Germáni a Vikingovia – mali pre životnú silu jedno meno. Volali ju Ferah. A nebola to abstrakcia. Nebola to filozofická myšlienka. Bola to hmotná esencia, ktorá napĺňala telo, ako víno napĺňa čašu. Dala sa cítiť. Dala sa darovať. Dala sa zraniť.
Keď niekoho bodli mečom, nebodli len telo – bodli aj jeho Ferah. Keď niekoho popravili, jeho Ferah bola trestom, ktorý zaplatil. Keď niekto zomrel prirodzenou smrťou, jeho Ferah nezmizla – uvoľnila sa.Tvoja duša nie je z hliny. Nie je z prachu, ako ťa to naučila anti-pohanská doba biblie. Nie je z dychu, ktorý do teba vložil akýsi boh zhora. Je zo stromov. Z koreňov, z kmeňa, z konárov. Z lesa, ktorý je starší než akékoľvek ľudské slovo!
Ferah!
V jazyku predkov Germánov, bolo slovo pre "dub" a slovo pre "životnú silu" jedno a to isté. Nie podobné. Nie príbuzné. Ale úplne totožné. Keď vyslovili ferah, mysleli tým strom. Keď vyslovili ferah, mysleli tým aj život. Nebol medzi tým rozdiel. A keď hovorili o ľuďoch ako o feorhcynn – "príbuzenstve živých" – mysleli tým, že všetko živé je spojené v jednej sieti. Stromy. Zvieratá. Ľudia. Všetko. Pretože všetko má tú istú ferah.
To znamená, že tvoja duša nie je niečo, čo ti bolo dané kdesi v čase. Je to niečo, čo v tebe vždy bolo. Ešte predtým, než si sa narodil. Ešte predtým, než ťa tvoja matka počala. Ešte predtým, než tvoji predkovia zabrali tvoju zem.
Tvoja duša je stará ako lesy. Je spojená s koreňmi, ktoré siahajú hlbšie, než si vieš predstaviť. A keď cítiš tú zvláštnu túžbu ísť medzi stromy, keď ticho v lese pôsobí posvätnejšie než akákoľvek katedrála, keď ťa dub volá a ty nevieš prečo – to nie je náhoda. To tvoja ferah spomína na svoj pôvod. Na les, z ktorého prišla.
Potom prišlo kresťanstvo a s ním prišiel príbeh o Adamovi z hliny. O oddelení človeka od prírody. O tom, že zem je len materiál a stromy sú len drevo. A ten príbeh bol taký silno omielaný, že sme zabudli na ten skutočný príbeh - oveľa starší. Na ten, ktorý hovoril o príbuzenstve všetkého živého. Na ten, ktorý spájal dub a dych, koreň a pulz, les a ľudskú dušu do jedného celku.
Ale ten starý príbeh nikdy nezmizol. Drieme v nás.
Keď nabudúce prejdeš okolo starého duba, zastav sa. Polož dlaň na jeho kôru. Zacítiš azda ak ešte máš v sebe kus duchovna - tlkot pod prstami – nie je to tvoje srdce. Je to niečo staršie. Je to ferah. Tvoj ferah aj stromu. Z jedného koreňa. Z jednej sily. Z jedného lesa, ktorý je starší než všetky chrámy, všetky náboženstvá, všetky ľudské slová.
Už vieš, prečo povytínali prastaré obrie stromy? Už vieš, prečo biblia káže vyrúbať posvätné lesy? Pretože starodávna ferah, ako sila poznania a múdrosti, musela byť zničená, inak by ju nemohla nahradiť lživá nová viera...