Môj pradedo sa narodil v roku 1901 a žil takmer 90 rokov. Zbieral po celý rok popadané konáre po okolí a v lese. Chodil s pílkou či sekerou na starom bicykli a z každej cesty priniesol niekoľko konárov. Počas celého roka takto naplnil drevom šopu doplna. To mu vystačilo nato, aby kúril po celú zimu.
Potom prišiel otec, mladý zapálený človek, ktorý sa prisťahoval k pradedovi s mamou a ten vyhlásil, že ide o zbytočnú prácu, zbierať celý rok drevo a tak kúpil plnú Tatru uhlia, ktoré bolo pomerne lacné.
Pradedo zomrel a otec zistil, že v dedine zavádzajú plyn, ktorý mal tak smiešnu sumu, že sa neoplatilo ani drevo, ani uhlie a dal plyn zaviesť do domu.
Onedlho prehlásil, že už nie je treba komínov a kominárov a preto dal komíny zamurovať.
Všetko pekne išlo dlhé roky, postupne sa nenápadne ceny plynu dvíhali. Dnes, v roku 2025, sú plyn aj uhlie značne drahé a zišiel by sa prístup pradeda, ktorý vykuroval dom prakticky zadarmo.
Aký je rozdiel medzi pradedom a otcom?
Pradedo sa musel viac namáhať, zbierať popadané konáre, píliť ich, prevážať ich na bicykli domov a ako škrečok ich zhromažďovať po celý rok. Otec nič z toho robiť nemusel a preto využíval čas, ktorý pradedo trávil prácou napríklad... na sledovanie TV.
Pradedo bol nezávislý na systéme, nedával do zberu dreva ani korunu. Otec naproti tomu musel investovať peniaze do výhrevu domu cez zimu. Za cenu - pohodlia, oddychu, využitia času, napríklad... na sledovanie TV.
Dedo musel opravovať šopu, po niekoľkých rokoch postaviť novú, aby bolo drevo v suchu. Otec šopy zbúral, nemusel sa namáhať s prevádzkou, opravou a výstavbou. Tým pádom ušetril peniaze a hlavne čas, ktorý využil napríklad... na sledovanie TV.
Pradedo žil kvalitným životom plným sily, pokiaľ sa mu nestala nehoda a to do 90 rokov svojho života. Bol činný aj po osemdesiatke, pracoval v záhrade, chodieval neprestajne na bicykli po okolitých dedinách a často priniesol niekoľko halúzok zo stromu, ako celoživotný zvyk.
Otec už po päťdesiatke mal problémy s nohami, po šesťdesiatke mal operované koleno. Po sedemdesiatke chodí o paličke a kvalita života sa mu tým pádom zmenšila.
Ak by som to mal zhrnúť, napadlo ma niečo takéto. I keď nie všetky príbehy života sú rovnaké, tento konkrétny príbeh by vyzeral nasledovne:
Pradedo predstavuje nezávislosť a sebestačnosť. Jeho práca s drevom nebola len o vykurovaní, ale aj o životnom štýle. Pre neho neexistovala lacná či drahá energia, pretože ju získaval svojou vlastnou prácou. Cena za teplo bola pre neho jeho vlastná námaha a čas strávený v prírode a pri fyzickej práci.
Otec symbolizuje pohodlie a závislosť. Postupne sa vzdal fyzickej námahy v prospech ľahších a na prvý pohľad výhodnejších riešení. Kúpil uhlie, zaviedol plyn, zamuroval komíny. Každé jedno rozhodnutie mu prinieslo komfort, no zároveň ho urobilo závislým na systéme a na cenách, ktoré nemohol ovplyvniť. Cena za jeho pohodlie bola postupná strata sebestačnosti, ako aj aktívneho životného štýlu, ktorý sa podpísal pod jeho zdravotný stav.
Ak sledujeme ako funguje systém, vždy to začína podobne - dáme vám internet zdarma, dáme vám také a onaké výhody, klimatizácia do domu vás vyjde veľmi lacno, lebo elektrárne budú dotovať vaše chladenie v prvý rok. Na elektrické auto vám dáme dotácie, vyjde vás lacnejšie ako so spaľovacím motorom.
Aj keď si to ľudia neuvedomujú, ten komfort, ktorý im systém ponúka, sa zároveň stane ich pascou. Načo sadiť vlastné paradajky, keď si ich kúpim v hypermarkete za malú cenu?! Načo chovať hydinu alebo sliepky na vajíčka, keď v obchode si ich za pár drobných kúpim bez námahy.
Ale skutočne je to bez námahy? Nemusí taký človek pracovať nadčasy, alebo mať dve roboty, aby uživil svoj rozpočet s tými všetkými hračkami, záväzkami, pôžičkami a hypotékami? Internet, elektrina, plyn, poisťovne, auto a s tým spojené náklady na palivo, poistku, diaľničnú, pneumatiky, opravy, amortizáciu.
Pradedo auto nemal, ani vodičský preukaz a prežil. Skôr sa zamýšľam, kto mal lepší život - otec, či pradedo? Je lepším životom jednoduchosť s fyzickou námahou, alebo zložitosť útočiacou na nervový systém, kde je človek zavalený nespočetným množstvom požiadaviek, od končiacej STK, cez termíny u lekára, obnovenie nejakého preukazu, až po vyplatenie všetkých mesačných faktúr?!
Pradedo nemal TV, no mal rádio a chladničku. Z toho dôvodu si dal v 60-tich rokoch zaviesť do domu elektrinu. Ale tú platili s prababkou málo, pretože cez letné mesiace nesvietili svetlom vôbec. Jedine čo išlo bola chladnička a rádio pustili len v nedeľu na obed, keď hrali reláciu - Jubilantom. V zimnom období svietili maximálne do 18. hodiny a potom sa zhovárali po tme, občas prišli susedky a nikomu nevadilo že sa nesvieti. Ak bolo treba, zapálili sviečku, ktorá bola v kredenci po ruke.
Ako rozbiť dušu človeka? Uväzniť ju v zložitostiach, v neprestajných termínoch, naučiť ho zaplniť si kalendár povinnosťami, schôdzkami, akciami, pokiaľ taký človek totálne nevyhorí.
Predstava drevenej chalúpky na okraji lesa vedľa rieky či jazera, je snom nejedného jedinca, pretože ukazuje jednoduchosť. Azda ťažkú, pretože je potrebné sa fyzicky pripraviť na zimu, celú zimu v ťažkých podmienkach prežívať. No s tvrdým spánkom počas celej noci, bez budenia, zlých snov, prehadzovania sa zo strany na stranu, bez rannej zlomenosti tela a nevyspatosťou, ktoré pramenia s duševného vypätia.
Predkovia si v zime prikladali do pece drevo, ktoré im dávalo teplo. Bola to síce náročná práca, no s pokojnou mysľou. Ich dom bol skutočne ich, teplo v ňom bolo doslova výsledkom ich vlastných rúk a úsilia.
My, naopak, žijeme v dobe, keď sme si zvykli na bezpracný komfort, no naše domy často nepatria nám, ale bankám, ktoré nám ich "prenajímajú" cez hypotéku. Myslíme si, že sme vysoko pokročilá civilizácia, no zároveň sme zavalení povinnosťami, termínmi a večným stresom, ktorý nám nedovolí pokojne spávať.
Stali sme sa modernými otrokmi pohodlia, ktoré sme si kúpili za cenu vlastného pokoja, slobody a ducha. Možno je načase pochopiť, že skutočné bohatstvo nepramení z majetku, ale z nezávislosti a slobody...