Súdne právo biblie vs Germánske súdne právo - Wergeld

Kresťania dnes často tvrdia lož, že príchodom biblie bol prinesený starovercom poriadok a zákon. Vychádzajú z predstavy, že pohania boli primitívni ľudia (ich propaganda ktorú omieľajú podnes) a preto biblia priniesla k nám poriadok. 

No my máme opačné správy, kde naše právo ďaleko presahovalo bibliu.

Prvý rozdiel je v tom, že v našich zákonníkoch bol na najvyššom mieste ľudský život. Ak čítame bibliu (skúste prečítať najkrvavejšiu knihu - Jozueho), tam bolo právo zub za zub, oko za oko, smrť za smrť. Preto bude dobre sa pozrieť na naše právo, ktoré vysoko prevyšovalo zákony hebrejského boha. (A prosím kresťanov, neoddeľovať krvilačného hospodina od Ježiša ktorý o sebe prehlasuje, že on je hospodin)...

Germánsky súd (Wergeld)

Germánske právo, reprezentované systémom Wergeldu, sa zameriavalo na finančné odškodnenie (kompenzáciu) za ublíženie na živote alebo zdraví.

Prioritou bolo udržanie mieru v komunite a zabránenie krvnej pomste.

Teda, za každé zranenie či smrť, bola stanovená pevná suma, ktorú musel páchateľ (alebo jeho rodina) zaplatiť obeti (alebo jej rodine). Výška sumy závisela od spoločenského postavenia obete.

Cieľom bolo obnoviť rovnováhu a uspokojiť poškodenú stranu bez ďalšieho násilia. Život mal "hodnotu" vyjadrenú peniazmi.

Súhrn 

Zastavenie krvnej pomsty, ktorá by mala nedozierne následky na rodoch a rozhádaní sa spoločenstva

Toto bol najdôležitejší a najpraktickejší aspekt. Wergeld poskytoval alternatívu k nekonečnému cyklu násilia, kde by si rodiny navzájom "splácali" smrť smrťou. Tým sa stabilizovala spoločnosť a umožňoval sa mier.

Udržanie komunitného mieru 

Systém odškodnenia posilňoval spoločenskú súdržnosť tým, že zabezpečoval spravodlivosť a uspokojenie pre poškodenú stranu, čím sa minimalizovalo vnútorné napätie a konflikty v kmeni alebo rode.

Hodnota ľudského života 

Aj keď sa to vyjadrovalo finančnou sumou, Wergeld implicitne potvrdzoval, že ľudský život má hodnotu, ktorá musí byť odškodnená. Nešlo o to, či je niekto "hodný" žiť, ale o to, že jeho smrť alebo zranenie má dopad na celú rodinu a komunitu.

Odstupňovanie podľa postavenia 

Hoci sa to z moderného pohľadu môže zdať tento bod nespravodlivý, odstupňovanie Wergeldu podľa spoločenského postavenia odrážalo vtedajšiu realitu. Keďže vyššie postavený jedinec mal väčší vplyv, tak jeho strata bola pre komunitu vnímaná ako závažnejšia, čo sa premietalo aj do výšky odškodnenia. Zároveň to poskytovalo rámec pre predvídateľnosť a zabraňovalo nekonečným sporom o "hodnotu" obete.

Kolektívna zodpovednosť 

Často sa za Wergeld nezodpovedal len páchateľ, ale aj jeho rodina. Tento princíp kolektívnej zodpovednosti, posilňoval rodinné a klanové väzby a nútil komunitu k dohľadu nad svojimi členmi. Ak vedeli, že budú finančne postihnutí za činy svojich príbuzných, mali silnejšiu motiváciu dbať na dodržiavanie pravidiel a takpovediac si svojich "výtržníkov" ustrážiť v rámci rodiny, či spoločenstva.

Snaha o zmierenie 

Aj keď bol Wergeld povinnou platbou, celý proces bol často sprevádzaný rituálmi zmierenia a vyjednávania. Cieľom nebolo len zaplatiť, ale aj obnoviť poškodené vzťahy medzi rodinami, začo bol zodpovedný do značnej miery duchovný - Druid.

Biblické právo

Biblické právo, známe ako Lex Talionis („zákon odvety“ alebo „oko za oko, zub za zub“), sa sústreďovalo na rovnakú odplatu. Prioritou bola spravodlivosť vo forme presného odzrkadlenia utrpenej škody.

Trest mal byť totožný s prečinom. Ak niekto spôsobil stratu oka, mal stratiť svoje oko; ak vzal život, mal prísť o svoj život. Nešlo o finančné vyrovnanie, ale o fyzickú alebo životnú protiváhu.

Cieľom bolo nastoliť presnú mieru trestu a tým zabezpečiť, aby páchateľ trpel rovnako ako obeť, a tým aj odstrašovať od podobných činov.

Kým germánsky systém (Wergeld) hľadal mier a odškodnenie formou platby, aby sa predišlo násiliu, biblický systém (Lex Talionis) presadzoval presnú odplatu, ktorá mala viesť k spravodlivosti rovnakým utrpením. Takže o nejakom učení pohanov, aké právo majú presadzovať, sa nedá diskutovať, skôr naopak. 

Keď sa kresťanstvo šírilo Rímskou ríšou do pohanských kráľovstiev, muselo sa prispôsobiť existujúcim právnym a spoločenským štruktúram. Po prijatí kresťanstva Rímom, ako štátneho náboženstva (za Konštantína), a následnom šírení do germánskych oblastí, sa kresťanskí vodcovia a misionári stretávali s už existujúcimi zvykovými právami, ktorým sa viac prispôsobili, ako by ich prerábali. 

Napokon Pavlov systém nového zákona, prispôsobil k evanjeliu a tak sa pohania stretli so svojimi starými zákonmi, okorenenými biblickými nariadeniami. 

Problém však zostávajú pôvodné spoločenstvá, ktoré zostávajú výhradne na starom zákone, kde pre nich platí - smrť za smrť - až podnes...