V pradávnych časoch, keď boli lesy ešte hlboké a nerozdelené ľudskými cestami, a kde sa duchovia starých stromov stretávali v šepote jemných vánkov, žil na samom okraji pustatiny starý drevorubač Dobromil. Bol to muž zvráskavený ako kôra duba, s očami unavenými od života, no so srdcom čistým ako pramenitá voda.
Jeho žena, milovaná Jaroslava, mu pred mnohými rokmi zomrela a zanechala ho osamoteného v ich skromnej drevenej chalúpke, len s tichou spomienkou na dávnu bolesť. Verilo sa, že v pustatine kde Dobromil žil, sa stretáva svet ľudí s neviditeľným kráľovstvom Velesa, ktorý dokáže zobrať, ale aj darovať nečakané.
A tak aj bolo. Jedného mrazivého rána po tichej noci, keď lesom prebehol zvláštny, tichý vietor a oblohu preťalo ranné červené svetlo, našiel Dobromil pri prahu svojej chalupy niečo neobyčajné. Medzi spadnutými listami a ihličím ležal malý batôžtek z jemnej jelenice a v ňom… dieťa.
Nie však obyčajné. Malo vlasy čierne ako polnočná obloha a oči hlboké ako neprebádané jazierka v močiaroch. No podivné na ňom bolo to, že bolo obklopené tichou aurou zasnenosti, takou, akú má mesačná zátoka. Jeho drobné rúčky sa okamžite prichytili Dobromilovho drsného prsta. Ani neplakalo to dietko, usmievalo sa, obzeralo na všetky strany, akoby videlo okolo seba všetky Slovanské božstvá.
„Dar Velesa,“ zašepkal pre seba Dobromil, lebo tiež precitol a spoznal, že bohovia sú veľmi blízko. Keď dobre prizrel do očiek dietka, spoznal v ňom dievčatko, so zasneným pohľadom. „Dieťa snov.“, dodal Dobromil a vzal maličkú do chalúpky, aby sa zahriala.
Dieťaťu dal meno Snovidka, lebo Dobromil spoznal jej ducha, ktorý bol spojený s ríšou snov a tajomstiev. No dedinčania z blízkeho osídlia, keď sa dozvedeli správu o dieťati, krútili hlavami, varovali pred prinesením „divného dieťaťa“ do domu, pred nešťastím, ktoré môže pustatina priniesť aj okolitým dedinám.
No Dobromil, ktorý tak veľa v živote už stratil, nedbal na varovné slová, keď sa čas od času stretol s blízkymi dedinčanmi. Miloval Snovidku ako vlastnú krv.
Roky plynuli, Snovidka rástla – krásna, tichá, zasnená, s neuveriteľným talentom. Žiadne zvieratá sa neukryli pred jej zrakom, ba zdalo sa, že sa s nimi zhovára. Žiaden strom jej nemohol zatajiť svoje tajomstvo, a Dobromil si všimol, že rozumie reči vánku. Dokonca dokázala kráčať snehom tak, že jej stopy sa strácali, akoby nikdy neexistovali, čo ju robilo nepolapiteľnou, ale iba v tom prípade, ak tak sama chcela.
No jej krásny čas, po boku milujúceho Dobromila, sa pomaličky končil. Dobromilova sila začala postupne chradnúť. Jedného chladného jesenného rána, keď les šepkal prichádzajúcu zimu, zaspal svojím posledným spánkom. Po jeho odchode zostala Snovidka sama.
S odchodom Dobromila, však ustala aj zvláštna ochrana, ktorú pustatina Dobromilovi a jeho dieťaťu poskytovala. Dedinčania, vždy podozrievaví voči veciam, ktorým nerozumeli, začali obviňovať Snovidku z každého nešťastia, ktoré ich postihlo, byť aj banálneho. Šírili sa reči o jej podivnej povahe, o jej zasnených očiach a tichom hlase. Zrodil sa strach, ktorý sa zmenil v hnev. Rozhodli sa, že sa jej zbavia, aby ich nešťastia začali obchádzať.
Mnohokrát sa ju pokúšali chytiť, no vždy im unikla. Jej stopy v snehu mizli, jej prítomnosť sa rozplývala ako ranná hmla. Sledovali jej kroky v snehu a odrazu nič - stopy zmizli a Snovidka s nimi. Ešte viac sa ľudia báli, zhovárali sa o týchto podivnostiach pri večerných ohňoch a o to viac ju túžili zničiť.
