7. kapitola. Hovorí sa, že na jar odišiel Ásbjörn na obchodnú cestu podľa svojho zvyku. Rozpráva sa tiež, že medzi dobytkom bol trojročný býk, s ktorým bolo najťažšie zaobchádzať. Ženy ho ledva dokázali podojiť, pretože bol veľmi divoký, hoci bol úplne zvyknutý na ľudí.
Jedného rána prišli slúžky do domu s krikom a povedali, že býk im prevrátil mlieko. „Si tam, ty zbabelý Urdarköttur, a správaš sa, akoby ťa to vôbec nezaujímalo, hoci by si mal niečo urobiť!“Každým slovom ho hanili a preklínali. Urdarköttur na to povedal: „O to horšie, keď sa k vám správa zle. A preklínaním sa to určite nezlepší.“
Onedlho k nemu pribehli a prosili: „Poď, ty dobrý Urdarköttur, pomôž nám!“
Teraz ho každým slovom vychvaľovali. Urdarköttur povedal: „Toto je oveľa lepšie – pekne poprosiť. A teraz už naozaj pôjdem.“ Vstal a išiel k dobytku.
Len čo ho býk uvidel, rozbehol sa proti nemu s rohmi. Bol veľmi mohutný a chcel ho nabodnúť. Urdarköttur však chytil každý roh jednou rukou a dlho s ním zápasil tak prudko, že sa zem pod nimi dvíhala. Napokon Urdarköttur zatlačil takou silou, že býkovi odtrhol hlavu, prehodil ju cez chrbát a krčný stavec sa roztrhol. Potom odišiel. Sluhovia býka spracovali.
Keď sa Ásbjörn vrátil domov, všetko mu povedali. On sa tým veľmi netrápil. Všetkým sa však zdalo, že to bol najväčší hrdinský čin dvanásťročného chlapca. Správa sa rozniesla od muža k mužovi, blízkym aj vzdialeným. Urdarköttur bol inak každodenne mlčanlivý, málo čomu venoval pozornosť a väčšinou sa len hral vo dne aj v noci. Ásbjörn k nemu bol čoraz otcovskejší, lebo videl, že je výnimočný medzi ostatnými. Takto plynuli roky a žili v pokoji.
8. kapitola
Jedného roku na jeseň si Urdarköttur zvykol, že každý večer, keď sa zotmelo, vyšiel von a nevrátil sa, kým nebola hlboká noc. Ľudia nevedeli, čo tam robí.
Jedného večera vošiel dnu. Ásbjörn už ležal v posteli a s ním všetci jeho ľudia. Urdarköttur pristúpil k posteli a spýtal sa: „Spíš, otec, alebo nie?“
Ásbjörn odpovedal, že nie. „Čo chceš?“
Urdarköttur povedal: „Už sedem večerov som chodil von a každý večer som videl tú istú víziu. Neviem, čo to je. Chcel by som, aby si vyšiel so mnou von a pozrel sa na to, lebo ty máš jasnozrivé oči.“
Ásbjörn vstal a išiel s ním. Urdarköttur ukázal: „Vidím akúsi žiaru smerom k moru, tak ďaleko, ako dohľadím. Zdá sa mi, že je to oheň.“
„Čo si o tom myslíš?“ spýtal sa Ásbjörn.
„Neviem,“ odpovedal Urdarköttur, „som ešte mladý a málo tomu rozumiem. Ale počul som, že muži v núdzi na mori zapaľujú ohne, ktoré je vidieť z diaľky. Prvý večer som to videl najjasnejšie a potom to postupne slablo.“
Ásbjörn prikývol: „To je pravdepodobné. Ako chceš teraz postupovať?“
„Chcel by som, aby si mi požičal svoj čln a ľudí. Chcem zistiť, čo to je.“
Ásbjörn súhlasil. Urdarköttur sa ihneď pripravil, vyniesol na loď všetko, čo považoval za potrebné, a s tromi sluhami vyplával. On sám bol štvrtý a kormidloval.
