Staroviera nás učí základné pravdy, ktoré sú nemenné napriek dobe, ktorá vyniesla AI do nebies a postupne pretvára človeka na stroj, ktorým však nie je. Čím väčšia je oddelenosť od Matky prírody, tým bude hlbší prepad človeka do strojového módu. Preto si treba uvedomiť kým sme a čoho sa vyvarovať. 1. Kto tvrdí, že stroje sú rovnako dobré ako ľudia, porovnáva činnosť s bytím. Človek nie je to, čo robí. Stroje môžu robiť veci. Ale to z nich nerobí ľudí. Lebo človek nie je len súčet svojich činností. Má dušu, city, túžby, vzťahy, tajomstvá, myseľ – to všetko stroj nemá a nikdy mať nebude.
2. Moderný človek žije v "krabici". Dnešná kultúra vníma človeka ako niečo, čo sa dá zmerať, naprogramovať a nahradiť. Táto obmedzená predstava o človeku ho uzavrela do "krabice" – a práve preto si niekto môže myslieť, že AI je rovnocenná s človekom.
Keď niekto tvrdí, že AI sa vyrovná človeku, môže sa nám zdať, že AI je skvelá. Pravda je však taká, že to ľudia sa podriadili nezmyselnej propagande, pretože ich predstava o sebe samých je obmedzená.
Ľudia sa považujú za stroje, a preto veria, že ich niekto môže nahradiť dokonalejším strojom. Ale AI je len tieňom ich vlastnej malej viery v seba samých – keď AI je slepá, bez duše, bez túžby, bez bolesti, bez paradoxov, protirečení, nepredvídateľných zvratov a snívania. Kým človek je bytosť, ktorá môže milovať, tvoriť, zlyhávať a povstať z popola – je to sila, ktorý algoritmus nikdy nebude poznať.
3. Stroje nás cvičia, nie my ich.
Myslíš si, že ovládaš svoj "smart home" hlasom. V skutočnosti systém zbiera tvoje dáta, sleduje ťa a učí ťa závislosti. Ty povieš príkaz, systém ťa "odmení" tým, čo on chce, ale aj ty čo chceš v rámci závislosti. Je to ako keď cvičíš psa – dáš mu povel, on ho splní a dostane maškrtu.
My si myslíme, že ovládame svoje prostredie. Ale v skutočnosti nás systémy jemne cvičia, aby sme sa správali tak, ako to vyhovuje im.
4. Strata nezávislosti
Čím viac používame "inteligentné" systémy, tým viac sa stávame závislými na nich. A to nie je len o pohodlí – je to o tom, že prestávame myslieť, konať a rozhodovať sami za seba.
Keď sa GPS postará o cestu, prestávame vnímať okolie; keď AI napíše text, prestávame hľadať správne slová; keď stroj vyberie odpoveď, prestávame klásť vlastné otázky. A tak sa z nás pomaly stávajú pasívni prijímatelia hotových riešení, ktoré nám na jednej strane uľahčujú život, no zároveň nám berú to najdôležitejšie – schopnosť byť samostatnými, tvorivými a zodpovednými bytosťami, ktoré vedia, že cesta je dôležitejšia než cieľ.
Záver
Staroviera ťa volá ísť do hĺbky, nie plávať na povrchu. Hĺbka je tá časť teba, ktorá vie, že si viac než to, čo produkuješ, viac než to, čo spotrebúvaš, viac než to, čo ťa sleduje.
Kým budeš veriť, že si stroj, ktorý ráno automaticky vstane, ide do práce, robí opakované nudné úlohy - budeš sa správať ako stroj – a stroje nikdy nebudú vedieť, čo hľadáš, keď sa pozeráš na hviezdy, aký je zmysel života, čo chce tvoje srdce a hlavne - stroje nepoznajú pojem - sloboda.
Návrat k sebe nie je o odmietaní nástrojov, ale o tom, že im prestaneš dovoľovať, aby definovali, kto si. Lebo ak stratíš kontakt s prírodou, stratíš kontakt sám so sebou a s hľadaním slobody a nezávislosti.
Pretože korunou života je sloboda a jej hľadanie. Je to tá najvyššia méta aká existuje. Byť slobodný od závislostí, tomu sa podriadili mnohí asketi a duchovní ľudia, preto sa vzdali dokonca života. Byť slobodný od systému, to nám odhaľuje Marix s jeho pravidlami, v ktorom sa pohybujeme. A práve porušenie algoritmov, nepredvídateľnosť, z nás robí slobodnejších. Byť slobodný od rutiny, otrockej systémovej práce pre korporáty, slobodný od názorov sveta, s ich školským systémom, správami, vedou, falošnou históriou.
Človek hľadajúci slobodu, sa nikdy nepodriadi AI a strojovému zriadeniu sveta, ktorý sa k nám približuje. Vždy bude hľadieť na svoju učiteľku - Matku prírodu, ako otvorenú knihu, ktorá dáva múdrosť, radosť, život, silu...
