Keď hmla ako závoj padá na lúky a tráva šepká slová radosti, keď prvá rosa bozkáva listy ako strieborný balzam a ráno sa vynára zo súmraku ako sen z iného sveta, vtedy, áno, vtedy si spomenú mudrci na svet.
Rozprávajú ticho, hlasmi, ktoré znejú ako zem, dym a tajomný úsmev. O časoch, ktoré ešte neuplynuli, prichádzajú tajomne so závojom ako nepoznaná nevesta. Hovoria o ženách, ktoré nežili len tak, ale tkali na krosnách látku so vzácnymi rukami, ktoré poznali bylinky, a ich srdcami, ktoré rozumeli volaniu hviezd.
Na okraji dediny, kde pri ceste rastie mach a objíma kamene, žila jedna z tých žien, ktorú volali Plotnička. Nežila v dedine, ale ani v divočine, žila medzi svetmi. Jej dom bol obklopený živým plotom: hustým, húževnatým krovím z trniek, bazy, žihľavy a šípok, akoby sama príroda vytvorila hranicu toho plotu. Nie každý sa odvážil plotom prejsť. A ak to aj niekto urobil, nikdy to nerobil ľahkovážne.
Na tejto hranici žila ona. Jej život nepoznal hodiny, zvon, ani trhový spev. Žila podľa spevu vtákov, šepotu vetra, podľa znamení hmly a rytmu obdobia zmien. Zbierala to, čo iní nazývali burinou. V jej rukách sa to menilo na masť, na nápoj, na útechu.
Jednou nohou vo Viditeľnom svete, druhou hlboko zakorenenou v Neviditeľnom. Tam pevne stála. Ticho. Otvorene. S vlasmi ako tečúca tráva, s pohľadom, v ktorom sa dalo stratiť. A kto sa odvážil vstúpiť do tohto pohľadu, ten vedel: Táto žena vidí hlbšie, než sám človek vedel o sebe a svete.
Pomáhala. Nie preto, že jej to bolo prikázané, ale preto, že to bola jej prirodzenosť. Nie tak, ako sa očakávalo, ale tak, ako to muselo byť. Prichádzali k nej v temných nociach, s horúčkovitými deťmi, umierajúcim dobytkom, ale aj so zlomeným srdcom. A odchádzali inak, ako prišli.
Zhromaždenie Múdrych Žien
Jedno leto, keď vzduch bol ťažký od ružových kvetov a obloha sa široko a priateľsky klenula nad krajinou, bohyňa Eir, liečiteľka, jemná so železnou vôľou, zvolala Zhromaždenie Múdrych Žien. V Údolí 1000 šípok, kde tráva ležala ako hodváb a tŕne spievali, sa všetky zhromaždili, pokryjúc lúku svojimi dlhými vlasmi, ktorá sa zmiešala s ich vôňou a ženskosťou.
Prišli Völvy s očami ako hmla nad vodami, veštice, ktorých slová sa niesli ako vietor, skaldky s hlasmi zo zlata a žiare, bylinkárky, s rukami plnými zeme, dcéry hôr a potokov. Obryne s mohutným smiechom, elfky s tichou múdrosťou, ženy malého ľudu s hlbokými pohľadmi – a tiež ľudské ženy, ktoré vyšli zo sveta plného chamtivosti, ženy, ktoré získali hlboké poznanie.
Tri dni a tri noci všetky spoločne hovorili, smiali sa, spievali, liečili, učili sa jedna od druhej. A tiež čarovali, celkom nenútene, akoby rozprávanie so svetom bolo to najprirodzenejšie, čo existuje.
Žiadni muži tam neboli. Žiadni bojovníci a nepriatelia a to preto, že to bola hranica, ktorú mohli prekročiť len tie, ktoré v sebe niesli zvuk starého sveta.
Plotnička tam bola, medzi nimi. Tichá, ale nie mlčiaca. Jej slová boli vzácne, no keď prehovorila, načúval aj vietor. Rozprávala o plote, o hranici, o živote medzi svetmi – a ostatné ženy rozumeli. Pretože aj ony poznali život na prahu. Aj ony tancovali medzi svetmi.
