Keď Arkonu objímalo chladné more a mohutné hradby svätého mesta strážili slovanskú vieru, žil mladík menom Velebor. Nebol hrdinom z piesní, ani obávaným bojovníkom. Bol skôr tieňom, čo sa plazil na okraji spoločnosti – sivý priemer, ktorému chýbala horlivosť plameňa a ostrá hrana meča.
Jeho prítomnosť bola ako jemný opar v povetrí, ktorý nikomu nevadil, no zároveň si ho ani nik nevšímal. Často sa mu stávalo, že vo svojej obci prišiel neskoro na dôležité rady starších, či tu v Arkone zaspal na povinný výcvik v zbrani, zatiaľ čo iní mládenci pilovali svoje umenie v boji, aby boli hodní obrany svojho rodu, viery a cti.
V tom čase totiž v Arkone, prebiehal výcvik mladých chlapcov, pod vedením skúsených bojovníkov. Prihlásili sa do služby ako nájazdníci, no museli prejsť výcvikom na súši, ako aj na mori. Velebor sa prihlásil tiež, alebo presnejšie ho prihlásil otec, keďže v ňom videl zoslabnutého zasneného chlapca, ktorý by potreboval prejsť niečím tvrdým. A tak väčšinou tichá Arkona, ktorá ožívala ako nevesta na sviatky, bola aj v tieto dni prebudená rinčaním mečov a štítov, či požehnaním Žrecov.
Velebor keď mal voľno, sa len tak bezcieľne túlal po okolí, namiesto rozhovorov s rovesníkmi, ktorí si výcvik pochvaľovali, zhovárali sa o ňom, vtipkovali a tešili sa na výpravy. Jedného dňa, ako vždy zamyslený vo svojich snoch, kráčajúc po piesočnatých brehoch pod svätou Arkonou, kde sa spenené vlny mora plazili ako sluhovia k zemi, zbadal čosi neobyčajné. Medzi vyplavenými drevami a morskými riasami, ako dar z hlbín, sa ligotal prívesok Thorovho kladiva. Kovový, pekne ťažký a prekvapivo krásny, s hrubou reťazou. Zvedavosť, v jeho inak vlažnej duši, ho prinútila zohnúť sa a zdvihnúť ten krásny skvost. Chladný kov sa mu ligotal v dlani, kde si ho hneď zamiloval. Bez premýšľania si ho pretiahol cez krk a v srdci sa spontánne zaradoval.
Keď mu prívesok v ten večer uzreli na hrudi iní mládenci pri prezliekaní, výsmech sa niesol povetrím ako ostré šípy. „Či chceš uctievať Thora, Velebor? Vari si sa obrátil k severským bohom, keď naši, Perún a Svantovít, ti už nestačia?“
Doteraz si ho nik nevšímal, no odrazu bol terčom posmeškov. Velebor, hoci zahanbený, z nevysvetliteľného popudu si prívesok nestrhol. Nechal si ho na krku, akoby k nemu patril. Lenže kladivo boha Thora nebolo len ozdobou. Onedlho mal prísť čas, kedy svojho nositeľa preverí, nie tým najpríjemným spôsobom.
Veleborove zlé návyky pretrvávali. Na druhý deň, opäť zmeškal ranný výcvik, driemajúc v objatí sladkého spánku. Rovesníci - spolubývajúci, ho nechali na pokoji, potichu sa vytratili aby ho neprebudili a tešili sa, jeho ďalšiemu pokarhaniu a kriku od starších.
No stalo sa, že prišiel naňho podivný sen. Cítil, ako ho čosi škrtí, stíska mu hrdlo, berie dych. Prehadzoval sa, kopal, koža mu sčervenela a pot mu stekal po spánkoch. S hrozným zalapaním po dychu sa prebudil a zistil, že realita je strašnejšia než sen. Prívesok Thorovho kladiva sa mu tak zamotal okolo krku tak, že ho dusil, reťaz sa vrezávala do kože, akoby ožila vlastným zlomyseľným životom.
Hodil sa o zem, reťaz prívesku trhal, snažiac sa uvoľniť smrtiace objatie, no tá nepovolila, ako kvôli hrúbke, tak kvôli kvalitne spracovaným spojom. V tej chvíli, ako blesk z jasného neba, vstúpil do jeho chatrče starší veliteľ výcviku, muž tvrdý ako dub, ktorý prišiel Velebora vykričať a potrestať za jeho neprítomnosť.
