Stará povesť pre srdcia, ktoré hľadajú odpovede. Pre vaše deti a pre vaše vnútorné dieťa.
To už sa leto chýlilo ku koncu a Živin duch slabol, závoje medzi svetmi sa stávali tenšie a hlasy starých božstiev tichšie. V najposvätnejšom háji Slovanov stojí škola z dubového dreva a lesných šepotov. Sem raz za rok, keď začína žatva, prichádza krásna slovanská bohyňa Živa, aby dávala odpovede na otázky.
Do školy prišli iba deti, ktoré boli pozvané. I keď ich výzor bol podobný drobným dietkam, ich duša bola staršia ako temnota noci. Tieto deti reprezentovali štyri úrovne bytia a dnes prišli, aby sa znovu niečo dozvedeli o múdrosti sveta.Prišiel chlapec zo sveta ľudí, elf zo sveta duchov, mŕtve dievča zo sveta podsvetia a krásna víla, prichádzajúca zo sveta bohov. Sedeli spoločne na prikrývkach z machu a starého mesačného svitu. Nočná obloha nad nimi bola nielen tmavá, ale aj plná hviezd, s jasným mesiacom, keď zavýjanie vlkov oznamovalo toto stretnutie celému svetu.
A v tento jeden deň, ako každý rok, v rovnakom čase, keď ticho viselo ťažšie ako vzduch, vstúpila do kruhu týchto detí Živa. Neprišla s hrmotom, ani v zbroji, lež v šatách zo žltnúceho lístia a s nádejou v očiach. Jej vlasy sa leskli ako rosa na mladej tráve a jej hlas bol jemný, ako šepot vánku, ktorý hladí vlasy spanilej mladej ženy.
Deti vedeli, že aj dnes budú dovolené otázky.
Najprv zdvihol ruku chlapec-človek, ktorý prevyšoval múdrosťou a premýšľavosťou svojich rovesníkov: „Prečo je sucho? Prečo sú záplavy? Prečo existujú víchrice a ostrý mráz? Veď tieto úkazy, niekedy zabíjajú všetko živé!“
Víla z oblasti bohov zašepkala: „Prečo vôbec existuje choroba a smrť?“
Elf, ktorý mal hlboké oči, si priložil ruku na srdce a opýtal sa: „Prečo je bolesť a žiaľ, keď chceme, aby naši blízki žili, ale oni nás opúšťajú pod plášťom smrti?“
A nakoniec, z tieňa tisu vystúpilo mladé dievča z podsvetia, sotva viac než závoj svetla a spomienky. Jej hlas bol takmer nepočuteľný: „Prečo musím byť duchom, a nie milovaným dieťaťom hrdých rodičov?“
Živa mlčala. Dlho. Premýšľala na formuláciou odpovedí. Jej ticho počúvala aj príroda, ktorá napomínala lístie, že šuští na stromoch a aj listy náhle stíchli.
Potom prehovorila, jej hlas nebol hlasný, ale každý ho počul tak, akoby Živa hovorila len k nemu.
- Sucho, mráz, búrka – to všetko sú sily prírody, ktoré udržujú rovnováhu. Nič nové nevznikne, kým staré nevydá svoju silu. Tak sa rodia nové semená z umierajúcich kvetov, keď tieto semená tiež musia zomrieť, aby sa z nich stal nádherný kvet. Tak sa zrodí nový život z toho, čo zomrelo.
Pred búrkou je krásne, až dusné počasie. Po búrke je opäť krásne počasie, je jasný vzduch, ktorý sa dobre dýcha. Všetko je v rovnováhe.
Dobré dni predchádzajú dni zlé, dobu chudoby, predchádza doba hojnosti. Všetko sa rodí, všetko aj zomiera. Aj vy, príde čas, vášho odchodu. Zomierajú duchovia, zomierajú božstvá a v tom je múdrosť rovnováhy.
- Smrť nie je koniec, ale brána k očiste a niečomu novému. Bolesť je strážca, nie nepriateľ. Varuje vás pred hlbším utrpením ktoré by mohlo prísť, ako keď strážca varuje pútnika pred priepasťou. Žiaľ utvára vaše srdcia, robí ich jemnejšími a citlivejšími pre druhých a múdrych pre nás samých.
- Strach? Aj ten je učiteľom. Prináša opatrnosť a prebúdza odvahu. Ten, kto by sa nikdy nebál, by nikdy nevyrástol. Ten kto prekonáva strach, silnie na duši, zoceľuje sa.
- Večný život? Desivé pomyslenie. Predstavte si, že by vyklíčili všetky semená, prežili všetky zvieratá a všetci ľudia žili večne. Zem by sa zaplnila do posledného miesta. V oblasti pokroku by sa nikto nikam neposúval, všetko by trvalo dlho, lebo každý by mal more času. Ak by ľudia vyzbierali všetky plody, ako by narástli nové?
