Keď obloha šedou farbou dávala najavo svoju nevrlosť, Bjorn Železný, hrdý a nepremožiteľný vládca severského mesta Vinterfell, sa vracal z ďalšieho víťazného ťaženia. Sneh škrípal pod nohami koní, no pocit víťazstva hrial na srdci ako oheň vo vykúrenom krbe. Muži si pospevovali víťaznú pieseň:
Keď sa štíty lámali pod našimi ranami,
Krvou sa sfarbil biely sneh,
Poslali sme mnoho mužov, cez brány Vallhaly
Cesta slávy naša je a radostný smiech
Ako sa blížil večer, jeho muži začali byť unavení, keď vošli do hustých nepoznaných lesov. Tma samotného lesa pôsobila desivo, stromy sa akoby stiahli viac dohromady, aby bojovníci nevedeli cez ich hustý porast prejsť. Prišlo šero a blížila sa tma, tak sa tam utáborili. Tu prišli k nepríjemnému zisteniu - nikto nemal pri sebe kresadlo. Ako zapáliť oheň? Skúsia prečkať noc bez tepla. Kone si ľahli pri bojovníkoch, ale aj oni sa triasli zimou.
Zima, neviditeľná a krutá, nepoznala slávu a silu ich mečov, nebrala ohľad na ich víťaznú pieseň. Akoby sa rozhodla sama s nimi bojovať a tak prvé snehové vločky, ktoré ich sprevádzali víťaznou cestou slávy, sa zmenili na víchricu s tuhou zimou, až sa mráz zakusoval do kostí. Chlapi sa k sebe túlili, sťaby domáce mačky, kone upadali do spánku, z nozdier vypúšťať chladnú paru.
Slnko, ktoré bolo počas dňa za oblakmi, aspoň to málo tepla dávalo, no akonáhle prišla noc, rozostúpili sa oblaky a začal svietiť takmer splnový mesiac, ktorý svojim chladným svetlom drvil všetko, čo pod ním žilo.
Bjorn, zvyknutý ovládať situácie a život, zúfalo sledoval, ako mínusové teploty neúprosne zvádzajú boj s jeho bojovníkmi. Svaly im tuhli, prsty opúchali, dych sa zrážal, na koži sa objavili omrzliny. Videl strach a beznádej v očiach svojich najstatočnejších mužov. Prvýkrát spoznal, že proti tomuto nemôže bojovať ani mečom, ani päsťou.
On, kráľ Vinterfellu, vládca života a smrti na bojisku, bol zrazu bezmocný, proti nemilosrdnému útoku zimy a jej ľadovému zovretiu. Sám nevedel, koľko tieto muky ešte znesie.
Pomaly upadal do sladkého sna i keď vedel, že spánok ho môže uspať naveky. Padala mu hlava, zatvárali sa oči a on tušil, že smrť chodí v jeho tábore a so smiechom si prezerá premrznutých mužov. Na strome zakrákal havran, ktorý svojim žltým okom sledoval scenériu pod sebou.
Völva Alda ticho spala na svojom lôžku, keď tu ju zo sna vytrhol obraz. Cez oko havrana odrazu uvidela scenériu, ktorá ju úplne paralyzovala. Björn bol jej bratom a ona mu bola priradená ako duchovná ochrankyňa. Alda bola mladá, krásna žena, ktorej osud nadelil údel Völvy - ktorá vidí to, čo iní ani netušia. Snívalo sa jej posledné tri noci o smrti, cez ktorú fúkal tuhý vietor. A tu jej celý obraz začal dávať zmysel. Spomenula si na runu Kenaz, ktorá sa jej v tom sne zjavila ako záchrana.
Vzala svoj balíček rún a vytiahla Kenaz. Obrátila sa s ňou k bohom:
"Ó, Ódin, Všeotec múdrych, ktorý poznáš osud i tajomstvá! Ty, ktorý nesieš svetlo poznania, zmiluj sa nad mojim bratom Bjornom. A ty, Thor, ochranca Midgardu, s tvojím mocným Kladivom! Rozožeň mráz a prines teplo, aby prežil! Freyja, bohyňa lásky a plodnosti, vdýchni život tam, kde mráz hľadá smrť!"
Nepočula žiadnu ozvenu a volanie, ktoré vždy počula, keď bolo treba. Opäť vzývala bohov a opäť žiadna reakcia. Vyšla von, pred svoj domček a ovanul ju ľadový vzduch. Započúvala sa do vravy stromov, či niečo nezjavia, do slov Matky zeme, či nevydá nejaký hlas, ale všade ticho. Vytiahl runu Kenaz a ostro sa na ňu sústredila. Kenaz je symbolom pochodne, svetla a ohňa.
Vtom jej do očí akoby vletel oheň a celú ju prepálil. Padala dozadu, do dverí svojho domu a poriadne sa udrela. Z ohňa sa jej vynorila postava s klobúkom, palicou a pochodňou. Alda ticho zašepkala: "Pútnik". Pozorne sa na Aldu zadíval, otočil sa a bez jediného slova odchádzal preč.
