Nový zákon, alebo inak Nová zmluva, je dielom popredného farizeja židovskej rady Sanhedrin – Pavla. Po páde Jeruzalemského chrámu rada vyhlásila pomstu pohanom, keďže Rimania, ktorí chrám zrovnali so zemou, boli Európania a pohania.
Pomsta sa, prirodzene, nemala uskutočniť vojensky. Pavol sa ujal úlohy a vytvoril nové náboženstvo šité na mieru pre nežidov – kresťanstvo. A tak sa po páde chrámu, po roku 70 n. l., zrazu začali spisovať evanjeliá a zázračne sa objavovali listy apoštolov, aby sa začali prepisovať a šíriť. Najväčšie dielo však patrí samotnému Pavlovi, ktorého listy tvoria takmer tretinu Novej zmluvy.
Pavol staval na oslabení pohanov, ich sily, odhodlania a bojovnosti. Už Stará zmluva píše, že Boh Hebrejov nemá rád mužskú silu, ani akúkoľvek inú silu: „Nemá záľubu v sile koňa, ani sa nekochá v lýtkach muža.“ Ž 147:10.
Kresťanstvo ako riešenie pre hriešnikov
Pavol prišiel s myšlienkou, že viera Hebrejov, ktorí o sebe od počiatku tvrdia, že majú jediného pravého Boha, sa dá preniesť aj na pohanov, a to skrze Božieho syna – Krista. Pavol postavil všetkých ľudí pod hriech. Všetci zhrešili a nedostane sa im milosť Boha. No Pavol má riešenie: hoci všetci zhrešili a zaslúžia si večné muky, tieto muky na seba vzal sám Boh v podobe svojho syna Krista, ktorý pre hriechy celého sveta zomrel na kríži.
Prvou vecou, ktorou táto viera človeka získa, je poznanie, že je zlý a hriešny. Pavol vzal Desatoro, ktoré nikto nedokáže na 100 % dodržať, a kto ho nedodrží, skončí v zatratení, v pekle, vo večnom utrpení. Jednoducho, po hriešnosti tu je druhý fakt – strach.
Ak by si niekto čo i len pomyslel, že hriešny nie je, Pavol vyťahuje taký silný kaliber ako myslenie. Kto si len v mysli premietne, že povedzme súloží s inou ženou, alebo zabíja v hneve nejakého človeka, ktorý ho naštval, je stratený. Nehovoriac o tom, že stratený je automaticky každý, kto Boha Hebrejov nemiluje, pretože to je porušenie prvého prikázania.
Pavlovo riešenie je viera v Krista, ktorý zomrel za hriechy každého človeka. Stačí v neho uveriť a človek sa počíta ako bez hriechu. Pavol to kresťanom zdôrazňuje napríklad tu: „Ospravedlnení teda vierou, máme pokoj s Bohom skrze nášho Pána Ježiša Krista.“ Rimanom 5,1.
Oslabovanie pohanskej sily a myslenia
Čo však takáto viera so sebou prináša? Človek má zo svojej prirodzenej povahy odstrániť všetku svoju silu, ako sme videli vyššie, kde Boh „nemá záľubu v lýtkach muža“, čo znamená, že sa nekochá v sile človeka, ba skôr ňou opovrhuje.
Preto prichádzajú verše zamerané na slabosť. V Evanjeliu nesmie chýbať verš od samotného Krista: „Ja vám však hovorím: Neprotivte sa zlému. Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nastav mu aj druhé.“ Matúša 5,39.
Tu sa začína premena myslenia pohanov. Doteraz sa riadili svedomím, ktoré volalo po pomste, ale tu má byť táto pomsta potlačená – ak dostaneš naľavo, nastav napravo. Ak ti sociálka vezme prvé dieťa, daj jej aj druhé – ráznejšie povedané.
Ďalšou lekciou, ako oslabiť a preformátovať myslenie, je to, že kresťan sa nemá brániť, ak ho napadne nepriateľ. Ak mu prisťahovalci vo vlastnej zemi robia peklo, znásilňujú ženy, mrzačia deti a zabíjajú mužov, lebo: „Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú...“ Matúš 43.
