Ako veľmi sa ľudia pachtia za mágiou, nadprirodzenom, za niečím, čo je mimo tento bežný život. A predsa je mágia v každom srdci človeka. Táto sila pretvára ľudí zvnútra a tým pádom sa mení aj svet zvonka. A div sa svete, nie je to niečo nedostupné, tajomné, zázračné, nie je to Grál, ku ktorému je potrebná tajná mapa.
Keď Sparta tvrdila, že sloboda je v disciplíne, mala absolútnu pravdu. Nie je sloboda konať skutky automaticky, v závislosti, zo zvyku. Sloboda je nekonať skutky, ktoré nás zväzujú.V súvislosti s touto pravdou musíme jednoznačne povedať, že celá takzvaná mágia, ktorá pretvára človeka, ľudstvo, národy zvnútra, je - disciplína.
Disciplína je tou zázračnou paličkou, tou magickou "hulkou", ktorá pretvorí človeka na nepoznanie. Veď čo iného je to, ak človek s nadváhou, schudne na športovú postavu a to len za pomoci čarovnej paličky zvanej disciplína? Keď vychudnuté dievča získa krásnu postavu skrze disciplínu v posilňovni? Keď ustráchaný šikanovaný chlapec, je pretvorený na profesionálneho boxeristu, alebo bojovníka zmiešaných bojových umení?
Keď niekto pretvorí svoje sny na realitu, za pomoci mágie zvanej disciplína?
Veď aj duchovný človek, ktorý začne vidieť nebeským okom, to nedostal ako dar, ale po dlhých prebdených nociach v meditácii a odriekaní, čo je zázrak zvaný disciplína, prišiel k hlbšiemu poznaniu života.
Človek sa často nazdáva, že musí mať talent. Kúpi si runy, alebo tarotové karty a po prvých pokusoch s týmito prostriedkami niečo urobiť, zlyhá a už sa k nim nevráti. Je to disciplína, ten zázrak zázrakov, ktorý si každý deň nájde čas na runy alebo tarot a sústredene sa im venuje, keď o niekoľko mesiacov, možno aj rokov, získa hlbšiu intuíciu a vhľad do otázok, alebo postavení svojej duše.
Disciplína je ten každodenný nezáživný rituál, ktorý človek koná, aby pretvoril svoje vnútro, návyky, postoje. Je to každodenná 5 km prechádza, bez ohľadu toho či je krásne, či prší, alebo sneží. Je to tá istá prechádzka po tej istej trase, ktorú človek prešiel stovky krát.
Je to denno-denný dril v posilňovni, disciplína v stravovaní postavená na kalorických tabuľkách, ten nezáživný kolotoč rovnakých opakovaní.
Toto je skutočná mágia. Takáto mágia pretvára človeka na inú osobnosť. Potom je tu falošná mágia, ktorá sľubuje, že bez disciplíny sa rovnako za pomoci zázračného lektvaru, tabletky, lieku, dopracuješ k tej istej "vysekanej" postave, ako tvoj sused ktorý denno-denne behá, posilňuje, trénuje.
Aj tí najväčší bojovníci histórie, nedosiahli víťazstvá zdarma. Najväčší hrdinovia, skrze dril disciplíny, sa vypracovali na legendy časov.
Július Caesar vo svojich zápiskoch o vojne v Gálii, písal o výcviku Druida, teda duchovného staroviery, ktorý prešiel 20 ročným výcvikom učenia, pozorovania sveta, prírody, poznania, tréningu mysle a nazerania do duchovna. Ak si niekto myslí, že títo ľudia sa takí narodili, znamená to, že veria v rozprávky. Každý si svoju cestu musel vydobyť skrze mágiu zvanú - disciplína.
Ak sa chceme naučiť cudzí jazyk, musíme denne sadať k učebnici a opakovať nezáživné slovíčka, vety, zapisovať, opakovať. Pre mozog je to nuda, pre okolie nič významné. Ale ak získame určitú znalosť jazyka a vieme sa dohovoriť v krajine, kde sa týmto jazykom rozpráva, vtedy prichádza ovocie.
Nebezpečie zamerané na výkon
Disciplína je niečo, čo príliš nie je vidno. Je to opakovaný dril, za ktorý vám davy nebudú tlieskať. Davy tlieskajú veľkým výkonom a nie 5 km dennému behu. A tu je nebezpečenstvo, ktoré pozná každý človek - dosahovať veľké méty a ohurovať veľkými výsledkami a číslami.
Tak sa stane, že človek ktorý príliš veľa nebehá, sa dá na maratón. Zabehne ho z posledných síl, alebo ho skôr dochodí, ale je v cieli. A na tomto stavia svoju silu a veľkosť. Všade rozpráva, ako zabehol maratón. Pritom ide o posilňovanie svojho ega a nie pretváranie svojej osobnosti.