Až raz si na ňu počkali pri domčeku, zamaskovaní konármi a lístím. Ona sa poobzerala kolo seba, no nič sa jej nezdalo divné a tak vošla dnu, omyla sa a ľahla k svojmu obľúbenému zasnenému spánku. Ľudia vyšli z úkrytu a vošli potichu do domku. Našli ju ležať na chrbte, s tvárou obrátenou k Mesačnému svetlu, ponorenú do hlbokého, sladkého spánku. Mesiac jej svietil do tváre tak, že vyzerala ako bohyňa. No ľudia sa nedali zastrašiť. Jeden z nich vytiahol meč a bez zaváhania ju prebodol do pľúc, obrátiac sa a utekajúc v panike do dediny čo najďalej, veriac, že sa zbavili hrozby.
No v tej chvíli, keď sa jej život zdal byť stratený, sa z lesa zjavila majestátna postava. Bol to sám Veles, pán podsvetia a múdrosti, ktorého sprevádzala Mokoša, bohyňa zeme a osudu. Jej kroky zneli ako šepot vetra spomedzi stromov a postava sa honosila sťaby majestátna socha, vytvorená najzručenajším umelcom sveta. Veles sa sklonil nad bezvládnym telom Snovidky, a jeho staré oči sa zaleskli múdrosťou vekov. Mokoša položila ruku na jej ranu a začala šepkať prastaré zaklínadlá. Rana sa začala zatvárať, dych sa vracal.
„Dosť bolo utrpenia, dieťa snov,“ prehovoril Veles hlasom, ktorý znel ako tok podzemných riek. „Tvoja cesta medzi ľuďmi sa skončila. Odteraz budeš patriť nám, a tvojím poslaním bude šepkať múdrosť do uší tých, ktorí spia.“
Snovidka sa prebudila a divila sa, čo sa to okolo nej deje. Nevedela o tom, že ju ktosi prebodol mečom, len hľadela svojimi nádhernými očami na Velesa a Mokošu. Mokoša sa s láskou priblížila a dotkla Snovidkinho čela. V tom okamihu Snovidka pocítila príval novej sily a zmeny. Jej telo sa stalo ľahším, priehľadnejším, až napokon úplne zmizla z očí ľudských. Bohovia ju premenili na neviditeľnú bytosť, ktorá navždy patrila lesu a snom.
Nikto Snovidku odvtedy už viac nikdy nevidel. No starí ľudia v dedinách si rozprávali, že v tichu noci, keď spánok objíma domovy, sa prechádza svetom neviditeľná postava. To Snovidka, ktorá ticho vchádza do izieb, si sadá vedľa spiacich ľudí a šepká im do ucha posolstvá a múdrosť bohov. Niektorým prináša jasné vízie, iným len prchavé obrazy či pocit pokoja, ale vždy ide o vôľu starých bohov, ktorí až podnes sa snažia viesť ľudstvo, ktoré postupne hluchne v duchovnej smrti. Snovidka napriek tomu, že sa ľudia k nej zle zachovali, nikdy nespôsobuje strach, ale len láskavý mier.
Predáva im len to, načo je bohmi poslaná, i keď niekedy sa zdajú byť sny na prvý pohľad desivé, skrývajú v sebe hlbokú múdrosť, ako tichý prameň veľkej rieky. Aj keď ľuďom do uší zneje hluk sveta, Snovidka prichádza v tichu noci, aby im zašepkala rady a posolstvá od bohov.
Ak prikladáte milí ľudkovia snom význam, premýšľate, čo vám bolo prezradené, budete milovať túto krásnu dievčinu a bohovia k vám budú naklonení. Ale ak ľudia nepočujú sny, alebo aj počujú, ale ich zavrhujú či tvrdia, že ich prameňom je zlo, alebo sa im vysmievajú - vedzte, že sú podobní takým, ktorí Snovidku prebodli mečom.
Počuješ aj ty sny, drahý čitateľ?
Ak chcete, zdieľajte tieto príbehy, ctite ich také, aké sú, pretože nesú v sebe hlbokú múdrosť starej viery, prepletenú nitkami snov, tlkotom srdca a starodávnou mágiou, keď majú svoje korene v predivných mýtoch. No ak sa vám zdá, že im chýba pečať overených kníh, alebo diplom učenca s príslušnou školou, je to tak - autor nie je školený spisovateľ. Je to len jeho nadšenectvo, rozjímanie a zasnenosť, čo rodí podobné príbehy, ktoré sú živými piesňami jeho duše.
Nordland