V malej dedine ukrytej medzi starými dubmi panenskej prírody, kde sa uctievali starí bohovia, žil muž menom Skuld. Norny pri príchode k jeho kolíske predpovedali, že sa narodil so zvláštnym poslaním. Už ako chlapec mal v očiach oheň poznania a v srdci nepokoj hľadania. Keď dospel, sníval sa mu sen: „Máš úlohu pre tento svet.“ No nikto mu nepovedal akú. A tak začal hľadať.
Hľadal v starých ságach, v runách vyrytých do kameňa, v šepote vetra, v sporoch, v poznaní bohov. Hľadal v rozhovoroch s ľuďmi, ktorí k nemu prichádzali. Načúval Matke prírode, spevu vtákov a pozoroval v tichosti znamenia a okolnosti, ktoré mu život priniesol.Hľadal tak usilovne, že chcel všetko vedieť a jeho myšlienky sa rozchádzali na všetky strany. Načúval ako sa hádajú vodcovia kmeňov, zoznamoval sa s novými vierami ktoré nenápadne prichádzali, zaoberal sa starými múdrosťami, no zároveň pochyboval o všetkom – všetko ho priťahovalo, až napokon z toľkých informácií neveril naplno ničomu. Nadšenie vyhaslo.
Jedného večera, keď sedel pred svojim domom a pozeral do vyhasnutého ohniska, prišla k nemu volva. Starú ženu s modrým plášťom a železnou palicou v ruke poznali v dedine všetci. Sadla si oproti nemu na vyvýšený kameň, vytiahla z vaku runy a bez slov ich rozložila.
„Pozri,“ povedala.
"Toto je tvoja dnešná životná situácia: neprestajne spomínaš na časy, keď mal iskru, keď ťa všetko bavilo. Dnes si vyprahnutý a znechutený, spadol si na dno, v ktorom sa práve nachádzaš. Ale táto runa hovorí o novej iskre, ktorá onedlho príde. Len musíš byť vytrvalý a trpezlivý, pretože ovocie dozrieva pomaly."
„Hľadanie ťa zabilo, Skuld. Rozptýlil si sa tak veľmi, že si stratil samého seba. Poslanie, ktoré hľadáš, ti nikto nedá napísané v knihe, ani na kameni. Musíš si ho vypestovať a hľadať vo svojom vnútri. Zanechaj odpadky hľadania ktoré nikam nevedú. Skonči s nekonečným behaním za pravdou vo všetkých smeroch.
Vráť sa k tomu, čo už dobre poznáš. K Matke prírode. K práci svojich rúk. K starovekým príbehom, ktoré v sebe hlboko nesú mnoho múdrosti. Vráť sa k sile tela, ktoré je ešte silné a stále ťa poslúcha. Vyber si len jeden jediný chodník a kráčaj po ňom pomaly, ale veľmi pozorne. Nie ako hľadač pokladov, ktorý chce všetko hneď nájsť. Ale ako človek, ktorý vie, že úroda príde až na jar."
"Táto runa predstavuje strom v mojom videní, ktorý v tebe už pomaličky rastie. Kráčaj malými krokmi. Každý deň. Bez veľkých rečí a vystatovania.“
Skuld mlčal dlho a premýšľal. Potom pochopil a prikývol.
A tak začal. Každý večer si sadol, zapálil malý oheň, vytiahol tri runy a napísal z nich krátky úryvok ktorý mu niekto našepkával – mystický príbeh. Divil sa nad hĺbkou múdrosti v tom príbehu, len stromy akoby sa smiali jeho nevedomosti, keď v tichu šušťali listami.
Ráno šiel do záhrady, aj keď bola ešte šedivá a mŕtva a staral sa o úrodu. Namáhal svoje telo, aby malo dosť sily. Už sa nerozptyľoval. Už nehľadal. Keď ho ťahali staré zvyky, spomenul si na volvu a vrátil sa k svojmu jednému chodníku.
Pomaly, veľmi pomaly sa v ňom niečo začalo meniť. Strom v ňom postupne rástol. Zem v záhrade začala dýchať a vydávala plodiny. A on – po prvý raz po dlhom čase – prestal hľadať veľké poslanie.
Lebo pochopil.
Jeho poslaním nebolo niečo, čo mal nájsť.
Jeho poslaním bolo stať sa človekom, ktorý vie trpezlivo pestovať to, čo už nosí v srdci, akurát to musí zalievať, aby to rástlo.
Nie ty sám si milý človiečik podobný tomuto hlavnému hrdinovi? Sám nehľadáš vonku poznanie, ktoré nosíš v sebe? Presťaň blúdiť a vyraz aj ty na svoju cestu. Odhoď vedomosti zvonka, a otváraj truhlu poznania zvnútra...