Keď veslovali istý čas, Urdarköttur povedal: „Teraz vy kormidlujte a ja budem veslovať, uvidíme, čo sa podarí.“
Urobili tak. Urdarköttur vesloval sám a všetci videli, že mu to ide oveľa lepšie ako trom ostatným spolu. Vesloval dlho a prešiel veľkú vzdialenosť.
Potom povedal: „Teraz vy veslujte a ja budem kormidlovať.“
Po chvíli jeden zo sluhov vyskočil a zvolal: „Ťažko veslujeme celú noc a ešte toho bude veľa, lebo sa mi zdá, že vidím čerstvo vyvrhnutú veľrybu.“
Urdarköttur odvetil: „Myslím, že to nie je veľryba, ale aj tak sa veslovania nevzdáme.“
Keď sa priblížili, zistili, že ide o obchodnú loď, ktorá bola už veľmi potopená. Pristáli pri prednom kormidle, uviazali laná a vystúpili na palubu. Oheň tam ešte horel, ale drevo bolo už takmer celé spálené. Na lodi bolo ťažké sa pohybovať. Urdarköttur chytil jedného muža za hlavu a zistil, že je mŕtvy. Všetci muži na lodi boli mŕtvi. Prechádzal po palube a na nej uvidel hodvábny stan, v ktorom ležal dobre urobený kožený plášť. Vošiel dnu, chytil muža v plášti a zistil, že ešte žije.
„Žiješ, dobrý muž?“ spýtal sa.
„Áno, žijem,“ odpovedal tamten.
„Ako sa voláš a odkiaľ ste? Zdá sa, že ste prišli z mora, hoci sa vám to nevyvíjalo dobre.“
„Volám sa Finnbogi, môj otec je Bárður z Víku. A kto si ty?“
„Volám sa Urdarköttur.“
„To je zvláštne meno,“ povedal Finnbogi.
Urdarköttur sa spýtal: „Koľko ďalších tvojich ľudí na lodi ešte žije okrem teba?“
„Deväť ich bolo nažive, keď som šiel spať.“
„Čo vás najviac trápilo?“
„Najprv veľká búrka, potom smäd a hlad. Okrem toho sa nám pokazilo veľa zariadenia, zlomili sme kormidlo a loď je plná východného vetra.“
Urdarköttur dal vyniesť všetkých živých do člna. Bolo ich presne toľko, koľko Finnbogi povedal. Mali pri sebe mlieko a ďalšie veci potrebné na prežitie.
Potom Urdarköttur povedal: „Finnbogi, daj mi kľúče od vašich truhlíc, vezmem všetky najlepšie poklady.“
Urobili tak. Urdarköttur behal hore-dolu po lodi, vyberal to najlepšie a vynášal to do člna, čo sa dalo. Keď skončili, odveslovali preč a držali sa vetra, kým sa nedostali domov na Eyri. Ásbjörn im vyšiel v ústrety, srdečne ich privítal a považoval to za veľké šťastie. Poskytol im pomoc a ubytoval ich na farmách.
Finnbogi išiel na Eyri s ďalšími dvoma mužmi.
Urdarköttur pri nich sedel deň a noc, aby ich posilnil. Hovorí sa, že všetci muži z lode zomreli okrem Finnbogiho. Ten sa zotavil a bol to veľmi pekný, veľký a silný muž. Mal vynikajúce zbrane – meč, štít, prilbu a pancier. Bol kormidelníkom a mal právo na všetky peniaze po námorníkoch. Cez zimu sa mal dobre. Urdarköttur mu bol verný. Spoločne predávali tovar po celom Flateyjardale a na severe až po Kinn. Zima prešla a v tomto období sa už nič viac nestalo.
9. kapitola
Bol raz muž menom Hrafn. Bol mladý, príbuzný Ásbjarna a býval u neho. Bol veľmi rýchly a nikdy nesedel na koni – kamkoľvek išiel, bežal.