Podobných učení nájdeme v Písme kresťanov oveľa viac – napríklad: „Nepomstite sa sami, milovaní, ale ponechajte priestor Božiemu hnevu.“
Koľkí to urobili, modlili sa a nechali Božiemu hnevu priestor, nepomstili sa za svoje deti a ženy, ale verili, že Boh Hebrejov im pomôže? Skončili rovnako ako svoje rodiny v masových hroboch. Jednoducho to nefunguje, ani fungovať nemôže, pretože to stojí proti prírode. Skúste vlčici vziať mláďatá, alebo ich napadnúť? Myslíte, že sa bude prizerať? Múdrosť prírody učí aj človeka, ako konať, a v svedomí to má vpísané, ale človek je taký hlúpy tvor, že sa dostane pod úroveň pudových zvierat.
Pavol ďalej učí totálny paradox, tak vzdialený zdravému rozumu a prírode, a to tento: „Lebo keď som slabý, vtedy som silný.“
Keď je človek slabý, vtedy je podľa Pavla údajne v plnej sile. Takže ak namiesto obrany svojho národa, mesta, rodiny, si kľaknete a budete sa modliť k Bohu, vtedy ste silnejší ako s mečom v ruke. Isto chápete ten nezmysel, že ak si niekto osvojí takéto zmýšľanie, je s ním koniec. Nemôžeme sa potom diviť, že mocné severské národy v dnešnej dobe prepadli, keď sa z mocných Vikingov stali zženštení muži.
Cirkev verzus Pavlova radikálnosť
Prirodzene, toto je výhodné aj pre nepriateľa. Keď vám ide vyrabovať dom a vy si namiesto obrany kľaknete, bude sa ešte dlhú dobu smiať, na akého idiota narazil, keď bez boja získal vaše bohatstvo. Nedivme sa, že naše národy niekto vykradol.
Pavol myslí aj na obranu pohana, jeho boj, a preto učí ďalšiu katastrofálnu vec cez evanjelium: „Vtedy mu Ježiš povedal: „Daj svoj meč späť na miesto! Lebo všetci, ktorí siahnu po meči, mečom zahynú.“ Matúš 26,52.
A Zjavenie Jána hovorí: „Kto iných väzní, sám bude väznený; kto mečom zabíja, mečom zahynie!“
Isto nám začína dochádzať, ako takáto nenápadná a dobre skrytá propaganda, ktorá sa hlási z kazateľníc nedeľu čo nedeľu, urobí z mocných mužov a hrdinov oslabené kreatúry a ako sa myslenie Európy radikálne zmenilo po prijatí kresťanstva. Samotné dnešné pohanstvo je tak oslabené, pretože zdedilo slabošské zmýšľanie sveta od rodičov, a tí od svojich rodičov, kde sa sotva o pohanstve dá hovoriť.
Ak sa pohanovi stala krivda, svedomie mu plakalo nad spravodlivosťou a on sa stal šialeným berserkerom, aby pomstil smrť svojich detí, či manželky. Ale ak vyrastie človek v kresťanskom systéme a jeho propagande, ktorú dostáva do hláv od kolísky, potom hľadá nejaké iné páky na spravodlivosť – súdy a podobne, ktoré neriešia veci tak, ako je spísaná Stará zmluva – oko za oko, zub za zub (mimochodom, u Hebrejov toto platí podnes na rozdiel od kresťanov a je to v súlade so svedomím). Napokon súd vymeria pedofilovi, ktorý znásilnil malé dieťa, smiešnu finančnú pokutu.
Túto tému tu ukončíme, pretože je veľmi obsiahla. Vráťme sa k nadpisu článku, že cirkev neposlúchla Pavla – čo na jednej strane otvára dvere starým vieram, na druhej strane Pavol s tým počítal.
Pavol dobre vedel jednu vec – táto nová viera pre pohanov, ak chce dlhodobo pretrvať, musí byť radikálna, neústupná, nesmie poznať spájanie so svetom, musí byť oddelená.
Ak sa pozrieme na dnešnú katolícku cirkev, zvlášť na pôsobenie posledného pápeža Františka, ale aj pred ním pôsobiacich pápežov, berieme automaticky fakt, že pápež je človek, ktorý má hľadať stredné cesty a mier pre obe strany. Ľudia dnes nevedia, čo Pavol od cirkvi požadoval, a toto zbližovanie sa cirkvi a sveta bola pre neho nočná mora.