Posledný deň položili kruh z kameňov, kvetov, rún, vlasov a sĺz. Každá dala niečo zo seba. A samotná bohyňa Eir vstúpila do stredu a prehovorila:
„Čo vo vás prebýva, je staršie ako čas. Čo dávate, vráti sa vám. Noste svetlo tohto stretnutia do svojich ohrád, do svojich domov, do svojich záhrad. Svet vás potrebuje.“
A tak odišli, každá svojou cestou, cez tŕne, hmlu, polia a rieky. Boli múdrejšie. Radostnejšie. Slobodnejšie.
Vrátili sa na okraje dedín, do hlbín lesov, do kútov sveta, odkiaľ to staré nikdy celkom nezmizlo. A aj keď zhromaždenie pominulo ako sen v rannom slnku, v ich srdciach žilo ďalej.
A každá z tých žien, tam kde sa nachodila, nosila svetlo. A ľudia si hovorili - aká krásna žena. Nielen fyzicky krásna, ale aj duchovne - ako víla, ako bohyňa. Čo ju robí takou vzácnou? Peniaze? Moc? Sláva? Predvádzanie sa pred mužmi? Nové šaty? Šperky? Maľovaná tvár?
Veď keď ticho taká žena sedí na priedomí, sadnú si k nej ľudia a spolu s ňou načúvajú posvätne tichu, srdce sa im pritom plní nehou. Jej úsmev je radosťou tisícich kvetov, jej pohľad je odzbrojením každého zla a hnevu. Jej slovo je ľúbezný zvuk, spojený s múdrosťou, ktorá sa vryje hlboko do sŕdc.
Och, aká krása, tichosť, pokora, ale i sila, vzdor a sebadôvera. Po takejto žene túžia celé plejády mužov, priniesli by jej pod nohy samotné nebo.
A keď príde sviatok, odviaže sa v tanci sťaby plameň, ktorý pohlcuje drevo i vzduch, až rozprúdi energiu sily v celom priestore, že ľudia sa mimovoľne vyliečia, opadnú ich starosti a strach. Nato si žienka sadne a zatvorí oči. Spojí sa s tisíckami žien, s ktorými mala stretnutie na okraji sveta, pri plote, ktorý lemuje náš svet a svet tajomný. Spolu sa zhovárajú, keď ticho je spojnica ich slov a myšlienok.
No beda. Žien poznania časom ubúda, svet sa ponára do tmy. Už nepočujú volanie Völv, ani bohýň, ani bohov, už nepoznajú miesto, kde je plot a hranica nášho a tajomného sveta. Nenesú svetlo, ako ho niesli ženy zo zhromaždenia, poučenie, múdrosť, lež dajú sa kúpiť za pár mincí.
Plotnička plače, slzy jej padajú na prastarú zem. Volá ich k sebe, mocným hlasom, ale oni prestali počuť. Už len hlas z reproduktoru ich vie prilákať, čím viac hluku, tým sú tomu hluku poslušnejšie. Plotnička kričí, čo jej pľúca stačia, ale nikto neprichádza pre múdrosť.
Stretnú sa už len osamelé tri ženy na lúke pri plote, kde kedysi bol zbor tisícoch nádherných žien, ktoré si vymieňali poznanie a dostali do srdca dary. Volajú spolu na ženy a prosia, no žiadna ich nepočuje.
Alebo? Žeby si ty, dobrá žienka, počula ich volanie? Nastraž uši a započúvaj sa do ševelenia listov, s ktorými sa vietor pohráva, keď v tom zvuku spoznáš slová. S úctou vezmi runy a rozjímaj nad tou, ktorú si vytiahla, pretože Plotnička ti cez ňu hovorí, čo máš robiť vo svojom živote. Pozoruj stretnutia s ľuďmi, premýšľaj nad snami, nad slovami, ktoré ti ktosi vyriekol, pretože všade tam, je volanie Plotničky, ktorá stráži hranicu svetov.
Počúvaj, premýšľaj a srdce sa ti začne samo otvárať pre svetlo. Začneš vidieť veci, ktoré si podnes nevidela, alebo prehliadala, začneš rozumieť tichu, jemnému vánku ktorý ti pohladí ruku, štebotaniu vtákov, porozumieš snom. Budeš vedieť ktorou cestou sa vybrať, ktorú zavrhnúť, intuícia ťa nikdy nesklame.
Tým sa budeš blížiť k plotu a k Plotničke, ktorá ťa vpustí dnu a uvidíš iný tajomný svet. A tvoj život sa premení, už nikdy nebude taký, ako predtým, už nikdy ty nebudeš taká, ako si bola...