No keď ho uzrel, ako sa zvíja na zemi, prekvapenie mu skrčilo tvár. S výsmechom, no s pohotovou rukou, mu pomohol prívesok uvoľniť. „Severský Thor ťa chcel zabiť, lenivec! Vyspával si ako medveď v zime a myslel si si, že tomu tak bude navždy!“, posmieval sa starší, keď zabudol aj na hnev, ktorý ho donútil prísť po Velebora, vidiac jeho červenú tvár, v kašli a hladaní dychu.
Od toho dňa sa Velebor bál, si dať prívesok na krk. Namiesto toho ho zavesil nad posteľ, kde naň často hľadel s podivnou zmesou strachu a fascinácie. No osud mal preňho prichystané ďalšie lekcie.
Jednej noci, keď pokojne spal, ťažký prívesok sa zázrakom uvoľnil, spadol a zletel na jeho hlavu, ktorú mu jeho váha nepredvídateľne rozrazila. Velebor bedákal od bolesti, krv sa z neho rynula ako z potoka. To sa aj rovesníci preľakli, keď sa prebudili a videli, koľká krv z neho tečie, tak zavolali starších, ktorí mu ranu ošetrili. Neprešlo to bez ich mumlania, že ten prívesok mu len robí problémy, mal by sa ho vzdať.
Odvtedy už prívesok nad posteľou nevisel, ale bol starostlivo skrytý pod ňou, hlboko v tme, akoby tam patril.
No do tretice v jednu noc, Arkona vzdychala pod náporom zúrivej búrky, hromy akoby triasli domami čoby krabičkami z papiera, Perún chcel roztrhnúť asi nebo na dvoje. Velebor sa prebudil na búrku až posledný a zbadal, že je v izbe sám. Rovesníci niekam odišli pomáhať starším a jeho nechali spať, veď vedeli, aký je podivín.
Velebor pozeral, čo to za temnota vonku. Sedel na posteli, tma a blesky kreslili desivé obrazy na stenu. A náhle prásk! Obrovská žiara! Blesk preletel oknom, akoby ho viedla neviditeľná ruka, a zasiahol priamo podlahu, kde sa dolámali dve dosky a nastal smrad, čoby horela špinavá handra.
Velebor na pár sekúnd oslepol, videl len svetlo, v ušiach mu zvonila ozvena rany, ktorá udrela v jeho tesnej blízkosti. Keď sa mu zrak vrátil, hrmenie a blesky ustúpili, neveriacky hľadel na stred miestnosti. Thorovo kladivo, ktoré mal skryté pod posteľou, ležalo uprostred izby, akoby ho tam blesk naschvál vyhodil.
V tej chvíli sa v ňom prebudilo rozhodnutie, ostré a jasné. "Zahodím ho späť do mora!" zašepkal si pre seba. "Prináša mi len skazu a nešťastie!"
A tak sa Velebor na druhý krásny pobúrkový deň, s kladivom na krku, kde si ho na rozlúčku naposledy zavesil, pobral pod útesy Arkony k miestu, kde nedávno kladivo našiel. Stál nad hrajúcimi sa vlnami. Chystal sa ho dať dolu z krku, keď mu zrak padol na čosi ligotavé v piesku. Zohol sa, aby sa pozrel bližšie, a vtedy sa to stalo.
Akoby ho neviditeľná ruka, držiaca za prívesok na krku, začala sťahovať pod morské vlny. Velebor zúfalo bojoval, no hlava sa mu opakovane ponárala a snaha nadýchnuť sa bola márna – zovretie bolo neúprosné. Kopal, mätal sa a krútil, no nič nepomáhalo. Bol na konci svojich síl. Úplne vyčerpaný upadol do bezvedomia a jeho telo sa bezvládne kolísalo vo vlnách ako mŕtva bábka. Z výšky Akorny by sa jeho bezvládna postava javila ako hra mora s mŕtvym telom. Nikto vtedy ani len netušil, že tento výjav je predzvesťou jeho skutočného konca.
No Velebor nebol mŕtvy. Dnes nie. Mal len sen.