Všimnime si príkazy, ktoré cirkev prestala citovať a vôbec ich nepozná od tvorcu kresťanstva Pavla. V Rimanom 12,2 píše: „Nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovením mysle, aby ste rozoznali, čo je Božia vôľa, čo je dobré, Bohu milé a dokonalé.“
Pavol zakazuje cirkvi, aby so svetom čo i len diskutovala. Cirkev má konať inak ako svet, žiaden synkretizmus, alebo povoľovanie. V liste Jána 2, 15 sa píše: „Nemilujte svet, ani to, čo je vo svete. Ak niekto miluje svet, nie je v ňom Otcova láska. Lebo všetko, čo je vo svete – žiadostivosť tela, žiadostivosť očí a pýcha života – nie je z Otca, ale zo sveta.“
Tu vidíme, ako sa nová viera musí radikálne oddeľovať od sveta a nie so svetom viesť rozhovory, či dokonca sa angažovať politicky, ako to cirkev dnes robí, zvlášť cez politické strany.
V Jakubovi ide radikálnosť ešte o krok ďalej, keď sa píše: „Cudzoložníci, neviete, že priateľstvo s týmto svetom je nepriateľstvo s Bohom?! Kto teda chce byť priateľom tohto sveta, stáva sa nepriateľom Boha.“ Jakub 4,4.
Jakub nazýva tých, ktorí sa spolčujú so svetom, ako cudzoložníkov, ktorí sú automaticky vymedzení ako nepriatelia Boha. A ďalšie verše: „Nikto nemôže slúžiť dvom pánom. Lebo buď jedného bude nenávidieť a druhého milovať, alebo sa jedného bude pridŕžať a druhým opovrhovať. Nemôžete slúžiť Bohu aj svetu.“
Pavol dobre vedel, že jeho nová viera, postavená na propagande, stojí a padá na tejto veci – radikálnom oddelení sa od sveta, od jeho iných vier, iných názorov, filozofie. Cirkev ale s tým mala problém, a to je len dobre pre nás, pretože inak by tu doba temna bola stále prítomná.
Zmeny stratégie a následky
Prvé problémy s Pavlovou radikálnosťou prichádzali vtedy, keď sa stretli dve odlišné učenia a dve odlišné kultúry. Cirkev sa nevedela vysporiadať s múdrosťou Druidov alebo Žrecov, a preto mala na výber – buď ich pobije a tak naplní Pavlovo radikálne oddelenie sa od sveta, alebo s nimi vytvorí synkretizmus, čo bolo neprijateľné.
Cirkev sa preto v ranných časoch držala bodu A, kde dala Druidom na výber – buď prijmú novú vieru, alebo zomrú. Najsilnejší verš Pavla je ten, kde hovorí o nekresťanoch ako o špinavých ľuďoch, ako o nečistých, od ktorých je potrebné sa dištancovať: „Preto: „Vyjdite spomedzi nich (pohanov) a oddeľte sa,“ hovorí Pán, „a nedotýkajte sa ničoho nečistého, a ja vás prijmem.“ 2. Korinťanom 6,17.
Ranná cirkev sa skutočne nesmela ani len dotknúť vecí, ktoré boli čisto pohanské, preto boli chrámy, svätyne a stromy okamžite ničené silou ohňa a sekier, bez dotyku ruky.
Postupom času cirkev strácala úctu, pretože napriek svojmu hlásaniu lásky a „omáčok“ okolo – milovania blížneho, bola oveľa horšia ako pohania. Ich miliónové genocídy počas dlhých storočí hovoria za všetko. A toto bol zlom, ktorý Pavol vo svojej predvídavosti do svojho učenia nedal, no predsa s ním pravdepodobne počítal. Pavol musel vedieť, že cirkev sa stane takou zlou a brutálnou silou, že na udržanie si svojej moci bude musieť zmeniť prístup a spájať sa so svetom, inak ju svet zavrhne ako temnú silu.
Cirkev začína meniť stratégiu. Spája sa s vládcami, pre ktorých bude kresťanstvo politicky výhodné. Najprv to začne samotným Rímom, ktoré zavrhne svojich bohov a vyhlási kresťanstvo za štátnu vieru, a následne sa postupne mení celá Európa na kresťanskú. Poslední panovníci sú v takých zlých pozíciách, kde im hrozia obchodne nevýhodné zmluvy a vojny s kresťanskými krajinami, preto prijímajú kresťanstvo čisto z politických dôvodov.
Cirkev sa spája so samotným ich strašiakom – diablom – len aby pod svoje krídla vzala všetky smery, filozofie, pohanské učenia, sviatky. Jej stratégia radikálnosti, ktorú po nej žiadal Pavol, je neúnosná, preto sa donútila zmeniť prístup na lživý.
