V malebnej dedinke Ferns, ktorá bola súčasťou Vikingmi založeného írskeho mesta Wexford, žila stará Volva, veštkyňa, ktorá nebola verejnou osobou a svoje schopnosti pred svetom skrývala. Aj keď ľudia tušili, že táto žena v sebe nesie magickú moc, verejne sa o nej nehovorilo ako o Volve. Bývala v rodine Byrneho, ktorý mal ženu Maeve a tá závidela Volve krásnu posteľnú prikrývku, na ktorej boli vyšité motívy mesiaca, hviezd a jeleňov.
Jedného dňa sa stal nevídaný jav, keď začalo husto pršať, až tak, že bolo sotva vidieť na pár metrov pred seba. Sedliaci na poli sa ukryli do miestnej stodoly, ktorá sa otriasala pod váhou Thorovho kladiva, ktoré dunelo, akoby búchalo na kovadlinu, vydávajúc tie najhrôzostrašnejšie hromy s odskakujúcimi bleskami.
To by ešte nebolo to najhoršie. Udalosť, ktorá sa stala následne, do sŕdc dedinčanov vniesla tak desivý strach, že sa prestali medzi sebou zhovárať ešte niekoľko dní a chodili so zachmúrenými čelami. Na konci tej osudnej búrky začal padať červený krvavý dážď. Aj vôňa zeme sa niesla v pachu krvi, akoby bohovia predpovedali niečo zlovestné a pochmúrne. Keďže vo Fernse nebol žiaden druid, ani vykladač znamení, ľudia žili istý čas v neistote. Túto neistotu však prelomila Volva, ktorá v jeden večer v spoločnej hale zodvihla ruku a prehlásila:
"Viem, že sa trápite pre krvavý dážď. Nerobte si preto starosti. To len mňa bohovia varovali, že onedlho odídem z tohto sveta do druhého. Čo si želám, je to, aby ste ma pochovali v zemi mojich predkov, v severnom Nórsku. Zaveziete ma do Wexfordu a tam sa vás opýta prevozca po mori, že kam máte namierené, a vy poviete, že do Nórskeho Bergenu. Vezme vás svojou loďou a v Bergene vás budú čakať správy, ako ďalej s mojím telom naložíte cez ľudí, ktorí sa vás budú dopytovať."
Situácia vo Fernse sa utíšila, keďže ľudia spoznali, že nešlo o katastrofu celej osady. Volva v súkromí zvolala rodinu Byrneho, ktorej povedala, že na nich má jednu prosbu – po jej smrti musia spáliť jej posteľnú prikrývku. Muž s tým problém nemal, ale jeho žena Maeve si v srdci povedala, že takú škodu nepodstúpi.
Volva skutočne onedlho zomrela a bola prevezená do Nórska, kde ju mali pochovať. Tu sa ešte musíme zastaviť, pretože cestou mali prenocovať u istého obchodníka, ktorý mal veľmi lakomú ženu. Pocestným aj s mŕtvou Volvou síce nocľah dali, podľa zákonov krajiny, no nedali im nič jesť. Vtedy sa udiala až desivá skutočnosť, keď samotná Volva, ktorá bola mŕtva, sa náhle prebudila, odišla do komory a priniesla svojim sprievodcom chlieb a údené mäso. Hneď nato si ľahla, akoby sa nič nestalo, a jej tvár bola sivá a telo chladné. Sprievodcom sa tak stiahli žalúdky, že sotva niečo zjedli, no vzali si jedlo so sebou do tašiek.
V dedine zostalo ticho a ľudia sa vracali späť do životov, akoby sa nič nestalo a na krvavý dážď už len hmlisto spomínali. Maeve však nevyplnila požiadavku Volvy a prikrývku si ponechala. Manžel jej najprv dohováral, aby splnila, čo Volva po nej žiadala, ale ona mu líškaním a prosbami oslabila srdce, že napokon povolil a prikrývku si ponechala.