Ocitol sa v hmlistom, chladnom mieste. Nad ním sa skláňal urastený muž, nejaký Viking, s hrivou vlasov a mocným telom. Prehovoril hlasom hlbokým ako hrmenie:
„Myslíš si, chlapče, že môžeš nosiť niečo tak vzácne, ako symbol boha? A je jedno ktorého boha, či vášho Perúna, alebo nášho Thora? Myslíš si, že ak si dáš takéto niečo na krk, že zostaneš tým istým človekom ako predtým? Vzatím tohto prívesku na seba berieš zároveň zodpovednosť.
Nemôžeš chodiť neskoro na tréning, schôdze; nemôžeš vyspávať ako lenivec. V tréningu musíš byť horlivý a zapálený. Musíš vedieť, že samotný boh, ktorého znak máš na krku, stojí nad tebou a sleduje ťa, ako ti to v živote ide.
Ak si slabý a mizerný, bude ťa trápiť, kým sa nezlomíš, alebo ťa neodvedie preč zo sveta. Ak budeš silný, bude ťa rovnako trápiť, až kým nebudeš hodný jeho symbolu. Prvé trápenie slabocha, ťa privedie k smrti, to druhé zase k hrdinstvu. Preto si pamätaj: ak chceš nosiť znamenie boha na krku, musíš zároveň niesť jeho vlastnosti, inak ťa tento boh sám zabije, ako si to mohol rozpoznať v predošlých životných situáciách, kedy si bol na pokraji odchodu zo sveta."
Muž sa otočil, jeho postava sa začala rozplývať do hmlistého mora. Ešte raz obrátil hlavu, jeho oči sa vpili do Veleborových. „Prišiel som z Vallhaly ti toto povedať. Ten prívesok bol totižto môj, dávaj naň pozor. Po tebe ho zdedí veľmi mocný muž, ktorý bude vládcom Dánska.“
Od toho dňa bol Velebor ako vymenený. Do konca celého vývciku zostávalo ešte niekoľko dlhých dní, no on s bázňou a úctou si dával prívesok na krk, cítiac jeho ťažobu nielen na tele, ale aj na duši. Tvrdo trénoval, jeho údery sekerou boli presné a jeho štít sa nemíňal každému vykrytiu. Stal sa zodpovedným, silným, nebojácnym. Na tréning chodil až potom, čo pri rannom kikiríkaní kohúta vstával, keď rovesníci ešte spali a sám behával po chodníkoch Arkony medzi domami, v rannom opare malebnej krajiny. Starší sa divili a rovesníci vtipkovali, no Velebor sa zmenil z chlapca na muža.
Všetci napokon boli počudovaní náhlej zmene, len Žrec vedel, čo je vo veci, lebo si ho zavolal nabok a porozprával sa s ním. Po vypočutí príbehu o bojovníkovi, ktorý mu dal ponaučenie, ho Žrec posmelil, nech je na seba prísny, pretože dostal znamenie od bohov.
Keď sa vrátil k svojmu otcovi domov, bol z neho iný človek. Ešte toho roku šiel na výpravu do severských miest, konal predivné skutky a znášal ťažké súboje aj rany, ktoré v podobe jaziev odhaľovali jeho skúsenosti. Výprav bolo v nasledujúcich rokoch požehnane.
Jeho slovo medzi ľudom získalo váhu a jeho myseľ bola ostrá. Starší si všimli, ako sa kedysi ten šedý mládenec mení v mocného muža. Časom ho zvolili za veliteľa jednej z lodí, kde viedol nebojácne a húževnato svoju posádku.
Keď bol doma, vo svojej rodnej obci, býval viac zádumčivý, no ak v rade niečo povedal, všetci ho pozorne bez prerušenia počúvali, pretože z neho sršala múdrosť starcov a sila bojovníka. Napokon po niekoľkých rokoch, si ho vyvolili za vodcu obce kde sa narodil, keď viedol svoj ľud múdro, chrániac ho pred nástrahami a zvadami.
Napokon však Velebor zomrel ako skutočný hrdina a bojovník, počas jedného nájazdu, keď Slovanské lode nečakane prepadli v noci pri odpočinku na brehu Dáni. Bojoval až do posledného dychu, ako skutočný poloboh, no na neuveriteľnú prevahu nepriateľov, ktorých bolo tri krát viac ako Slovanov, nestačila ani jeho odvaha, húževnatosť, či talent.
