Severský epos o slobode, umení a povinnosti rozprávača.
V časoch, keď bola zem ešte posiata runami ako korene starých stromov, skald (básnik severu) cestoval ríšou ľudí, elfov, trpaslíkov a Ásov, dokonca sa dostal do Muspelheimu, Helheimu a Jötönsheimu, precestoval 9 svetov.
Bol starý, ale nie unavený, mladý, ale nie hlúpy. Jeho oči videli búrky, jeho nohy sa dotýkali machu vzdialených krajín a v hrdle mu spali piesne, ktoré sa prebudili, len keď k nim prehovoril vietor.
Jedného dňa prišiel na dvor bohatého princa, ktorého sieň bola vysoká a teplá, postavená z kameňa a dubových trámov, pevná ako prísaha.
Princ ho privítal s otvorenou náručou.
„Zostaň so mnou,“ povedal. „Dám ti izbu, mäkkú posteľ, každodenné mäso a medovinu, zlato vo vrecku, ochranu pred mojimi bojovníkmi, česť pri mojom stole. Spievaj pre môj ľud, skladaj básne o mojich činoch – zostaň a už nikdy nebudeš mrznúť, hladovať, bojovať, ani utekať.“
Ale skald pokorne nesklonil hlavu na znak súhlasu. Stál vzpriamene, s prostou hlavou, s vetrom vo vlasoch a prachom na plášti. Jeho hlas bol pokojný, ale ako prameň vyvierajúci z hlbokej skaly:
Ako môžem spievať o zime, keď sa už ňou nikdy nebudem triasť?
Ako budem spievať o chudobe, keď je môj pohár bude vždy plný?
Ako budem básniť o strachu, keď budú moje noci bezpečné v teplej posteli?
Ako môžem písať básne o umieraní a smrti, ak sa smrti nepozriem priamo do očí?
Musím spať pod hviezdami, kde sa dych mení na hmlu,
Musím ležať na koreňoch stromov a počuť praskanie zeme,
Musím hovoriť s farmármi, s vranami, s vlkmi,
s elfmi a duchmi, s matkami a deťmi,
s lupičmi na ceste a starcami pri ohni.
Musím vidieť, ako nádej bledne a znovu sa rodí.
Musím hladovať, aby som mohol spievať o hlade.
Musím plakať, aby som spoznal slzy.
Musím kráčať cez horúčavu, sneh, dážď a dym.
Lebo ja nie som len spevák tvojho dvora.
Som pamäťou sveta.
Princ mlčal.
Ale potom jemným hlasom prehovoril:
„Vari nie je moje zlato dosť dobré? Je moja ochrana pre teba príliš slabá? Bojíš sa, že v mojej sieni nebudeš mať žiadnu dôstojnosť?“
Skald pokrútil hlavou.
Tvoje zlato žiari ako ranný sneh, tvoja ochrana je pevná ako múr a tvoja sieň je úctyhodná. Ale piesne nerastú v kamenných sieňach. Rastú z krvi, z vetra, zo smútku, z úžasu a šialenstva.
Vytiahol z vrecka malú, otrhanú knižku. Boli v nej stovky veršov – niektoré dokončené, iné nedokončené, niektoré len z jedného slova.
„Toto,“ povedal, „je môj život. Nikdy nie je úplný, nikdy nie je tichý, nikdy nie je spokojný. Pretože, keď si chcem oddýchnuť, začne sa nová pieseň, ktorá ma volá. A musím ísť.“
Tak opustil kniežaciu sieň. A vonku naňho už čakal studený vietor, ako starý dobrý priateľ.
Prechádzal dedinami, kde ho deti prosili, aby spieval o nebeských sieňach.
Prechádzal sa močiarmi, kde mu duchovia šepkali temné riekanky.
Túlal sa po horách, kde ho aj ticho prosilo, aby to vyjadril slovami.
A raz v noci, keď sedel sám pri ohni, potichu zaspieval:
Speváka neväzuje zlato, ani sláva.
Volá ho pieseň, ktorá sa ešte nezrodila.
To, čo ho poháňa, je otázka, ktorá zatiaľ nemá slovo.
A ak niekedy stíchne, bude to preto, že sám svet začal spievať.
Ale princ nechal miesto pri stole prázdne, bolo to miesto skalda a keď prišli cestovatelia, spýtal sa: „Počuli ste už o ňom, o skaldovi ktorý chodí cestami sveta?“
A niekedy, keď oheň hlboko horel, boli zvonku počuť piesne – vzdialené, divoké a tak pravdivé, že aj kamene počúvali. To skald spieval slová, ktoré sa zarezávali do srdca, keď sa zastavil čas a človek - zostal sám so svojou dušou a premýšľal. Len ticho a noc, tma a praskot ohňa, nepočuteľná pieseň, ktorú niesol vietor, otvárala múdrosť vychádzajúcu zo srdca.
Počujete aj vy, túto nepočuteľnú pieseň, aby ste našli múdrosť? To skald podnes spieva, ale ľudia milujú hluk a preto sú hluchí. Sú hluchí na múdrosť a pravdu, oslnení zlatom, jedlom a pohodlím. Nepočujú cestu, o ktorej skald spieva len pre tých veľmi málo ľudí, ktorí sa zastavia a načúvajú....
Torsten Wagner