No ešte toho roku sa udiala ďalšia desivá udalosť. Podobne ako predtým, Thor bil kladivom na svoju nákovu, no pridal sa k tomu aj šialený vietor, ktorý fúkal boh Njord na krajinu - a celú úrodu, tesne pred zberom, akoby jednou kosou niekto zoťal, celé polia a ročná práca vyšla navnivoč, pretože dážď s vetrom urobili svoje. O čo horšie sa ešte malo prihodiť, keď lovci hlásili smutnú zvesť, že nie je koho loviť, pretože zver v lese je tiež pobitá a desne páchne. Na Ferns sa vznieslo prekliatie. Zasadla spoločná rada (Comhairle), kde sa zišli všetci ľudia, aby zvážili, čo a ako ďalej, pretože sa blížila zima a oni boli bez jedla. Napokon náčelník osady Taoiseach – (čo znamená vodca) rozhodol:
"Musíme zavolať známeho Druida Móradha z mesta Wexford a opýtať sa ho, čo toto má znamenať a ako postupovať v tejto veci."
Tak sa aj stalo. Poslovia vyšli do Wexfordu a našli Druida Móradha, aby mu predostreli nešťastie, ktoré sa na Ferns vznieslo. Druid sľúbil, že po večernom obrade si zbalí veci a ráno sa vydá s poslami na cestu, oni zatiaľ prespia u neho v dome. Lenže počas obradu Druid upadol do tranzu, v ktorom videl mŕtvu Volvu z Ferns, ako mu ukazuje, aby sa otočil doprava. Druid tak v tranze urobil a uvidel ženu, jemu tak známu, s ktorou nemal dobrý vzťah, pretože išlo o nórsku Volvu, ktorá žila vo Wexforde, menom Freya. Mala meno rovnaké ako severská bohyňa a Druid mal z nej vždy zlý pocit, cítil mnohé energie, ktoré z nej mocne sálali.
Po obrade sa teda za ňou nevoľky vydal, i keď moc radosti mu to neprinieslo. Už ho čakala pred dverami domu s miernym úsmevom na perách:
"Milý Móradh, už som sa ťa nevedela dočkať, uvarila som výbornú večeru, poď si so mnou zajesť."
"Som tu narýchlo, nemám čas na dlhé reči a jedlo."
Už chcel Volve povedať, čo sa mu stalo pri obrade, v ktorom mu ona bola ukázaná, keď ho Volva nežne chytila za ruku a voviedla do svojho domu, kde to fantasticky rozvoniavalo pečeným mäsom. Ukázala mu na stoličku a Druid chtiac-nechtiac sa posadil ako omámený. Bola to Freya, ktorá si sadla a spustila:
"Viem, milý Móradh, že si mal víziu počas obradu, ktorá ukázala na mňa, inak by si tu nebol."
Pozorne sledovala jeho reakciu, ktorú Druid nedokázal skryť, keďže obočie mu vyletelo hore a zostal mu na tvári výraz šoku a prekvapenia. Pomyslel si pre seba: "Ako to táto žena môže vedieť?"
Volva sa bavila na jeho rozpakoch a radšej mu ukázala na jedlo, nech sa naje a s plným žalúdkom bude miernejší, pretože pôsobil ako natiahnutý luk. Počas jedla mu to však nedalo:
"Odkiaľ vieš o mojej vízii?"
"Som predsa Volva, ktorej ty síce neveríš, ale nemôžeš spochybniť moje spojenie s bohmi."
Druid si ju so záujmom prezeral. Nato ona prehlásila:
"Viem, že za tebou prišli ľudia z Ferns, kde majú značný problém. Žiaľ, neviem o tom vôbec nič, no keďže ťa bohovia poslali za mnou, určite sa rád podelíš so svojimi skromnými informáciami."
