochopiť hlbšiu podstatu slovanského dedičstva.
Nordland: 18.6.2025