Pohanom dovoľuje dvojverie (nie všade), kde si pohan dá Perúna a Krista na rovnaký oltár, no následne začne prerábať zmýšľanie. Už zimný slnovrat nie je zimným slnovratom, ale Vianocami. Letný slnovrat sa prerobí – najprv zo slovanského sviatku Kupala, kde sa ľudia idú okúpať do riek a jazier, na akéhosi „Boha Jána Kupalu“ – kde následne z tohto Jána urobia Jána Krstiteľa.
A pohania, ktorí sa tvária, že robia rekonštrukciu svojho panteónu, narazia v kresťanských spisoch na Jána Kupalu, predchodcu Jána Krstiteľa, ako na boha a myslia si, že objavili Slovanstvo. Pritom Kupala je názov a nie boh. Kupalu by mal každý Slovan poznať podľa samotného názvu odvodeného od – kúpania sa.
Dušičky sú prerobením pradávneho keltského sviatku Samhain, u nás Dziady, jarná rovnodennosť má Jarila, prekrytého kresťanstvom na Veľkú noc. Každý významný pohanský sviatok je prelepený. Toto bola stratégia cirkvi v neskorších časoch, keď vystúpila z Pavlovej radikálnosti.
Keď prichádza doba kníhtlače a začínajú sa čítať spisy Gréckych pohanských filozofov a stoikov, tak cirkev – napríklad skrze Tomáša Akvinského – nemá problém filozofiu zaradiť do kresťanstva a vysvetľovať ju skrze vieru.
Dôsledky pre moderného človeka
Príchodom protestantizmu ľudia zisťujú, že Biblia hovorí niečo úplne iné ako cirkev. Tu si cirkev uvedomí, že sa musí vrátiť k pôvodnej Pavlovej myšlienke nekompromisnosti. Cirkev s tým nepočítala, že sa rozdelí a nová vetva začne odhaľovať jej funkciu ako mocenského telesa. Tak sa začínajú vojny s protestantmi:
- Šmalkaldská vojna 1546 – 1555
- Hugenótske vojny 1562 – 1598
- 80 ročná Holandská vojna 1568 – 1648
- 30 ročná vojna 1618 – 1648
Cirkev už svoju pozíciu nevybuduje na pôvodný stav a trvá ešte pár storočí, pokiaľ sa totálne neprispôsobí svetu a dokonca aj protestantizmu, čo sa stalo počas II. Vatikánskeho koncilu v 60-tych rokoch minulého storočia.
Pavlovo učenie o radikálnosti utrpelo a cirkev dnes už nemá moc. No kresťanstvo vytvorilo nového človeka, s jeho slabým a bojazlivým zmýšľaním, strachom postaviť sa na odpor. Pohanský človek, ktorý sa nebál zomrieť za svoju krajinu a rodinu, je preč. Smrť je dnes strašiakom a využíva sa na mocenské ciele, stačí spomenúť poslednú koronizáciu sveta, ktorú väčšina cirkvi podporila, vrátane väčšiny protestantov.
A na týchto sutinách, ktoré dosluhujú, sa vynára opäť viera v prírodných bohov a sily, pohanstvo, alebo staroviera. Prirodzene, sekty opäť majú zelenú a vytvárajú sa novopohanstvá s úplne inou filozofiou a vierou ako staroveké prírodné viery, pasujúc sa za pravé slovanstvá, či germánstva.
S vierou v Krista prišla aj zmena politická a hlavne finančná. Daňový systém postavený na Biblii utláča Európsky ľud do blata a tento ľud si zatiaľ nevie pomôcť. Taktiež téma zakorenená v Biblii, na ktorú sa pozrieme inokedy.
Pavlovo učenie vytvorilo nový druh sveta, odlišného od starého. Sveta strachu, bojazlivosti, zvlášť strachu zo smrti. Človek prestal bojovať, prestal zlo oplácať – čo je prvá zásada svedomia, ktoré toto vyžaduje. Vytvoril sa nový svet, taký krivý a zákerný, ktorý nestojí na hrdinoch a cti, lež na lži a podvode.
Aj keď radikálnosť Pavla je preč, viera už zostala. Pavol práve toto chcel docieliť. Pomsta za zničený Jeruzalemský chrám sa nesie stáročiami, Pavol vyhlásil svetu vojnu a ako sa zdá, podarilo sa mu to.
Tak teraz musíme my uplatniť svoje právo nekompromisu a nespájať sa viac s vierami, ktoré sú namierené proti nám, našim bohom a našej Matke prírode...