Druid rozpovedal Volve, čo je vo veci a že sa chce hneď ráno vydať do Ferns. Volva zaujato počúvala a ticho dodala:
"Vo Fernse urobíš obrad s obetou, a mne dáš priestor na časť s veštením. Vezmem si svoju speváčku a ráno pôjdem s tebou. Taká je vôľa bohov."
Druid nechcel prekážať bohom a ich vôli, preto len ticho prikývol. Pobral sa po dobrej večeri domov a tuho premýšľal. Svojich hostí počastoval jedlom a tvrdo zaspal, bez jediného sna alebo vízie. Ráno sa družina pobrala k Volve, ktorá mala so sebou speváčku a spolu išli do dediny Ferns, vyriešiť záhadu pobitej úrody a zvierat.
Počas cesty nad družinou sa vznášali dva havrany. Volva sa usmievala, keď ich pozorovala, Druid sa mračil. Volva prehlásila:
"Huginn a Muninn, oči nášho boha Ódina, sú s nami."
Druid dobre vedel, že Huginn a Muninn sú havrany severského boha, a vôbec sa mu celá situácia nepáčila. Väčšinou to bol on, kto viedol duchovné cesty ľudí, a dnes – je v tejto veci len pozorovateľom. Volva akoby čítala jeho myšlienky, keď prehlásila:
"Toto je vec nášho severu. Nejedná sa o írsku záležitosť, a preto ťa bohovia nepovolali k tejto veci, lež povolali mňa, nórsku veštkyňu."
Druidom akoby trhlo, keď to počul, pretože sa mu zdalo, že Volva mu číta myšlienky. Ona sa však len usmievala, no úsmev ju prešiel spolu s celou družinou, keď prichádzali k hraniciam Ferns, a po zemi sa váľala hromada mŕtvych vtákov, ktorí značne páchli. Úroda bola pobitá a v celom kraji sa niesol temný nádych zla. Poslov, Druida a Volvu so speváčkou, čakala celá osada ako jeden muž. Prekvapenie sa však nekonalo ohľadom Druida, ale nórskej Volvy, z ktorej mali Íri všeobecne strach, kvôli jej hlbokému poznaniu. Tak si hovorili: "Čo táto Volva robí po boku Druida?"
Volvy v Nórsku boli vysoko vážené a odmeňovali sa im zlatom, drahými kameňmi, veľkou pohostinnosťou a úctou. Tu v Írsku však k Volvám mali chladný vzťah, i keď pohostenie a dary Volvám dávali, ale viac zo strachu, ako z úcty k jej spojeniu s bohmi.
Večer sa konal obrad, ktorý viedol Druid, a to priamo v spoločnej hale, kde sa zišlo celé osadenstvo Ferns. Ľudia ani len nedýchali. Druid obetoval kozu, predniesol božstvám svoje krátke a účinné modlitby, no keď prišla časť vykladania v obrade, požiadal Volvu, aby sa ujala veštenia. Tá si sadla na vyvýšené miesto a požiadala svoju speváčku, aby začala nôtiť starú nórsku pieseň. Speváčka sa najprv potichu dostávala do atmosféry piesne, postupne zvyšovala hlas a tóny, z ktorých začalo Druida, ako aj osadenstvo Ferns mraziť.
Volva zatvorila oči a vnímala pieseň tak intenzívne, že onedlho bolo vidno, ako jej oči behajú za viečkami a ona sa dostáva do hlbokého tranzu. Speváčka ešte viac začala kvíliť, až ľudí premohol strach, no Volva už bola v iných svetoch a hľadala odpovede zomrelých zvierat a pobitej úrody. Sám Druid bol z výrazu premeny Volvy počas rituálu zaskočený. Náhle Volva otvorila oči, ako keď spiaca sova otvorí okále, no nepozerala sa kdesi pred seba, lež sa rovno pozrela na Maeve, ktorá sa skrývala za plecom svojho muža.
