V Gréckych Aténach žil mladý bojovník menom Alkandros. Bol silný, rýchly a odvážny v boji, no v srdci ho lákal život v pôžitkoch, prepychu a v bohatstve. Celá jeho snaha bola plánom, ako dosiahnuť bohatstvo, čo sa mu napokon aj podarilo.
Alkandros sa najprv radoval. Býval hore do neskorého rána, jedol až do bolesti brucha, pil sladké víno, nechával sa obsluhovať a miloval ženy. No neprešlo veľa času a začal postupne tučnieť, jeho kopija mu oťažela v ruke a oči mu stratili oheň.Jedného dňa sa stretol so starým mentorom zo Sparty, ktorý kedysi bojoval po boku Leonidasa. Sadol si oproti nemu na tvrdú lavicu a mlčky ho pozoroval. Mentor dobre vedel, o jeho niekdajších hrdinských činoch, ale teraz videl tučného chlapa, ktorého by zničil 10 ročný sparťanský chlapec. Preto ho oslovil:
„Povedz mi, Alkandros,“ prehovoril mentor, „si skutočne slobodný?“
On sa len neveselo zasmial. „Samozrejme! Mám všetko, čo človek môže chcieť.“
Starý Sparťan ukázal na stôl plný jedla a vína:
„Toto všetko ti slúži… alebo ty slúžiš tomu?“
Alkandros neodpovedal. No nahovoril mentora, aby pobudol v jeho dome, pretože chcel svoj život zmeniť a príchod tohto Sparťana bolo pre neho znamením, že prišla tá pravá chvíľa. Mentor nato pristal ale s podmienkou, že ho bude poslúchať a počúvať jeho rady.
Nasledujúci deň ho mentor zobudil ešte pred úsvitom. Vzal ho do holých hôr Taygetos, kde pobudli celý týždeň. Počas dňa nič nejedli okrem kúska suchej jačmennej placky a nepili nič okrem vody z potoka. Spali pod holým nebom, na tvrdej rovnej zemi.
Keď sa vrátili, mentor stál pred Alkandrovým bohatým domom, obrátil sa k nemu a opýtal sa:
„Čo si sa naučil?“. Alkandros sa pozrel na svoj prepychový dom, potom na svoje ruky, ktoré mal po pár dňoch v horách opäť tvrdé, silné, i keď opuchnuté. Povedal:
„Keď mám všetko, mám strach, že o to všetko prídem. Keď ale nemám nič, bojím sa len o svoju česť. A česť sa nedá stratiť tak ľahko ako dom, mäso a víno.“
Mentor sa usmial – a prehovoril:
„Prezradím ti aký dar máme my Sparťania, ktorý nám zanechal Lykurgos." Alkandros čakal dlhú reč, ale ako je v Sparte zvykom, mentor povedal len dve slová:
"Opovrhni pôžitkami!"
Alkandrosa to zaskočilo, lebo to bol presný opak toho, za čím sa doteraz naháňal. Mentor videl jeho zmätok v očiach a preto doplnil:
"Lebo ten, kto nepotrebuje veľa, je skutočne slobodný, nie ten, kto potrebuje mnoho vecí a je ich otrokom. A len skutočne slobodný muž môže byť naozaj statočný.“
Od toho dňa Alkandros zmenil život a požiadal mentora, či by s ním nemohol odísť do Sparty. Dom a majetok daroval príbuzným. Nechal si len kopiju, štít a tvrdé lôžko.
Jeho prínos pre Spartu bola obdivuhodná. Býval s nimi v jednoduchých domoch, ktoré nepoznali okrasy, jedával spoločne s bojovníkmi, ako bolo v Sparte zvykom. Mentor ho sledoval a usmieval sa.
A keď neskôr bojoval so sparťanmi bok po boku, bojoval s ľahkosťou človeka, ktorého sa nedá kúpiť svetom, ani zlomiť vyhrážkami, či lákavými ponukami.
Skutočná sloboda nie je mať všetko, čo chceš.
Skutočná sloboda je nepotrebovať veľa.
Alkandros na vlastnej koži zistil, že život v prepychu a nadbytku neprináša šťastie, ale naopak – otupuje telo i ducha a robí z človeka otroka vlastných túžob. Práve vďaka sparťanskému mentorovi pochopil, že skutočná sloboda nespočíva v hromadení majetku, ale v schopnosti opovrhnúť pôžitkami a uspokojiť sa s málom.
A tak sa z tučného a lenivého boháča, stal statočný bojovník, ktorého nezlomí žiadny nepriateľ, lebo nemá čo stratiť – iba ak svoju česť.