Björn s posledným premáhaním rozlepil oči a zahľadel sa do tmy lesa. Niečo sa mu zazdalo. Uvidel temnú postavu, ktorá sa k nemu blížila a on si pomyslel, že to bude samotná smrť. S pribúdajúcimi sa krokmi neznámej postavy si všimol, že v jednej ruke nesie pochodeň. Na hlave mal klobúk a v druhej ruke palicu. Keď prišiel až k Björnovi, pochodeň zarazil značnou silou do zeme a niekam odkráčal. Bolo počuť lámanie konárov a zber padnutého dreva. Založil ohnisko a zapálil vatru.
Björnovi a jeho bojovníkom, sa vrátila chuť žiť. Zhromaždili sa okolo ohniska, ohrievali premrznuté ruky a nohy, prehrievali chladné telá a kožušiny, do ktorých boli zabalení. Potom sa do tmy vybrali hľadať ďalšie drevo do ohňa. To neznámy Pútnik kráčal preč tak, ako prišiel - honosne, pomaly a v tichosti. Björn na neho zavolal, ale neznámy sa neotočil, strácal sa v prítmí lesa. To už Björn nemohol vidieť, ale zo stromu sa zniesol havran, cez ktorého oko Alda predtým prezrela. Na druhé plece priletel druhý havran a táto trojica spokojne odkráčala do neznáma.
O pár dní sa družina dostala do Vinterfellu, kde jasal zástup severského mesta, nad zdarnou výpravou ich vojska. Ženy a deti sa zvítali s hrdinami, ktorí bez veľkých ťažkostí prežili boj s nepriateľom, no takmer neprežili stret so silnou zimou.
Vtom sa stalo čosi nezvyčajné. Alda opierajúc sa o palicu, pomaly kráčala davom. Ľudia jej ustupovali, nebolo zvykom, že by mladá Völva len tak prechádzala mestom, tobôž išla privítať bojovníkov. Razila si cestu priamo k Björnovi, na ktorého jej oči boli pevne zamerané. Völva sa ani nepozdravila, len zo seba dostala:
"Videla som cez oko havrana, že ste takmer pomreli od zimy."
Björn bol prekvapený, že vie o tejto informácii, ale poznal Aldu a vedel, že jej vnímanie sveta presahuje bežné zmysly človeka. Alda pokračovala:
"Zachránil vás pútnik s klobúkom a palicou. Mám ťa od neho poučiť."
Völva sa priblížila tvárou k tvár Björnovi a celé mesto ani nedýchalo. Nevídaná udalosť sa premietala priamo pred ich očami. Vždy utiahnutá Alda, verejne poučuje kráľa Vinterfellu, svojho brata.
"Bol si zle pripravený! Nemal si kresadlo, ani nikto z bojovníkov. Príprava, je najdôležitejšia vec v živote. Brúsili ste si zbrane, vyrábali šípy, kontrolovali zbroj, ale zabudli ste na takú maličkosť, ktorá bola rovnako dôležitá, ako vaše meče, luky a štíty. Malé kresadlo."
Björn s mužmi si uvedomili, že hovorí pravdu. Naozaj tá malá vecička, ktorá im chýbala, im takmer priniesla smrť napriek tomu, že boli vynikajúco vyzbrojení. Alda následne sa opýtala:
"Myslel si si, že tvoj meč pretne mráz, Björn? Že tvoje štíty zastavia víchricu? Mráz nie je nepriateľ, ktorého možno zabiť. Je to ruka osudu, ktorá berie, aby mohla zem opäť dať."
"Tvoja železná päsť ovládla vojnu, ale neudržala život v mraze. Skutočná sila, kráľ, spočíva v poznaní svojich hraníc, v prijímaní toho, čo nemôžeš ovládnuť. Len v pokore sa rodí nová sila, tak ako s mrazom zlomenej zeme príde bohatá úroda."
Björn vedel, že Alda má pravdu. Pýšil sa sám sebou, aký je dobrý veliteľ a kráľ, ako dokáže ľahko zraziť protivníka. Ale premohla ho maličkosť, ktorej by sa v inej situácii vysmial. Alda sa otočila a brala sa k odchodu. Björn na ňu zavolal:
"Kto bol ten pútnik, ktorý nám pomohol?"
Völva sa ani len neotočila, kráčala ďalej a dala sa do smiechu, do hlasného smiechu. Björnovi prešiel mráz po chrbte z jej výzoru a hlasu. Slabá žena a predsa mocnejšia ako on sám. Alda ako kráčala, zodvihla pravú ruku a cez rameno precedila:
"Kto chodí po svete ako pútnik, v klobúku, s palicou v ruke, drahý Björn? Komu sedávajú havrani na pleciach?"
Alda sa ešte viac rozosmiala a v úplnom tichu mesta, sa vytratila do svojho súkromia. Björn aj muži boli zdesení. Sám Ódin ich prišiel zachránil...