Ten pohľad bol taký prenikavý a mrazivý, že Maeve sa robilo nevoľno, bola by spadla na zem, keby sa pevne nedržala manžela. Speváčka prestala spievať a v hale nebol počuť ani len dych ľudí, ktorí sledovali toto desivé divadlo. Volva zodvihla prst a pohrozila:
"Maeve, Maeve!!!"
Všetky oči sa pozreli na nešťastnú ženu a jej muž bol celý preľaknutý, že jej meno bolo takto vyslovené ku všeobecnému počutiu. Volva Maeve vyzvala jedným slovom: "Predstúp!"
Tá sa postavila vedľa vysokého sedadla Volvy a celá sa triasla. Volva spustila:
"Moja vzdialená nórska súkmeňkyňa u teba, Maeve, žila. Poznali ste ju všetci. Zomrela krátko po krvavom daždi."
Ľudia zhíkli a nastal šum. Každý si pamätal starú Volvu. Freya pokračovala:
"Táto stará Volva mala prianie, aby bola pochovaná na severe, vo svojom rodisku, čo ste jej splnili." Freya sa pozerala každému jednému človeku do očí a každý jeden človek v hale sklopil v tom momente zrak, pretože nevydržal silu jej pohľadu. Až potom pokračovala:
"Volva ale mala ešte jedno prianie. Vlastnila krásnu prikrývku na posteľ so vzorom mesiaca, hviezd a jeleňov."
Manžel Maeve stuhol. Pamätal si dobre, ako Volva od nich žiadala, nech prikrývku spália a ako ho manželka uprosila, nech si takú nádheru nechajú a on to prakticky hodil za hlavu, veď o nič nešlo. Ale teraz sa mu začala rozjasňovať myseľ a uvedomil si chybu, ktorú urobil.
Freya zakončila: "Rodina Byrneho si túto prikrývku nechala!"
Teraz už bolo všetkým jasné, čo to znamená a prečo na nich, na osadu, prišlo také nešťastie. Maeve stála so sklonenou hlavou vpredu a jej muž sotva dýchal. Uvedomili si obaja, akú veľkú obetu musela podstúpiť celá dedina kvôli ich neposlušnosti a chamtivosti ženy. Freya do ticha prehlásila:
"Maeve, bež rýchlo domov a prines vec, ktorá je problémom celého spoločenstva."
Maeve priniesla prikrývku, ktorá bola skutočne neobyčajne krásna. Volva vzala prikrývku a povedala:
"Stará Volva mala túto prikrývku dlhé roky. Ale neviete, ako ju získala? Istá žena bola veľmi zlá, keď v hneve zabila svoje vlastné dieťa. Mala byť potrestaná smrťou, ale stará Volva sa ujala jej prípadu a dostala radu od bohov, nech jej táto žena ušije krásnu prikrývku na posteľ, keďže bola šička. Tak sa aj stalo. Ľudia sa dopytovali, či toto stačí na uzmierenie bohov, a stará Volva im pritakala."
Freya sa pozerala po ľuďoch, ako aj po Druidovi, ktorý začínal chápať silu severskej Volvy, ktorú dovtedy podceňoval. Freya pokračovala:
"Tá prikrývka ale bola prekliata. Mohla ju vlastniť len ona, Volva, a nikto iný. Po jej smrti mala prikrývka skončiť v plameňoch, a kliatba by bola zmizla. Ibaže. Ak by prikrývka neskončila v plameňoch a niekto by si ju po smrti Volvy privlastnil, prekliatie by sa prenieslo nielen na neho, ale malo by aj rozsiahly dopad na množstvo ďalších ľudí. Preto stará Volva tak veľmi žiadala, aby prikrývka bola zničená v ohni."
Freya sa na chvíľu zastavila, aby ľudia vstrebali jej slová, potom pokračovala:
"Ibaže Maeve neposlúchla a prikrývku si nechala. Tým spustila úder na celú osadu a v konečnom dôsledku samú na seba."
