Pokračovanie príbehu o nechcenom chlapcovi, ktorého vlastný otec kázal zaniesť do divočiny napospas osudu.
V tej istej oblasti, kde mal Asbjorn sídlo, žil v malej chalupe chudobný a jednoduchý muž menom Gestur. Jeho manželka, stará a nevzhľadná žena menom Syrpa, bola kedysi dojkou a slúžkou Thorgerd, ktorá jej kedysi veľmi dôverovala a pomáhala. No pre jej nepríjemný vzhľad a príliš blízky vzťah s Thorgerdou ju Asbjorn poslal preč, a tak žila v chudobe s Gesturom, ktorého si vzala. Gestur bol slabý a závislý ako malé dieťa, ale Syrpa bola šikovná a vedela sa postarať o seba, aj o svojho manžela.
V ten osudný deň, keď Asbjorn dal poslať batoľa do divočiny, Syrpa poslala Gesta na lúku, aby jej nazbieral liečivé byliny. Keď Gestur chodil po krásnej krajine, medzi veľkými kameňmi za kríkmi, zrazu začul srdcervúci detský plač. Zvedavo nasledoval zvuk, až kým nenašiel novorodenca položeného medzi dvoma veľkými skalami, zabaleného v deke. Gestur, hoci bezvýznamný muž, pocítil k dieťaťu súcit. Vzal ho do svojej košele a utekal domov k Syrpe, celkom zabúdajúc na byliny, po ktoré ho poslala.
Keď sa Syrpa opýtala, prečo sa vrátil tak rýchlo, Gestur jej s úžasom ukázal krásne a silné dieťa. Syrpa, ktorá Thorgerd veľmi dobre poznala, okamžite pochopila, že ide o dieťa jej bývalej panej, stačilo sa dobre zahľadieť do jeho očí. Rýchlo sa rozhodla, že dieťa si nechá a bude ho vychovávať. Aby ich Asbjorn a ostatní nepodozrievali, prikázala Gestovi, aby ju nechal na oko ležať a povedal všetkým ľuďom, že porodila syna. Gestur namietal, že im nikto neuverí, pretože dieťa je príliš krásne na to, aby mohlo byť ich synom, no Syrpa trvala na svojom.
Gestur šiel k Asbjornovmu domu aby požiadal Thorgerd o zásoby pre "novorodenca". Thorgerd bola prekvapená, keď počula, že jej stará dojka má dieťa, ale bez slova mu dala všetko, čo potrebovala. Syrpa v obave, že by niekto zistil pravdu, zložila z dieťaťa všetko bohaté oblečenie a obliekla ho do starých handier, aby vyzeralo čo najchudobnejšie.
Správa o tom, že Thorgerd a Asbjorn sa zbavili svojho dieťaťa, sa šírila veľmi rýchlo, čo vyvolalo u ľudí údiv. O niečo neskôr sa rozšírila ďalšia správa, že stará Syrpa porodila dieťa, čo bolo pre všetkých nepochopiteľné. Keď sa Asbjorn vrátil zo zhromaždenia, dozvedel sa o tom, no na prekvapenie všetkých sa len usmieval, nedokázal si predstaviť, aké škaredé dieťa asi tak Syrpa mohla porodiť.
Dieťa, ktoré dostalo meno Urdarkottur (Mačka z hromady kamenia, podľa miesta nájdenia), rástlo neuveriteľne rýchlo a silnelo zo dňa na deň. Už ako trojročný vyzeral ako šesťročný a keď mal šesť, vyzeral ako dvanásťročný. Všetci, ktorí ho videli, si šepkali, že tento krásny a mocný chlapec nemôže byť synom chudobnej dvojice, nevzhľadného Gesta a škaredej Syrpy.
Chlapec často navštevoval Eyri, sídlo Asbjorna, kde si robil žarty z Thorgerdiných slúžok. Považoval to za zábavu a neustále sa s nimi doťahoval. Slúžky to však ako zábavu nebrali, preto ho nemali príliš v láske a sťažovali sa naňho Thorgerde. Tá ho však bránila, pretože materinský cit rozpoznal v ňom jej dieťa. Im však povedala, že je synom jej dojky Syrpy, že nech sa s ním zaobchádza dobre.
Asbjorn si tiež všimol chlapca Urdarkottura, ktorý často chodil do Eyri, no plne ho ignoroval a ani ho nenazval menom lebo vedel, že je potomkom slúžky, ktorú vyhnal. Dokonca ani jeho pekný vzhľad mu neosvietil hlavu, žeby mohlo ísť o jeho vlastného syna, ktorého dal vykázať do divočiny. Syrpa sa obávala o chlapcov osud, neustále ho prosila, aby na Eyri nechodil, ale on ju neposlúchal.
Jedného dňa, keď mal Urdarkottur šesť rokov, sa jeho sila a odhodlanie preukázali. Rybári mu sľúbili, že mu dajú veľkú rybu, ak ju vytiahne z vody. Urdarkottur, aj keď bol bosý a mal na sebe len staré šaty, sa pustil do lovu a rybu skutočne vytiahol. Rybári boli veľmi udivení zo šikovnosti a sily malého chlapca, no svoj sľub nedodržali a miesto pochvaly, sa mu začali spomievať.
Sklamaný a nahnevaný išiel za Brettingsovými synmi, ktorí v tom čase patrili k jeho najbližším a jediným priateľom. Vyrozprával im, čo sa mu prihodilo a požiadal ich o pomoc. Tí neváhali a okamžite šli za rybármi, aby im pripomenuli ich sľub. Vďaka nim nakoniec Urdarkottur dostal to, čo mu patrilo, a tak s veľkou radosťou zaniesol rybu domov.
Tento príbeh sa rozšíril po celom okolí, a preto si Urdarkottur vyslúžil úctu a obdiv. A hoci ho niektorí stále odmietali, jeho povesť rástla. Zistili, že je nielen nadmieru silný, v súvislosti s jeho mladým vekom, ale dokáže bojovať za svoje práva, a to sa v islandskej spoločnosti, kde si ľudia vážili silu a česť, nesmierne cenilo.