Čo to je Útiseta? Je to samotársky nočný rituál, pri ktorom človek „sedel vonku“ (doslovný preklad) na opustenom a často mocnom mieste, ako bol mohylový hrob alebo rázcestie.
Išlo o vešteckú praktiku, ale aj stretnutie sa s múdrosťou predkov, rady do života akú cestu si vybrať. Jej cieľom bolo získať múdrosť alebo nahliadnuť do budúcnosti kontaktom s duchmi, mŕtvymi, alebo so svojou vlastnou dušou. Opisuje sa to v kresťanských dokumentoch ako „zobudiť trolov“ (čo bol hanlivý výraz pre nadprirodzené bytosti).Praktikujúci bol izolovaný od spoločnosti a počas rituálu nesmel byť vyrušovaný (dokonca sa nemalo vysloviť jeho meno). Vedomosti takto získané boli často využité až neskôr.
Napriek tomu, že ju praktizovali aj muži na čele s kráľmi, neskoršie kresťanské zákony ju považovali za najťažší zločin (často trestaný vyhnanstvom alebo smrťou). To je znamením, že Utisety sa kresťania báli a nechceli, aby ľudia mali poznanie, ale aby opakovali naučené frázy svojich klerikov a systému v ktorom sa ocitli.
Stručne by sme mohli povedať, že Útiseta bola osamelou nočnou cestou za poznaním a mocou, vykonávanou na okraji spoločnosti, ktorú si kresťanská moc podmanila zákazom a strachom.
Napriek tomu, samotní takzvaní "svätci" z kresťanskej obce, Útisetu praktikovali, ak sa odtrhli od spoločnosti niekam do hlbokej samoty, často medzi hroby, na cintoríny, ktoré mali silnú energiu predkov. Podobne sám Šakjamúni ktorého poznáme pod menom - Buddha - hovorí vo svojej rozprave, že prebýval sám v hlbokých lesoch a na cintorínoch. Nie je to ojedinelý jav hlbšieho poznania seba a sveta, v oddelení sa od sveta.
- Veď Hinduistickí a buddhistickí askéti odchádzajú do jaskýň, hôr alebo lesov.
- Kresťanskí púštni otcovia a neskôr pustovníci odchádzajú do samoty (sv. Anton, sv. Hieronym)
- Keltskí duchovní prebývali v samote na izolovaných ostrovoch.
- Severské ženy Volvy, žili na pustých osamelých miestach.
- Súfijskí a moslimskí askéti praktikujú khalwa (úmyselnú izoláciu).
- Šamanské a animistické kultúry po celom svete majú podobné formy osamotenia – počnúc od severoamerických Indiánov až po sibírskych šamanov.
Čo majú tieto kraktiky bez ohľadu propagandy osobnej viery spoločné?
Vedomie, že hlbšie poznanie (o sebe, o osude, o svete) sa ťažko získava v bežnom spoločenskom šume. Treba ticho, priestor a čas, aby duša odhalila tajomstvo, ktoré je tajomstvom v hlučnom svete, no nie je až tak tajomné vo svete ticha a oddelenosti.
Dnešný svet je v tomto ohľade totálne nepriaznivý. Hluk, neustála dostupnosť, obrazovky a kolektívny tlak na produktivitu, robia z osamelosti luxus. Preto mnohí ľudia, ktorí dnes praktikujú nejakú formu Útisety (či už ju tak volajú alebo nie), hľadajú práve tiché, „silné“ miesta – staré mohyly, lesy, hory, zrunované staré pohanské svätyne, riečne pramene.
Nie preto, že by chceli „zobudiť trolov“ v stredovekom zmysle, ale preto, že tieto miesta ešte stále nesú staré energie, ktoré moderné mestá strácajú.
Strach z toho, že by bežní ľudia obnovili poznanie je enormný. Preto tak silný boj proti hoaxom, konšpiráciám, vlastnému premýšľaniu. Preto taký posmech z tých, ktorý svoj USB v hlave vyčistili od systémových informácií a naformátovali ho novým poznaním - nie postaveným na opakovaní naučeného, na informáciách - ale na pozorovaní a osobnej skúsenosti.
Strach z Útisety tak pretrváva po stáročiach, zmenila sa len forma vlády, kde z kresťanského vymývania hláv, sa prešlo na moderné vymývanie hláv skrze vedu, "overené správy", ako žiť v podobe otroka v modernom systéme.
Ľudia sú skutočne len naprogramované osoby bez vlastného názoru, ktoré vyťahujú to, čo im USB v hlave naprogramovali. A je jedno či pôjde o politický program, systémový, alebo náboženský.
Praktizujme Útisetu, to je zbraň dnešného človeka. No nestačí meditovať doma, kde dom je vlastne väzením v osobnom vlastníctve so štyrmi múrmi, ktoré odsávajú energiu. Treba meditovať tam, kde je absolútne ticho, ticho od hluku sveta, wifi systému, ideálne na miestach predkov, poznania, hlbokých lesov, alebo predkresťanských svätýň.
Už len to najmenšie čo môžeme urobiť, je rozjímanie v tichosti lesa, v prírode, ktoré človeka transformuje na vyššie vedomie.