Freya sa ostro pozrela na Maeve a tej zamrzli oči, ako sa preľakla. Freya jej priamo povedala:
"Maeve – prikrývka, ktorú ušila tá žena, ktorú zachránila stará Volva pred smrťou – bola tvoja babka!"
Viac už Freya hovoriť nemusela. Každý si dal do súvislostí príbeh, v ktorom prekliatie babky, sa prenieslo na plecia vnučky, ktorá mohla prekliatie buď zničiť, alebo ho oživiť.
Freya zodvihla sa s prikrývkou v ruke a vhodila ju do ohňa. Z ohňa sa ozval mrazivý smiech, ťažko povedať, či to bol smiech starej Volvy, ktorej sa uľavilo, alebo babky Maeve. V každom prípade táto desivá scéna, si dokázala vynútiť úctu k Volve Freyi, dokonca sám Druid, ktorý bol odťažitý prikyvoval, keď prikrývka horela v spoločnom ohnisku.
Stala sa však ďalšia nezvyčajná vec. Maeve začala kričať, že prestáva vidieť, vidí iba obrysy ľudí.
"Nekrič!" Zahriakla ju Freya. "Toto je rozhodnutie bohov! Pretože tvoje oči sa ulakomili na túto vec, nebudeš vidieť cez deň. No v noci budeš mať zrak ostrý ako sokol. To zato, aby si videla v noci naveky prikrývky na posteliach, no cez deň ich viac vidieť nebudeš a nebudeš sa tešiť z pohľadu ničoho, čo tak krásne žiari v lesku slnečného svetla!"
Volva sa obrátila na Byrneho. "A ty, keďže si bol slabý a podľahol si zvodom svojej ženy, budeš do smrti svoju ženu cez deň doprevádzať, kam sa bude chcieť vydať, teda nie ona teba bude vodiť, ale ty ju, nikdy jej neodmietneš cestu, ktorú bude chcieť cez deň prejsť, budeš vždy po jej boku."
Volva kývla na svoju speváčku a opustila náhle hrdo zhromaždenie bez akéhokoľvek rozlúčenia. Druid sa vydal za ňou, keď následne viedli spolu krátky rozhovor.
Ako zázrakom sa pobité obilie začalo v nasledovné dni vzmáhať, až padnuté klasy povstali a na poliach bola úroda. Mŕtve vtáky a zvieratá v lesoch sa kdesi vytratili a opäť v nich začal život zvierat, kde lovci mohli loviť potravu pre spoločenstvo.
Ponaučenie
Sága o Ferns nám pripomína, že chamtivosť a nerešpektovanie sľubov má následky, ktoré presahujú jedinca a dokážu zasiahnuť celú komunitu. Tak ako Maeveina túžba po kráse prikrývky priviedla dedinu k hladu a utrpeniu, aj v dnešnej dobe môžu naše sebecké rozhodnutia nevedome spustiť lavínu problémov pre všetkých okolo nás. Učí nás, že skutočná hodnota nespočíva v majetku, ale v úcte k vzájomným dohodám a v zodpovednosti voči spoločenstvu, pretože nakoniec sme všetci prepojení a činy jedného ovplyvňujú osud mnohých.
Ak chcete, zdieľajte tieto príbehy, ctite ich také, aké sú, pretože nesú v sebe hlboké múdrosti starej viery. Tieto rozprávania sú prepletené nitkami snov, krvou srdca a starodávnou mágiou, nesenou vetrom prastarých bohov a múdrostí stromov, ktoré ich uchovávajú pre ďalšie generácie, ktoré opäť stromom budú rozumieť. Majú svoje korene v starovekých mýtoch, aj keď im azda chýba múdrosť svetom overených kníh a pečať učenca s príslušnou školou - rozprávača starých ság. Sú to však živé piesne autorovej duše.
Nordland 15.6.2025