Zem bola ešte mladá a pokrytá prastarými lesmi, v ktorých žili dávni ľudia. Ich príbytky boli stavané hlboko medzi storočnými dubmi, kde im rieky spievali za oknami uspávanky. Bolo to vtedy, keď ľudia neboli vzdialení od bohov, lež naopak, bohovia k nim často schádzali, delili sa s nimi o oheň, medovinu a príbehy pod hviezdnou oblohou.
V takú jednu noc, pri plápolajúcom ohni, sedel sám Perún Hromovládny, mocný boh bleskov a spravodlivosti. Jeho tvár, zvyčajne prísna a majestátna, bola zjemnená teplom plameňov a pokojom lesa. Vedľa neho sedel Silodub, muž, ktorého vek sa už dávno prestal počítať na roky smrteľníkov. Hovorilo sa, že prežil tri storočia, videl narodenie i smrť mnohých generácií, a jeho oči boli vyblednuté vekom ako ranný opar. S Perúnom počas života prehodil nejedno slovo a tak si dovolil otázku, ktorá ho už dlhšie trápila.
„Perún, pán neba,“ začal Silodub, „už dlho sa trápim nad jedným javom. Niekedy, keď sa mi niečo stane, mám zvláštny, hlboký pocit, akoby som to už raz prežil. Akoby som bol na mieste, kde už moja noha stála, pritom som tam prvýkrát, akoby som vyslovil slová, ktoré som už niekedy v minulosti predtým vyslovil. Odrazu sa len zastavím, hľadím a dumám, čo je to za vec – veď toto som už niekedy prežil. Vieš mi povedať, čo to je za podivnú zradu pamäti?“ (Poznámka - otázka na déjà vu)
Perún sa zasmial, čo bola vzácna chvíľa, a hľadiac do pokojne horiaceho ohňa povedal: „Ach, Silodub, môj starý priateľ, to nie je zrada pamäti, ale záblesk pravdy. Dobre počúvaj, ja ti odhalím tajomstvo, ktoré poznáme len my bohovia a Sudičky, ktoré tkajú osud.“
„Vieš, že na začiatku každého života, keď dieťaťu prvýkrát udrie srdce zvnútra pŕs, zjaví sa mu trojica prastarých sestier, zvaných Sudičky. Prvá Sudička spriada niť života, druhá ju zaplňuje všetkými udalosťami – radosťou, smútkom, víťazstvami, pádmi, láskou i stratou. Tretia, napokon, niť prestrihne. Ich práca je úžasná, je to sťaby prekrásne spletité dielo umelcov, ktorí predpovedajú celú cestu človeka.“
Perún pozdvihol drevený krčah s medovinou a drgol si o pohár so Silodubom. Napil sa, pohár odložil a pokračoval.
„Keď je táto niť osudu utkaná do posledného detailu, Sudičky ju odovzdajú nášmu bratovi, pre vás neznámemu bohu, ktorého my poznáme ako Časomil. Vy ho nazývate jednoducho čas. On je strážcom nielen času sveta, ale zároveň aj vykonávateľom vôle Sudičiek. Časomil starostlivo dozerá, aby sa každá udalosť na niti od Sudičiek, rozvinula presne vtedy, keď má. Je to veľký, neviditeľný plán, ktorý vedie každý krok smrteľníka, každú udalosť jeho života, či už šťastnú alebo nešťastnú.“
Na chvíľu sa Perún zastavil, aby sa započúval do ticha lesa, ktorý taktiež načúval múdrosti boha a zapamätával si jeho hlboké slová. Potom Perún pokračoval:
„A Sudičky, sú mocné, múdre a prastaré, ich práca je nesmierne rozsiahla. Tkajú miliardy nití a miliardy osudov. A niekedy, v tom obrovskom zhone, zabudnú niektorý maličký čriepok udalosti úplne dokonale skryť v tom obrovskom diele. Ten kúsok osudu tak zostane odkrytý. Keď sa potom ty, alebo ktorýkoľvek smrteľník, dostaneš do určitého okamihu v živote, tvoje vnútro a tvoja duša spozná ten odkrytý čriepok.“
Silodub pokyvoval hlavou, že rozumie reči Perúnovej. Ten hovoril ďalej:
„Vtedy pocítiš ten zvláštny pocit, že si to už zažil. Je to rovnaké, akoby si na zlomok sekundy nazrel do veľkého plánu, ktorý pre teba Sudičky utkali. A Časomil? On to vidí tiež. Vie, že to je drobná nedokonalosť Sudičiek. Ale neruší to. Nechá ten záblesk tak. Vie, že to nie je škodlivé, a azda to aj Sudičky robia schválne, sám som sa ich na to nikdy nepýtal. Pre teba je to len ako tiché potvrdenie, že kráčaš po svojej predurčenej ceste.“
Silodub sa zamyslel a prehlásil: „No ale potom, ako to takto hovoríš, sme len bábkou osudu, ktorý vlastne nemôžeme zmeniť, lebo vstupujeme do udalostí v živote, ktoré sú už vopred dané a určené!“
„Nie tak, drahý Silodub. Je to inak, než sa zamýšľaš.“
„Sudičky netkajú len jednu niť. Pre každého človeka majú pripravených viacero možností životnej cesty. Predstav si to ako veľa nití, z ktorých každá vedie iným smerom, k inému osudu. Ktorú niť napokon bude Časomil vykonávať, závisí od samotného človeka.“
