1. Severské a Germánske Viery
Pre Vikingov a starých Germánov bol strom centrom poznania. Symbolom toho je Yggdrasil, obrovský Jaseň, ktorý prepája deväť svetov a ktorého korene siahajú k prameňom múdrosti a osudu. Stromy boli považované za domovy elfov a duchov, miesta pre rituály a veštenie. Šepot lístia sa vnímal ako hlas duchov a stromy samotné uchovávali pamäť miesta a predkov.
2. Keltské Viery
Kelti uctievali stromy ako posvätné. V ich druidských tradíciách bol každý druh stromu spojený s konkrétnymi vlastnosťami a poznaním. Háje boli posvätnými miestami pre učenie a rituály, kde sa spájali s prírodnými silami. Stromy boli vnímané ako spojenie s predkami a duchovným svetom, schopné prenášať starodávnu múdrosť a tajomstvá.
3. Staroslovanské Viery
Pre Slovanov mali stromy veľmi hlboký význam. Posvätné háje boli miestami uctievania a obetí bohom a duchom. Slovania učili, že v stromoch sídlia duchovia lesa, alebo duchovia predkov. Obzvlášť staré a mohutné stromy, ako duby, boli považované za centrá sily a múdrosti, ktoré dokázali odovzdávať poznatky o svete a jeho poriadku.
4. Budhizmus a Hinduizmus
V budhizme a hinduizme hrajú stromy kľúčovú úlohu. Pod stromom Bodhi dosiahol Budha osvietenie, čo z neho robí symbol poznania a prebudenia. V hinduizme sú mnohé stromy, ako napríklad posvätná figa (Banyan tree) alebo strom Peepal, považované za sídla božstiev a svätých miest. Sú symbolom života, rastu a uchovávania duchovných právd a múdrosti vekov.
Kresťanstvo a likvidácia stromov a hájov
Stromy boli pre staroveké pohanské kultúry nesmierne dôležité – predstavovali živé zdroje múdrosti, brány do iných svetov a domovy duchov. Keď sa začalo šíriť kresťanstvo, táto hlboká úcta k prírode, najmä k posvätným hájom a stromom, sa stala pre novú vieru prekážkou. Aby kresťanstvo mohlo získať dominanciu, muselo démonizovať staré pohanské zvyky a symboly a tie potom fyzicky zničiť.
Prečo sa stromy démonizovali?
Kresťanstvo sa snažilo byť jedinou pravou vierou. Posvätné stromy a háje boli centrami pohanských rituálov a komunít. Ich uctievanie bolo v priamom rozpore s uctievaním jediného kresťanského Boha. Démonizáciou týchto miest sa ľudia odrádzali od ich návštev a starých praktík.
To, čo bolo pre pohanov posvätné a dobré, kresťanstvo preklasifikovalo ako „zlé“, „démonické“ alebo „satanské“. Duchovia stromov, ktorí kedysi prinášali poznanie, sa stali zosobnením zla. Bola to účinná metóda, ako vzbudiť strach a odvrátiť ľudí od starých božstiev.
Zničením starých symbolov sa vytvoril priestor pre nové kresťanské symboly a príbehy. Na miestach vyťatých hájov často vznikali kostoly alebo kaplnky, ktoré vizuálne potvrdzovali víťazstvo kresťanstva.
Vytínanie posvätných stromov a hájov nebolo náhodné, ale strategicky premyslené.
Historické pramene zaznamenávajú mnohé príbehy o svätcoch a misionároch, ktorí sťali posvätné stromy, aby demonštrovali moc kresťanského Boha nad pohanskými božstvami. Jeden z najznámejších príkladov je svätý Bonifác, ktorý v 8. storočí sťal Donarov dub (Dub boha Thora) v germánskom Hessene. Tento čin bol priamym útokom na duchovné centrum miestnych obyvateľov.
Ako sme už hovorili, ak stromy uchovávali múdrosť a historické poznatky, ich vyrúbanie bolo ako spálenie knižnice. Prerušilo to odovzdávanie ústnej tradície a kolektívnej pamäti, čím sa ľudia odpojili od svojich koreňov a nový poriadok z nich urobil ľudí závislých na novej, písanej (kresťanskej) tradícii.
Pohania vnímali krajinu ako živú entitu plnú duchov a posvätných miest. Vytínanie stromov a devastácia hájov znamenali narušenie duchovnej krajiny, čo viedlo k pocitu straty a zmätenia, a uľahčilo prijatie nového, hierarchického náboženstva.
V konečnom dôsledku bolo démonizovanie a následné ničenie posvätných stromov a hájov kľúčovou stratégiou christianizácie Európy. Bolo to nielen fyzické, ale predovšetkým symbolické víťazstvo, ktoré ľuďom ukázalo novú hierarchiu a postavilo kresťanského Boha na najvyššie miesto, čím sa oslabila a nakoniec potlačila prastará úcta k prírode a jej duchom.
