Pokiaľ svet nás trestá zato, že konáme chyby, robí tak zo zlého úmyslu, pretože robiť chyby, je našou prirodzenosťou a dokonca devízou. Pozrime sa na rozdiel medzi bohmi a človekom.
Prirodzenosť pohanských bohov, na rozdiel od monoteistických, spočíva v ich stotožnení sa s konkrétnymi prírodnými a ľudskými silami. Títo bohovia nie sú abstraktné ideály, ale živé stelesnenia, ktorých podstata je nemenná a absolútna. Je pre nich prirodzené byť tým, čím sú, podobne ako je prirodzené pre vtáka lietať. Nejde o voľbu, ale o ich samotnú esenciu.Napríklad pre Perúna alebo Thora, bohov hromu, je prirodzenosťou ich sila a hluk búrky. Perún sa nemusí učiť byť mocný; moc je jeho neoddeliteľnou súčasťou. Podobne, bohyňa zimy a smrti neprináša chlad zo zlovôle, ale preto, že chlad a smrť sú jej prirodzenými vlastnosťami, ktoré sú nevyhnutné pre cyklus znovuzrodenia a cyklu roka.
Matka Zem, má vo svojej prirodzenosti plodiť, je to jej absolútna sloboda, z malého semienka urobiť mohutný strom. Ale čo človek? Aké vlastnosti máme my ľudia?
Vieme tvoriť. Na každý jeden zmysel máme tvorbu. Pre oči maliarstvo, pre uši hudbu, pre nos vône parfumov, pre jazyk gurmánstvo, pre dotyk krásu sochy. Pre dušu poéziu, slová a príbehy.
Na druhej strane, pre človeka je prirodzené robiť aj chyby, a práve v tom paradoxne spočíva náš najväčší potenciál. Naša nedokonalosť nie je prejavom slabosti, ale naopak, je motorom rastu a vývoja. Robenie chýb je pre nás to, čo je pre bohov ich prirodzená sila, pre rybu jej pohyb pod vodou.
Z každej chyby sa totiž môžeme poučiť, stať sa múdrejšími a odolnejšími. Napríklad, chyba vo vzťahu nás učí empatii, zatiaľ čo chyba v práci nás učí dôkladnosti. Na rozdiel od bohov, ktorých príbehy sú cyklické a opakujú sa so zmenou ročných období, ľudský život je neustálym procesom učenia a zmeny.
Vďaka našej schopnosti robiť chyby a rásť z nich, máme možnosť meniť sa a napredovať. Naša nedokonalosť nás teda robí nielen jedinečnými, ale je aj našou najväčšou silou. Sme stvorení na to, aby sme sa vyvíjali, a chyby sú cennými lekciami na tejto ceste. A preto ak sme spomenuli tvorbu, tá nefunguje bez konania chýb.
Maliar urobí chybný ťah, hudobník zahrá falošný tón, a básnik napíše neohrabanú frázu. Ale práve vďaka týmto chybám sa môžu vrátiť, poučiť sa, a vytvoriť niečo nové, lepšie a originálnejšie. Robenie chýb preto nie je prekážkou našej tvorby, ale skôr jej palivom.
Prečo naša doba chyby trestá, keď sú našou samozrejmosťou? Je to presne tak, ako keby sme vyčítali Perúnovi jeho silu, alebo hluk jeho búrky.
Moderná spoločnosť a nielen ona, ale aj spoločnosti predtým, boli postavené na prísnych pravidlách a trestaní odchýlok. Tieto systémy sú navrhnuté pre efektivitu a predvídateľnosť, nie pre podporu ľudského rastu a zmeny.
Človek nie je hotový produkt, ale neustále sa vyvíjajúci proces. A tu sa dostávame k dnešnej spoločnosti, postavenej na biblii, ktorá je plná zákonov, príkazov, nariadení a predpokladov ich neporušenia a dokonalého života.
Pohanský prístup bol iný, vychádzal z presvedčenia, že človek je súčasťou prírody a že jeho morálny kompas je vnútorný, riadený intuíciou, skúsenosťou a svedomím. Robenie chýb nebolo vnímané ako porušenie božského zákona, ale skôr ako prirodzená súčasť života a nevyhnutná lekcia pre rast. Ak človek urobil chybu, nebol "hriešnik" v biblickom zmysle, ale jednoducho sa musel poučiť z dôsledkov svojich činov, aby v budúcnosti konal múdrejšie.
Príchod biblických zákonov priniesol úplne iný pohľad. Zákonníctvo zmenilo vnútorný kompas na vonkajší súbor pravidiel. Chyba už nebola lekciou, ale hriechom, za ktorý nasledoval trest – či už od Boha, alebo od spoločnosti, cirkvi, ktorá sa riadila prísnymi pravidlami. Toto viedlo k spoločnosti, ktorá namiesto prijímania nedokonalosti človeka a podpory jeho rastu, začala tvrdo a nekompromisne trestať každú odchýlku od normy.
Preto je dnešný človek v tak hlbokom konflikte sám so sebou. Chce vo svete konať veci bez chyby, no v praxi to nejde, i keď chyby ho posúvajú vyššie. Žiť v konflikte vo svojom srdci je neustálym bojom.
Žijeme v systéme, ktorý namiesto podpory rastu a učenia sa z chýb trestá nedokonalosť a očakáva od nás bezchybný výkon, pre normy spoločnosti, ktorá je postavená na zisku a dravosti. Tento tlak na neustále podávanie dokonalých výsledkov deformuje nášho ducha, pretože nás núti potláčať prirodzenosť a báť sa zlyhania. Spoločnosť postavená na prísnych pravidlách a vonkajších trestoch tak vytvára kultúru strachu, ktorá ničí tvorivosť a bráni nám v tom, aby sme sa stali dokonalejšími ľuďmi.