- Nie, moje deti. Skutočná smrť je - stagnácia. Ak robíš tie isté veci stále dookola, stávaš sa mŕtvym, bez života. Život je totiž neprestajný pohyb, premena a odpor. Hrdina nie je ten, kto nepozná strach, ale ten, kto sa napriek strachu postaví výzvam.
- Silný vlk chráni svorku, húževnaté semeno zakorení aj v tvrdej pôde. A ten, ktorý trpel, pomáha iným. Chudobný, ktorý sa stal bohatým, sa podelil s bohatstvom, zbohatne v srdci. Liečiteľ, ktorý sa kedysi sám zlomil pod váhou choroby, sa stane svetlom pre ostatných.
- Ako je to v nebeskej zemi, tak to je aj v podsvetí. Ako sa na jar tešíme z klíčenia, tak na jeseň vidíme úpadok, aby zhnité plody a rastliny, sa vrátili do zeme ako hnojivo a sila. Toto je prastará rovnováha. A preto ste tu aj vy: rozdielni, zraniteľní, spojení, odlišní a predsa jedno. A príde čas vášho odchodu, aby ste sa opäť po slabosti zrodili. No každý inde.
Tak sa ľudia rodia ako chudobní, aby si vyskúšali aké to je a potom sa narodia bohatí. Každý človek prejde všetkými možnými a nemožnými stavmi. Raz je človek žobrák a inokedy kráľ. Aby duša prešla všetkými stavmi a mala súcit so všetkými živými bytosťami v ich postavení.
Nemúdra je duša, ktorá sa povyšuje nad iné duše. Tak sa krásna žena povyšuje nad škaredé ženy nevediac, že aj ona bola škaredá a zase raz taká bude. Tak človek, ktorý má obrovské bohatstvo, ani len nepozrie na žobráka, sa sám stane žobrákom, ktorému nikto nič nebude chcieť darovať.
To je rovnováha sveta, to je tajomstvo, ktoré je tak viditeľné všade okolo vás, stačí otvoriť oči. To sú sviatky roka, ktorý sa neprestajne opakuje. Aby zaniklo staré a zrodilo sa nové.
Živa si urobila dlhú pauzu a potom sa pozrela deťom do očí, jedno po druhom a napokon povedala:
Ste slobodní. Môžete ísť. Nikto vás nenúti učiť sa, trpieť ani rásť. Máte slobodu sa poddať, máte slobodu vzdorovať. Buďte slobodní, vyberte si spôsob života taký, aký vám vyhovuje.
Zavládlo ticho. Vietor zadržal dych.
Napokon deti vyhŕkli: Nie! Nie! My všetci sa budeme učiť v škole života, prijmeme dobré veci rovnako, ako tie zlé vediac, že každá vec nás posúva smerom k lepšiemu!
A potom, zašepkanie. Jemné ako dych. Od mŕtvej dievčiny z podsvetia:
Tak preto som tam dolu... a je jedno vlastne kde som..."" Jej hlas sa triasol poznaním. „...aby sme milovali, učili sa a rástli, prijímali všetko čo príde a odovzdávali veci ako pomoc iným."
A všetci ostatní sklonili hlavy. Lebo pochopili to, čo slová nevedeli úplne vyjadriť. Možno aj ty drahý čitateľ, máš k tomuto množstvo nápadov, aby si uvidel rovnováhu vo svete.
Kto sa vyhýba bolesti, vyhýba sa aj zrelosti. Kto uteká pred strachom, uteká aj pred odvahou. Kto sa desí smrti, desí sa života. No kto prijme zmenu, vyrastie v to, čím chce byť: v milujúceho medzi meniacimi sa. To je múdrosť najvyššia.
Cez deň kvet dáva radosť, v noci však naberá silu. Prijímajme obe strany, aby sme sa stali celistvými v plnosti........
-------
Tento príbeh je utkaný zo snov pisateľa, nikde ho takto zaznamenaný nenájdete, v žiadnej knihe. Je iba letmou fikciou, predstavou, názorom - alebo - možno aj nie... možno je šepotom bohov, ktorí podnietili pisateľa, aby rozpovedal túto ságu, ktorá je hlbokým ponaučením starej viery v pohanských bohov...
Ak chcete, zdieľajte tieto slová, ctite ich také, aké sú, pretože nesú v sebe hlbokú múdrosť starej viery, prepletenú nitkami snov, tlkotom srdca a starodávnou mágiou, keď majú svoje korene v predivných mýtoch. No ak sa vám zdá, že im chýba pečať overených kníh, alebo diplom učenca s príslušnou školou, je to tak - autor nie je školený spisovateľ. Je len nadšenec, ktorý rozjíma v zasnenosti, keď zasnenosť rodí príbehy, ktoré sú živými piesňami jeho duše.
Nordland