Jeho bezvládne telo akoby uspávalo more, hlavou otočené ku dnu presne tak, ako pred dávnymi rokmi pod Arkonou. Prívesok mu hojdaním mora skĺzol z krku a dopadol na dno zátoky.
Prešlo mnoho rokov, vody sa penili a časy menili. Až jedného dňa, mladý dánsky chlapec kráčal po brehu, kde vlny kedysi objímali Velebora stiskom smrti. Zbadal čosi lesklé v piesku. Zohol sa a vytiahol prívesok – Thorovo kladivo. Zaradoval sa tomuto nálezu a hneď si ho pretiahol cez hlavu. Akonáhle tak urobil, niečo ho akoby prebodlo, až upadol do vytrženia.
Uvidel mocného slovanského bojovníka, Velebora, ktorého telo bolo prežiarené svetlom. Bojovník prehovoril:
„Chlapče, prívesok ktorý si našiel, nie je len kúskom kovu, ale tieňom božskej sily. My veriaci v starých bohov vieme, že každý symbol, každý amulet, každý znak božstva je záväzok. Keď si na seba vezmeš znamenie svojho boha Thora, nesieš v sebe jeho búrku, odhodlanie, horlivosť a silu.
Tak aj Slovanský bojovník ak vezme na seba Perúnovu sekeru, mení sa na hromovládenho mocného, zodpovedného a neústupčivého hrdinu, ktorý bude brániť česť a slávu svojho rodu.
Musíš byť odvážny a nebojácny, tvoja ruka musí byť mocná, aby chránila slabých. Tvoje slovo musí byť čestné ako prísaha pri ohni. Toto znamenie na krku ťa bude skúšať, bude ťa tlačiť k veľkosti, no ak budeš slabý, zlomí ťa ako vetvu starého zoschnutého stromu. Bohovia nie sú ozdoby. Sú cestami. A cestou musíš ísť, s celým svojím bytím, inak si privoláš na seba nešťastie.“
Po týchto slovách sa Velebor usmial a pomaly sa rozplýval ako hmla... nechajúc mladíka na brehu osamoteného. Svoju úlohu definitívne skončil. Odovzdal kladivo tomu, o kom mu predpovedal prechádzajúci majiteľ prívesku.
Poučenie.
Ak nosíš symbol starých bohov, Slovanský kolovrat, Thorovo kladivo, Perunovu sekeru, alebo akýkoľvek iný symbol starej viery a sily vedz, že by si ho nemal na seba vziať len tak, pre krásu či módu. A je jedno, či pôjde o prívesok, tričko, nohavice, náušnice, opasok, alebo prsteň.
Každý takýto znak totiž nesie so sebou váhu zodpovednosti, čestnosti, dochvíľnosti, dodržiavania sľubov, váhu vernosti tvojho slova a sily. Je to pripomienka, že s mocou prichádza povinnosť, s povinnosťou zodpovednosť a so zodpovednosťou skutky. Ak chceš niesť znamenie boha, musíš byť pripravený niesť aj jeho vlastnosti, inak sa ti to, čo má byť požehnaním, stane prekliatím.
Nosíš aj ty drahý čitateľ nejaký amulet, tričko, tetovanie, s motívom starých vier?...
-------
Tento príbeh je utkaný zo snov pisateľa, nikde ho takto zaznamenaný nenájdete, v žiadnej knihe. Je iba letmou fikciou, predstavou, názorom - alebo - možno aj nie... možno je šepotom bohov, ktorí podnietili pisateľa, aby rozpovedal túto ságu, ktorá je hlbokým ponaučením starej viery v pohanských bohov...
Ak chcete, zdieľajte tieto slová, ctite ich také, aké sú, pretože nesú v sebe hlbokú múdrosť starej viery, prepletenú nitkami snov, tlkotom srdca a starodávnou mágiou, keď majú svoje korene v predivných mýtoch. No ak sa vám zdá, že im chýba pečať overených kníh, alebo diplom učenca s príslušnou školou, je to tak - autor nie je školený spisovateľ. Je len nadšenec, ktorý rozjíma v zasnenosti, keď zasnenosť rodí príbehy, ktoré sú živými piesňami jeho duše.
Nordland