V diele „Germánia“ (celým názvom „O pôvode a polohe Germánov“) rímsky historik Tacitus, napísané okolo roku 98 n. l., opisuje život Germánov z pohľadu Rimana. Čo dokument hovorí o vláde a viere Germánov?
Tacitus podáva obraz germánskej spoločnosti, ktorá sa líšila od hierarchického a centralizovaného Rímskeho impéria. Ich politický systém bol decentralizovaný a charakterizovaný rovnostárstvom a vládou založenou na zásluhách, nie na dedičnej autorite.
Hoci existovali králi (Rex) alebo náčelníci (Dux), ich moc nebola absolútna. Králi boli síce volení na základe svojho pôvodu, ale vojenskí velitelia (náčelníci) boli volení na základe svojich schopností a odvahy v boji. Ich vplyv bol skôr morálny a autoritatívny, založený na rešpekte a presviedčaní, než na prísnych zákonoch a vynucovaní moci. Tacitus naznačuje, že „kniežatá“ si získavali nasledovníkov svojou štedrosťou a odvahou, nie donucovacou silou.
Ľudové zhromaždenia (Thing): Toto bol ústredný prvok germánskej správy. Na týchto zhromaždeniach, ktoré sa konali v pravidelných intervaloch (často v novoluní alebo splne), sa zhromažďovali všetci slobodní muži kmeňa. Tam sa prerokúvali a rozhodovali dôležité záležitosti, ako sú vojny, uzatváranie mieru, udeľovanie trestov či voľba vodcov. Rozhodnutia sa prijímali buď súhlasným hrmením kopijí, alebo nesúhlasným mumlaním.
Súdny systém: Spravodlivosť bola vykonávaná práve na týchto zhromaždeniach, kde kňazi a náčelníci mali úlohu dozoru. Tresty, hoci niektoré aj kruté, boli verejné a slúžili ako odstrašujúci príklad. Napríklad za zradu alebo zbabelosť, bolo potrestanie utopením v močiari.
Náboženstvo a duchovný život
Germánske náboženstvo, ako ho popisuje Tacitus, bolo polyteistické a silne spojené s prírodou.
Uctievanie bohov v prírode: Na rozdiel od Rimanov, ktorí stavali honosné chrámy, Germáni nevyužívali chrámy na uctievanie svojich bohov. Verili, že božstvá obývajú posvätné háje a lesy, ktoré boli považované za posvätné miesta a kde sa vykonávali rituály. Tento blízky vzťah k prírode svedčí o animistických a animatických prvkoch v ich viere, kde duchovia a božstvá prebývali v prírodných úkazoch.
Germánsky panteón: Tacitus sa snažil priradiť germánskych bohov k rímskym ekvivalentom. Spomína uctievanie Mercuria (Merkúra), čo sa pravdepodobne týka germánskeho boha Wotana (Ódina) – boha vojny, múdrosti a poézie. Ďalej spomína Herkula (Donara/Tóra) a Marta (Týra), bohov spojených s vojnou a silou.
Kňazi a ich vplyv: Kňazi zohrávali významnú úlohu v spoločnosti. Boli považovaní za nositeľov božej vôle a mali právomoc vykonávať tresty, a to aj v rámci ľudových zhromaždení. Ich autorita nepochádzala od ľudí, ale priamo od bohov.
Veštenie a rituály: Tacitus popisuje, že Germáni prikladali veľký význam vešteniu. Využívali rôzne metódy, napríklad pozorovania letu vtákov alebo prasačích vnútorností. Zvláštnu pozornosť venovali rituálom s koňmi. Posvätné biele kone boli chované na posvätných pasienkoch a ich fŕkanie a chrapot boli interpretované kňazmi a náčelníkmi ako božské predzvesti.
Matka Zem: Niektoré germánske kmene, napríklad Hermundurovia, odvodzovali svoj pôvod od boha Tuistona (zrodeného z lona zeme) a uctievali Matku Zem ako rodičku celého etnika. To poukazuje na silné prežitky kultov plodnosti.