Dnes staroviera ako aj Slovanstvo zažíva boom, na ktorom sa priživujú ziskuchtiví obchodníci, s ich novým poňatím a výkladom viery. Tak platí - ak chceš zbohatnúť, založ si sektu, vydaj niekoľko kníh a určite nájdeš nasledovníkov. Tak sa Slovanstvo dnes nevykladá v pôvodnom znení, ktorého je žalostne málo, ale sa vytvára nová viera.
Existujú knihy, ktoré kopírujú semitskú bibliu, majú čislovanie a verše, čo pôvodná biblia ani nemá, čísla a verše sa pridali až neskôr. Slovanstvo nikdy nekládlo dôraz na napísané, ale ako indoeurópsky národ, sa ľudia učili texty spamäti a tak sa predávali ďalej. Buddhizmus vyše 500 rokov fungoval len na ústnom podaní, kde sa buddhovo učenie vo veršoch recitovalo a učilo už od malého dieťaťa. Inak tomu nebolo ani medzi Druidami, ktorí museli vedieť spamäti všetky zákony.
Potom sú tu akési novovytrvorené védy, ktoré by si pravoslávny kresťan ľahko pomýlil s jeho modlitebnou knihou. Ide totiž o kopírovanie pravoslávia od zápovedí (zákonov), až po obrady, ktoré nekončia síce známym na veky vekov, ale od kruhu do kruhu, aby to znelo Slovansky. Ako dodatok vieme, že pohania nemali radi zákony, ale sa riadili svedomím. Druidi a Žreci varovali pred bohom - zákonníkom od semitov, že zákony zničia starovieru, pretože budú napísané mimo svedomie.
A to pomlčme o mnohých knihách ktoré sa pasujú za pôvodné liečiteľké knihy, cvičebné, až po knihy o Slovanských bohoch, z ktorých je mnoho vymyslených, ktorí jednoducho neexistovali. Takže novodobé Slovanstvo sa neviem z akého dôvodu, snaží niekoho napodobňovať, opičiť sa po iných kultúrach.
Pritom pôvodné Slovanstvo nie je príliš vzdialené Germánskej, Gréckej, Keltskej, či Rímskej mytológii. Inak ani nemôže byť, pretože Európa, musí mať podobnú vieru v každej oblasti. Tak sa nachádzajú keltské vykopávky v Rusku, ako aj runy a zase Ruská azbuka je v Grécku a Grécke písmo v Írsku. Sú zdokumentované zápisy o tom, že Druidi si vymienali poznatky z Gréckymi delfami.
My Slovania máme tú smolu, že sa zachovalo len málo pôvodných dokumentov, zvlášť z doby, kedy mnísi v celej Európe prepisovali staré texty a mytológie. Potom je prirodzene vytvorený priestor pre nové veci, ktoré od pôvodnej viery sú značne vzdialené. Je rozdiel medzi polabskými Slovanmi, čo sme my a východnými, čo sú Rusi.
Dnes sa objavila chvála bohom kniha od štúrovca Petra Kellnera Hostinského - znovuzrodenie starej vierouky slovenskej, ktorá krásne vykladá myslenie Slovanov, ich sviatky a symboly, tak vzdialené od moderných Slovanských kníh plných výmyslov. Hostinský disponoval materiálmi, ktoré sú neviem z akého dôvodu stratené, niekto mal záujem ich odstrániť z nášho povedomia.
Napriek tomu Hostinský veľmi hlboko porozumel symbolike, sviatkom, prírodnému mysleniu našich polabských predkov, vrátane božstiev a konkrétnych bohov. Len škoda, že táto kniha je prvým dielom k poznaniu slovanstva a ďalšie diely sa už viac neobjavili a sotva sa objavia. No našla sa pôvodná kniha hostinského, prepis jeho zápiskov, vydaná v 19. storočí.
Ďalším autorom slovanskej viery bol Pavol Jozef Šafárik (1795–1861), ktorý mal taktiež prístup k pôvodným textom o slovanstve.
My polabskí slovania, sme mali veľa iných bohov, ktorých východní ani nepoznali a naopak. Naša mekka bola v Arkone, ktorá sa nachádza v dnešnom Nemecku, teda na hranici s Germánmi. Pokiaľ východní Slovania uctievali Roda, polabskí Slovania mali Svantovíta, ktorý bol na východe iba okrajovým bohom.
Podobne aj sviatky sa líšili medzi východným a polabským pohanstvom. No čo mali obe slovanské vetvy spoločné, bola viera v návrat predkov, ktorá sa v moderných, novovytvorených knihách vôbec neobjavuje, pretože autori akosi neprelúskali knihy mŕtvych a keďže išlo o materialistické spisy, neunúvali sa spoznať smrť a návrat do života, čo bolo u indo národov alfou a omegou.
Takže - Slovania verili, že duša človeka neumiera, ale sa vracia späť – v rámci toho istého rodu. Táto predstava sa prejavovala takto:
Deti často dostávali mená po predkoch, hlavne po starých rodičoch. Verilo sa, že s menom sa môže vrátiť aj duša toho predka. Východní Slovania (Rusi), dávali deťom ešte aj prostredné meno po otcovi. Rodová kontinuita – rovnako ako pomenovanie po otcovi, aj patronymikum upevňovalo väzbu medzi generáciami.
Východní Slovania používajú dodnes formu ako: Ivan Petrovič – "Ivan, syn Petra" / Marija Ivanovna – "Marija, dcéra Ivana"
V slovanstve malo meno silu – pomenovanie podľa otca (alebo iného predka) bolo vnímané ako ochranné alebo dedičné v duchovnom zmysle.
Novorodeniatko, ktoré malo rovnaké črty alebo povahu ako niekto, kto nedávno zomrel, sa považovalo za jeho znovuzrodenie.
Ľudia hovorili: „Tento chlapec je ako dedo, ten sa nám vrátil.“
Táto predstava nie je unikátna – podobne to majú aj iné indoeurópske národy, vrátane Hindov (samsára), ale u Slovanov je to viac prepojené s rodom, predkami a prírodným cyklom.
Preto bol v Slovenskej kultúre problém, ak si Slovan vzal ženu z inej rasy, alebo by sa dcéra tak vydala. Tým pádom by puto inkarnácie bolo zničené, pretože Slovania verili, že človek sa vracia späť do rodu a pokračuje v rodovej tradícii, v rámci svojej kultúry a rasy.
Tu nejde o rasizmus, ako by to mohli mnohí ľudia označiť, ale o zachovanie čistoty rodovej línie, kde je predkom umožnené sa vrátiť späť do rodiny. Semiti podnes dodržiavajú túto líniu a len zťažka do rodu pripúšťajú niekoho cudzieho, pretože o tom musia dobre vedieť.
Taktiež časom Slovania začali prijímať neslovanské mená - zvlášť semitské, načo staroverci reagovali s nevôľou, pretože aj tu upozorňovali, že sa predkovia nemôžu vracať s menami od cudzích bohov.
My sme si dnes všetko sprofanovali, ospravedlnili, mávli sme nad tým rukou - ale v dávnych časoch bolo toto kľúčové pre zachovanie rodovej línie...
https://t.me/staroviera