Vo vodách slovanského severu, pri svätyni Svantovíta v Arkone, kde sa more vrezávalo do krajiny a studený vietor niesol soľ cez kamene a stromy krajiny, žil mladý muž menom Jaromír. Ľudia na hradisku ho volali „Prekliaty Jaromír“.
Nie preto, že by bol zlý, ale preto, lebo každá rybárska loď, na ktorej sa plavil, prišla vždy do búrky. Ak bol pozvaný na oslavy a sviatku, vždy sa čosi prihodilo. Deti sa ho báli, keď kráčal okolo nich, ženy sa mu vyhýbali a muži na neho zlovestne gánili.
Jaromír preto žil sám, v drevenej chalúpke, ďaleko od hradieb, blízko mora. Rybárčil, keď mu to more dovolilo, rozprával sa s vranami, s kameňmi, ak mu niečo šepkali a často aj s vetrom. Dve bytosti ho však často navštevovali – nie zo súcitu, ale zo zvedavosti.
Jedným bol Veles, múdry boh, ktorý pod svojou odmeranosťou skrýval zvláštny súcit. Druhá bola Mokoš, nežná bohyňa, s očami ako brezová kôra na jeseň a rukami, ktoré utíšili aj trasúce sa skaly počas zemetrasenia. Bola to ona, čo v Jaromírovi nevidela prekliateho človeka, ale tichého hrdinu, ktorý sa nikdy nesťažoval.
„Ľudia sa ti vyhýbajú, pretože neznášajú tvoje ticho,“ povedala mu Mokoš jedného večera. Tým mu bohyňa naznačila, že Jaromír je taký tichý, až sa ľudia cítia v jeho blízkosti nepríjemne. Jeho ticho je nezvyčajné, až hmotné, husté a oni nevedia, čo si majú v jeho prítomnosti myslieť.
„Alebo preto, že v mojom tichu vidia svoj vlastný odraz,“ zamrmlal Jaromír. Jaromír tým povedal, že to s ním nemá nič spoločné, že sa ho ľudia boja, pretože jeho ticho ich núti premýšľať o ich vlastnom živote. On je tichý, zatiaľ čo oni majú hlavu plnú sveta, strachu a klebiet. Keď ho vidia, vidia vlastné nedostatky. Jaromír im nastavuje zrkadlo a to nemajú radi.
Jedného dňa sa more zmenilo. Večný vietor ustal, hladina bola hladká a nehybná ako sklo – čo bolo pre Žrecov zlé znamenie. Jaromír vesloval zátokou ako zvyčajne a chytal ryby. Vtom začul žalostný nárek – zvuk, ktorý bol ženský.
V jeho sieti sa zmietala nádherná bytosť plná smútku. Vytiahol ju do lode a takmer zmeravel. V sieti bolo dievča - polovičná žena, polovičná ryba. Jej oči, temné ako hĺbka mora, ho prosili bez slov o pomoc.
Jaromír bez váhania pretrhol sieť nožom a ženu vyslobodil. Morská panna sa triasla, bola zranená, kožu mala dotrhanú od toho, čo sa zmietala v sieti a chcela uniknúť. Zabalil ju do svojej kožušiny a čo mu sily stačili, pádloval späť na breh, kde mal svoju chalúpku, kam položenu prichýlil.
Morská panna bola dlhý čas ticho. Bála sa a sledovala Jaromíra v obavách o seba. Nepovedala ani slovo. No ani Jaromír, ako bolo u neho zvykom, tiež nič nehovoril, len sa vzorne o svojho nového hosťa staral, uzdravoval rany a sýtil ju dobrotami. O niekoľko dní neskôr, v bezpečí jeho domčeka, raz žena ticho prehovorila: „Neopýtal si sa ma, kto som?“
„Nikdy sa nepýtam tam, kde je potrebná láska,“ odvetil Jaromír. "Len mi povedz svoje meno a to mi bude stačiť."
"Volám sa Vlna", odvetila položena, poloryba.
Časom sa uzdravila, pod starostlivosťou Jaromíra. Až do príchodu jesene zostali Jaromír a Vlna spolu. Veles počas liečby prinášal obilie v košoch, aby mali čo do úst, Mokoš im nosila liečivé byliny a spievala piesne, z ktorých mal slzy v očiach aj samotný vietor.
Jaromír a Vlna si vymieňali slová, šeptali príbehy – často až do neskorej noci, v ktorých ich srdcia bili v rovnakom rytme lásky, ktorá aj bez dotyku horela, ako oheň spoločnej Slovanskej siene.
No Vlna, nebola stvorená pre pevninu. Jej koža začala vysychať, oči jej zmeraveli. A tak sa stalo, že na jeseň, počas sviatku oslavy predkov, keď padali listy zo stromov, sa Vlna naklonila k Jaromírovi, pobozkala ho na pery a vrátila späť sa do mora.
Jaromír ako vždy bol ticho, nenamietal, len sa snažil pochopiť, s padajúcou slzou z oka. Akoby mu odumrelo niečo zo svojho tela, pocítil zvláštny smútok a aj keď bol zvyknutý na samotu, až teraz mu prišlo, aká vie byť samota bolestivá.
Zo smútku ho aspoň trochu vytiahli bohovia svojou prítomnosťou.
„Prekliatie je iba vtedy, ak nevieš, za čo bije tvoje srdce,“ povedal Veles a položil mu ruku na rameno. Týmto mu Veles prezradil, že ťažkosti, ktoré na neho dopadali od obyvateľov a každý sa mu vyhýbal, sú skutočným prekliatím len dovtedy, kým nenájde zmysel života. V momente, keď Jaromír našiel lásku, jeho utrpenie opustenosti ostatnými, sa stalo bezvýznamným. No prišla nová bolesť z odlúčenia a otázka - "uvidím niekedy ešte Vlnu?"