Prirodzene základ vytínania posvätných hájov a stromov, sa nachádza v biblii. Pokiaľ boh Hebrejov, dal svojmu národu nehostinnú púšť, naši bohovia nám dali krásnu krajinu s lesmi, lúkami, vodopádmi, riekami, jazerami. Hebreji ak by videli povedzme naše Slovensko v čase, keď všade nachádzali iba piesok a púšť, žasli by nad neuveriteľnou krásou prírody. A práve závisť ich boha, dala podnet k likvidácii tejto nádhery. Preto sa pozrime na propagandu Hospodina, namierenú proti našej krásnej časti sveta:
Deuteronómium 12:2-3: Úplne zničte všetky miesta, kde na vysokých vrchoch, kopcoch a pod každým zeleným stromom slúžili svojim bohom národy, ktoré si podmaníte. 3 Ich oltáre zbúrajte, posvätné stĺpy rozmláťte, ašery spáľte, sochy ich bôžikov posekajte a ich mená odstráňte z toho miesta.
Ex 34:13 - Daj si pozor, aby si neuzatváral zmluvu s obyvateľmi krajiny, do ktorej vojdeš, aby pre teba neboli osídlom. 13 Preto zrúcaš ich oltáre, rozlámeš ich posvätné stĺpy a povytínaš ich ašery.
Predpokladá sa, že boli vyrúbané obrovské stromiská, ktoré mohli mať pamäte starého sveta a preto boli nebezpečné pre nový svetový poriadok, ktorý by bol odhalený ako systém otrocký, starým systémom zapísaným v stromoch. Zabudli sme ako ľudia nadviazať vzťah so stromami, zdá sa, že toto umenie je takmer stratené, nik ho neovláda, možno na pár jedincov, starých šamanov, ktorí sú však skrytí pred svetom, ktorý im nerobí reklamu a potláča ich poznanie.
Podobnosť s harddiskom a USB kľúčom je veľmi trefná. Dnes síce máme harddisky, v podobe stromov, ktoré uchovávajú množstvo informácií, no nemáme k nim USB kľúč, aby sme si tieto informácie stiahli.
Po démonizácii pohanských božstiev a duchov prírody sa posvätné háje a stromy stali v očiach kresťanov miestami, kde prebývajú démoni. Staré severské texty totiž hovoria o duchoch, ktorí prebývajú v stromoch a vozia sa na nich "jazdia na nich ako na koni". Táto symbolika hovorí o tom, že títo duchovia skrze stromy, vedia prechádzať svetmi a podávať správy z iných dimenzií. Azda aj preto Slovanskí Žreci či Druidi, vykonávali obrady pod starobylými stromami, kde boli k týmto duchom najbližšie a tak sa neraz stalo, že Druid upadol do vytrženia a dostal informácie z iného sveta.
Prirodzene o tomto poznaní kresťanstvo vedelo a tak sa vytvorili nové výklady. Z duchov, ktorí prichádzali ľuďom na pomoc z iných svetov, sa stali démoni, ktorí sa „vozili“ na stromoch v zmysle, že ich obývali, ovládali a tak ich používali ako základne na šírenie zla a pokušenia.
Keďže stromy boli kľúčové pre pohanské rituály, prítomnosť „démonov jazdiacich na stromoch“ slúžila ako potvrdenie, že uctievanie stromov je modloslužbou a spojením s diablom.
V kontexte prenasledovania čarodejníc v ranom novoveku (zvlášť skrze knihu - kladivo na čarodejnice z pera inkvizície) sa tvrdilo, že čarodejnice sa zhromažďujú pri stromoch (napríklad na sabat), kde sa stýkajú s diablom, alebo jeho démonickými prisluhovačmi. Títo démoni boli vnímaní ako „jazdiaci“ na týchto stromoch, čiže využívajúci ich ako prostriedok na svoju prítomnosť a zväzovanie sa s čarodejnicami.
Stromy boli v starých kultúrach živými kronikami múdrosti, ktoré prenášali poznanie. S príchodom kresťanstva však boli démonizované a ničené, aby sa potlačila stará viera a jej pamäť. Dnes nám chýba hlboké prepojenie na pochopenie ich celého odkazu. Napriek tomu nám pripomínajú dôležitosť rešpektu k prírode a nevyčerpateľné tajomstvá, ktoré nám stromy stále ponúkajú. Verím, že ako sa ľudstvo prebúdza do nových poznaní, príde čas, keď opäť nadviažeme kontakt so stromami a ich pamäťou.
Napokon istý duchovný s menom Krišnamurti, nám ukazoval celý svoj život, ako prežívame v otrockom systéme myslenia a propagandy. A tu mi nedá nikdy pokoj jeho veta, ktorú len smutne predniesol pretože vedel, že jej neporozumieme. Povedal:
"Ak nadviažete vzťah so stromom, nadviažete ho s celým ľudstvom."
Napokon čo dodať? Aj básnici vo svojom snívaní vedeli, že stromy sú živé bytosti. Stačí spomenúť na Máriu Rázusovú Martákovú s jej ranenou brezou...
Mesiačik veľký, zlatistý
bozkával brezu na listy:
„Brezička, breza, riekni mi,
prečo tak plačeš noci, dni?“
Pozrela breza do neba,
otriasla slzy zo seba,
pritisla lístky ku perám:
„Mesiačik, druh môj ... umieram!“
„Čo?“ skríkol mesiac na skaly.
„Čo??“ skaly trikrát zvolali.
„Či sa ti dobre nedarí?
Veď si najkrajšia v chotári!“
Zastenal pníček spanilý:
„Deti mi srdce zranili,
sekerou ťali do dreva,
krv sa mi zo žíl vylieva!“
Mesačik zašiel – nastal deň,
plakali listy – plakal peň.
Keď svitla teplá nedeľa,
ranená breza umrela.