Po tomto behu sa na ďalší beh dá až niekedy o pol roka, pretože ho má plné zuby. Pritom človek disciplíny beží naraz len 5km, ale každý deň, keď za mesiac je to dohromady 150 km. A tie malé kúsky, ktoré sú tak nudné nielen pre bežca, ale aj pre publikum, zároveň pretvárajú človeka zvnútra.
Jeden príbeh hovoril človek, ktorý sa rozhodol stráviť v meditácii 8 hodín. Samozrejme išlo o výkon a nie o podstatu meditácie a disciplínu drilu. Vydržal to. Ale ako spomína v zápiskoch, jediné čo ho zaujímalo bol čas, kedy mu zazvoní budík, ktorý meditáciu ukončuje. Takže celé to sedenie vlastne behal z myšlienky na myšlienku, hľadal v mysli nejaké potešenie, len aby prežil tých 8 hodín, až napokon prišiel k vytúženému konečnému koncu času. Sám neskôr priznal, že to bola vlastne hlúposť.
Iné je denné sedenie v meditácii, stačí v 10 minútovej, ale intenzívnej, kde je človek ponorený do seba, do prítomnosti, zabúdajúc na okolie, svet, systém. Každý deň takejto meditácie, urobí z človeka sústredeného jedinca.
Nedávno na Slovensku prebehol turnaj v šípkach na terč, keď sa tento šport veľmi rýchlo rozrastá, i keď Slovensko zatiaľ nemá ani jedného profesionálneho hráča. V tomto športe vidíme hviezdy ako Littler, či Humpries. Žasneme nad ich hodmy, kde bez problémov triafajú tri 60-tky za sebou, pretože ak my skúsime triafať šípky na terč, sotva trafíme 20 bodové pole.
Kde je ten rozdiel? Títo hráči, trénujú každý deň minimálne 1-2 hodinové tréningy. Majú odhádzaných tisíce hodín. Takže je len prirodzené, že ak sa ja postavím k terču, nemôžem ani z 5% hádzať tak, ako títo svetoví lídri. Rozdiel je v disciplíne, v postupnom zdokonalovaní, v denno-dennom stoji pred terčom a hodinami tréningu počas mnohých rokov. Tá zázračná mágia zvaná - disciplína - urobila z týchto obyčajných chlapcov z bežných rodín, profesionálnych hráčov.
Toto isté sa deje v každom športe. Aj keď talent na počiatku je niečo, čo vyzerá na prvý pohľad ako bonus, vo väčšine prípadov talentovaní ľudia končia skôr, ako takí, ktorí sa spoliehajú na disciplínu. Pretože ako sme hovorili, disciplína je nudná, nikto vám za ňu netlieska, je to pomalé posúvanie sa po centimetroch k cieľom, ktoré sú vzdialené kilometre. A preto veľa ľudí, aj talentov, končí - pretože by chceli tie malé centimetre preskočiť a kráčať míľovými krokmi.
Ego miluje vrcholy – lebo vrcholy sú fotogenické, dajú sa zavesiť na stenu, dajú sa zdieľať na sociálnych sieťach. Ego potrebuje svedkov keď povie: "Pozrite na mňa, čo som dokázal!" – a potom si ľahne na vavríny.
Transformácia disiplíny naopak miluje údolia – každodennú nudu, každodennú lopotu, ktorú nikto nevidí. Transformácia nepotrebuje svedkov; potrebuje len kontinuitu. Povie: "Nezaujíma ma, či ma niekto vidí. Zaujíma ma, kým budem o rok, dva, tri."
Lebo tu ide o to, na čo zameriame svoj fokus. Ak si vyberieme jednu vec a každý deň si na ňu nájdeme čas, deje sa čosi magické. Začíname chápať veci, ktoré nám na začiatku unikali. Karty k nám začnú hovoriť, beh sa stáva ľahším, meditácia otvára hĺbky, o ktorých sme netušili, začíname rozumieť filmom v jazyku, ktorý sa učíme. Nie je to veľkolepá magická udalosť. Je to nezáživný, každodenný dril, ktorý nás po milimetroch posúva hlbšie a hlbšie do podstaty.
Ale nesmieme siahnuť po všetkom naraz. Deň má svoje limity, myseľ svoju kapacitu. Priveľa vecí naraz rozbije disciplínu a nám zostane len preležaný gauč pred TV.
Múdrosťou je vybrať si to najdôležitejšie a tomu sa venovať naplno, deň po dni, mesiac po mesiaci. Nehľadajme preto zázraky vonku, v knihách či amuletoch. Najväčšie zázraky vychádzajú z nás samotných. Keď pretvárame svoju osobnosť, keď sa z bojazlivého chlapca stáva bojovník, z nešikovného učňa majster.
Pretože podstata mágie je transformácia, keď sa niečo - premení na čosi iné. To je ten kameň mudrcov, ktorý pretvára obyčajný kov na zlato, pretvorí šedého obyčajného smrteľníka na hrdinu, o ktorom sa dočítame v starých bájach a povestiach...