„Ona sa vráti, keď jej to more opäť dovolí,“ zašepkala mu Mokoš, čítajúc jeho myšlienky. Ako bohyňa, ktorá vie mnoho vecí lepšie ako človek mu prezradila, že láska nie je iba o tom, že sú dvaja ľudia spolu, ale aj o tom, že i keď sú oddelení vedia, že sa k sebe majú navrátiť. Mokoš dodala: „Tak ako sa všetko točí v kruhu, aj vaše spojenie je prepojené s kruhom.“
Pol roka bol Jaromír sám, v neistote, mysliac na Vlnu. Zaháňal myšlienky prácou, lovil ryby, opravoval si domček. Rozprával sa s hviezdami, mesiacom a stromami, ktoré šepkali slová pri pohybe konárov. Ticho si spieval piesne, ktoré ho Vlna naučila - o mori, priateľstve, oddanosti a vernosti.
A keď jar prelomila ľady, objavila sa vo vlnách jeho láska - Vlna. Krásna, smejúca sa, žiariaca. Radosť, ktorá naplnila srdce Jaromíra, sa nedá opísať písmenkami a slovami. Zvítali sa v objatí a v bozkoch, slzy radosti im tiekli z očí.
Opäť si rozprávali príbehy, túlili sa k sebe a vlastným teplom sa zohrievali aj v chladnejších daždivých nociach. Jaromír, tak tichý a skúpy na slovo, šepkal do ucha Vlne krásne vyznania a ľúbostné vety, ktoré pramenili z jeho srdca, ako z čerstvého prameňa upokojujúcej rieky.
A boli spolu až do jesene, zažívajúc tie najkrajšie dni od obdobia jari, cez letný slnovrat až po sviatok predkov. A potom Vlna opäť odišla a nechala Jaromíra samotného. No on už nebol smutný ako prvýkrat pretože vedel, že Vlna sa na jar opäť vráti.
Takto žili celé veky. Pol roka spolu na pevnine v malej chalúpke, pod žiarou hviezd, pri ohni a príbehoch. A pol roka od seba, počas smutných jesenných a zimných dní.
Arkona začala Jaromíra volať „Muž morskej ženy“. Začalo sa o ňom dokonca šepkať, že sa stal bohom. Len Veles sa ticho smial, keď sa ho na to ľudia pýtali.
A Mokoš, strážkyňa ticha, zašepkala: „Niektoré prekliatia sú iba nesprávne názvy pre dary.“
To, čo najprv Jaromír vnímal ako prekliatie, že sa ho ľudia stránili, bolo v skutočnosti darom. Jeho osamelosť ho donútila nájsť si cestu k moru a k láske, ktorú by v hradisku nikdy nenašiel. Jeho „prekliatie“ ho viedlo k osudu, ktorý bol pre neho pripravený.
Často sa cítime aj my malí ľudkovia prekliati, keď nás ostatní odmietajú alebo keď sa nám nedarí. Niekedy je však práve táto osamelosť alebo neúspech skutočným darom, ktorý nás prinúti nájsť si vlastnú cestu. To, čo sa na prvý pohľad zdá ako prekážka, nás môže viesť k nášmu skutočnému osudu a k naplneniu, ktoré by sme inak nenašli.
Preto by sme sa nemali báť byť sami, ani sa báť pádov či neúspechov. Môžu to byť len nesprávne pomenované dary.
Odlúčenie Vlny a Jaromíra nie je trest, ale posvätný rytmus inšpirovaný prírodou. Symbolizuje kolobeh ročných období a kolobeh života. Ich láska nie je statická, ale dynamická, ako príliv a odliv. Je to dôkaz, že skutočná láska nepotrebuje neustálu prítomnosť, ale dôveru a istotu, že sa dvaja milujúci ľudia vrátia jeden k druhému.
Táto skúsenosť premenila Jaromíra z „prekliateho“ na „Muža morskej ženy“, čím sa ukázalo, že jeho osamelosť bola cestou k jeho skutočnému ja a k hlbokému, duchovnému spojeniu s prírodou a s láskou.
-------
Tento príbeh je utkaný len zo snov pisateľa, nikde ho takto zaznamenaný nenájdete, v žiadnej knihe, je iba letmou fikciou, predstavou, názorom - alebo - možno aj nie...
Ak chcete, zdieľajte tieto príbehy, ctite ich také, aké sú, pretože nesú v sebe hlbokú múdrosť starej viery, prepletenú nitkami snov, tlkotom srdca a starodávnou mágiou, keď majú svoje korene v predivných mýtoch. No ak sa vám zdá, že im chýba pečať overených kníh, alebo diplom učenca s príslušnou školou, je to tak - autor nie je školený spisovateľ. Je len nadšenec, ktorý rozjíma v zasnenosti, keď zasnenosť rodí príbehy, ktoré sú živými piesňami jeho duše.
Nordland
Zdroj: https://staroviera.blogspot.com/2025/08/pribeh-o-prekliati-laske-mudrosti-zo.html
Všetky príbehy: https://staroviera.blogspot.com/p/pribehy.html
Telegram: https://t.me/staroviera - na telegrame sú všetky články, plus hudba, odkazy na rôzne stiahnutia
#slovan #slovanstvo #slav #slavic #slavian #pohanstvo #pagan #paganism #staroviera #staroverectvo #runy #rune #greek #mythology #greek_mythology #norse #norse_mythology #sparta #kresťan #kresťanstvo #katolik #katolicizmus #christianity