Silodub dolial sebe aj Perúnovi medovinu. No bol tak hlboko zamyslený, čo odhaľovalo jeho zvraštené čelo, že sa chcel opýtať, v čom je záhada tejto veci. Perún ho však predbehol:
„Ak je človek silný, ak sa rozhodne bojovať so svojimi prekážkami, ak prijíma výzvy osudu a s vytrvalosťou sa bije o svoju cestu, vtedy Sudičky určia tú najzaujímavejšiu a najbohatšiu niť. Tú, ktorá je plná dobrodružstiev, múdrosti a veľkých hrdinských činov. No zároveň je veľmi ťažká, plná potu, námahy a často aj krvi. Lebo my bohovia, milujeme vidieť to, ako sa človek namáha a prekonáva.“
„No ak je človek slabý, ak sa vzdáva pri každej prekážke, ak leňoší, vyhovára sa a hľadá ľahké cesty, vtedy Sudičky nechajú v platnosti tú najjednoduchšiu niť. Je to taká, ktorá je prázdna, bez veľkých zmien, bez dobrodružstva, nevýrazná, priemerná a vedie len k predpísanému koncu bez skutočného rastu a silne prežitého života. Takého človeka nechajú napospas osudu, ktorý si sám vôbec nevytvára, len do neho vstupuje. A my bohovia, sa odvraciame od tých, ktorí sú leniví a bez vôle.“
Teraz už Silodub začínal rozumieť, čo mu Perún vraví. Veď to vidí v celom svete, už po vyše tristo rokoch pozorovania, že je tomu tak. Bez odporu, bez sily, bez zaťatých zubov pri prekonávaní života a jeho výziev, nie je rast a požehnanie bohov. Nie sú hrdinovia, mocní dobrodruhovia, hľadači, ľudia, ktorí sa neboja objavovať nebotyčné výšiny a skryté hlbočiny.
Perúnova ruka sa jemne dotkla Silodubovej, ktorý sa až strhol zo svojej zadumanosti, a s úsmevom povedal: „Preto ty, Silodub, žiješ už tak dlho a videl si toho toľko v kolobehu života. Pretože tvoje činy a tvoja vôľa si vybrali niť, ktorej ani samotný Časomil nevidí ešte koniec. A preto si hodný poznať aj tieto tajomstvá.“
Silodub sa na tým zamyslel a opýtal sa: „Ale čo potom hrdinovia, ktorí taktiež zdolávali prekážky, napriek tomu zomreli mladí?“
Perún krútiac hlavou nad nechápavosťou priateľa potichu povedal: „Silodub, Silodub. Takí sú predsa večne živí. Žijú v legendách, v príbehoch, v ságach, piesňach, ako hrdinovia, nadľudia, ba národy v nich vidia až polobohov, a je to tak. Sú podobní nám, srdcom ľudia, skutkami bohovia. Ich mená nikdy nezaniknú a z ich lona vychádzajú mocní ľudia, vodcovia a v budúcnosti králi, ktorých dnes ešte nemáme.“
Silodub sedel pri ohni, jeho tvár bola osvetlená novým poznaním. Pocit, že niečo už raz prežil, pre neho prestal byť záhadou. Ba ešte viac. Pochopil tajný šepot osudu, pripomienku jeho vlastnej sily a voľby. A Perún, mocný boh, vedel, že jeho slová padli na úrodnú pôdu.
A tak si obaja doliali medovinu a spustili starý slovanský nápev, až sa hora otriasala a noc sa hnevala na hluk, ktorý prehlušoval jej posvätné ticho. No Perún a Silodub v povznesenej nálade spievali až do polnoci. Potom sa Perún rozlúčil a odišiel. Silodub zostal sám, ponorený v myšlienkach a vstrebával, čo práve započul.
Poznáš aj ty ten pocit, že si niečo už niekedy prežil a teraz do toho akoby druhýkrát vstupuješ? Dnes sa tento jav volá déjà vu, čo je francúzske slovo – už videné.
Veríš tomu, že svoj osud môžeš meniť? Že osud meníš hlavne svojou nezlomnosťou, disciplínou, nepoddajnosťou, vytrvalosťou dosiahnuť ciele?
Potom nám musí byť nad slnko jasné, prečo v dnešnom modernom svete, sú tieto cnosti tak silno potláčané a na piedestáli stojí slabosť. Svet nechce hrdinov. Bez hrdinov sa ľahko ovládajú masy. Miesto hrdinov sa nasadzujú bábky bez morálky, pevného postoja, disciplíny, sily, odriekania, pevných zásad a čo je najhoršie, bez lásky k národu...
-------
Tento príbeh je utkaný len zo snov pisateľa, nikde ho takto zaznamenaný nenájdete, v žiadnej knihe, je iba letmou fikciou, predstavou, názorom - alebo - možno aj nie...
Ak chcete, zdieľajte tieto príbehy, ctite ich také, aké sú, pretože nesú v sebe hlbokú múdrosť starej viery, prepletenú nitkami snov, tlkotom srdca a starodávnou mágiou, keď majú svoje korene v predivných mýtoch. No ak sa vám zdá, že im chýba pečať overených kníh, alebo diplom učenca s príslušnou školou, je to tak - autor nie je školený spisovateľ. Je len nadšenec, ktorý rozjíma v zasnenosti, keď zasnenosť rodí príbehy, ktoré sú živými piesňami jeho duše.
Nordland