Hovorí sa, že na jar Finnbogi a Urdarköttur vyrazili z domu, aby vyberali dlhy na severe cez údolia. Obaja išli na koňoch, kým malý Hrafn bežal pred nimi. Večer dorazili k Ljósavatnu. Thorgeir ich prijal a pozval ich, aby zostali tak dlho, ako budú chcieť. Veľa sa rozprávali, boli veselí a v dobrej nálade. Thorgeir videl, že Finnbogi je výnimočný muž vo všetkom a dobre stavaný.
Na druhý deň sa zdržali dlhšie a Thorgeir ich sprevádzal dolu popri Djúpá. Potom Finnbogi s Urdarkötturom išli do Fellu. Tam vtedy býval Drauma-Finni, Thorgeirov syn. Bol to múdry a rozumný muž, nie z jednej matky s ostatnými Thorgeirovými synmi. Mal fínsky pôvod z matkinej strany, jeho matka sa volala Leikný. Prijal ich veľmi srdečne a veľa sa s nimi rozprávali o múdrych veciach.
Ráno Finnbogi požiadal, aby išli skoro. „Keď sa budeme vracať, zastavíme sa u vás, lebo Finni sa mi zdá byť veľmi múdrym mužom.“
„Teraz je málo času, aby sme vás prijali, ale ešte menej bude, keď pôjdete späť,“ odpovedal Finni.
Odišli z Fellu. Keď prešli kúsok cesty, Finnbogi povedal: „Je mi veľmi zvláštne.“
Urdarköttur sa naňho pozrel: „Zosadnime z koní, vidím, že si veľmi bledý. Možno ti to prejde.“
Zosadli a nechali kone pásť. Po chvíli Finnbogi povedal, že sa mu uľavilo, a išli ďalej. Prišli na kopec pod veľký kameň.
„Tu sa zastavíme,“ povedal Finnbogi. „Môže sa stať, že sa na našej ceste niečo stane.“ Zosadli, vytiahli plachtu a rozložili ju pod kameň. Urdarköttur si sadol Finnbogimu pod hlavu.
Finnbogi potom povedal: „Je najpravdepodobnejšie, že my, spoločníci, nikto z nás nepríde živý do Nórska. Ty, Urdarköttur, si sa k nám všetkým správal veľmi dobre. Niektorí ľudia v mojej krajine by povedali, že ťa v tomto stretnutí postihlo veľké šťastie.
Keďže ti to nemôžem inak odplatiť, nenechám to tak. Tu sú zbrane, ktoré mi dal môj otec. Verím, že ani v Nórsku, ani v iných krajinách by si nenašiel lepšie. Dávam ti ich, rovnako ako peniaze z lode, ktoré mi právom patrili. A tiež ti dávam svoje meno. Nie som veštec, ale predsa tuším, že tvoje meno bude známe, kým bude svet obývaný. Mne a mojim príbuzným prinesie najväčšiu česť, že taký výnimočný muž ako ty prijme moje meno – hoci mne je súdené len málo.“
Urdarköttur mu pekne poďakoval. Finnbogi dlho nesedel a zomrel. Poslali Hrafna do Fellu. Finni prišiel, pochovali Finnbogiho pod kameňom, ktorý sa odvtedy volá Finnbogov kameň. Potom sa vrátili do Fellu.
Finni povedal, že urobil, čo bolo v jeho silách, „hoci som videl, že ten muž bol pekný a dobre vychovaný, bol odsúdený na smrť.“
Finnbogi zostal u svojho príbuzného Finniho niekoľko nocí. Potom išli hore k Ljósavatnu, povedali Thorgeirovi noviny a o pocte, ktorú Urdarköttur dostal. Thorgeir bol veľmi rád a povedal, že mu to už dávno predpovedal – že bude výnimočný. Príbuzní teraz žili šťastne a veselo. Thorgeir dal vybrať všetky peniaze, ktoré mal.
Potom všetci spolu odišli na Eyri. Každý teraz videl, aký je Urdarköttur výnimočný oproti ostatným. Ásbjörn a Þorgerða boli radi, keď to počuli, lebo väčšina vecí sa mu obracala na česť a slávu. Thorgeir sa vrátil domov, kým Finnbogi zostal na Eyri so svojím otcom a mal sa dobre.