Vietor šepkal piesne o hrdosti a mečoch, keď sa Sven, vodca nórskych Vikingov, rozhodol obrátiť svoj pohľad na západ. Írsko, zem radosti a učenosti, lákalo svojou zeleňou a bohatstvom. Jeho vikingská loď, „Dračí Pazúr“, prerezávala vlny a niesla jeho osud k brehom, kde sa už čoskoro mala písať nová história.
Sven bol synom kráľa, ale žiaľ až tretím. Pokiaľ najstarší syn zdedí kráľovstvo v Nórsku po otcovi, prostredný miluje spoznávanie sveta a preto križuje moria a dobýva pevniny. No Sven má rád pokoj a usadenosť. Rozhodol sa s niekoľko bojovníkmi, že nájde krajinu, kde sa zloží a bude tam panovať.
Pristál pri meste, ktoré miestni nazývali Dubhlinn. Jeho hradby neboli pripravené na divokosť a taktiku severských mužov. Po prekvapivej a krátkej bitke, padol Dubhlinn pod nadvládu Svena. Jeho príkaz pred napadnutím znel jasne - zabíjať len z nutnosti, žiadne krvilačné jatky. Chcel si nakloniť obyvateľov mesta a preto tento krok sa mu zdal rozumný. Zajal doterajšieho vládcu, ktorého prepustil aj s rodinou a ten mesto opustil.
Hneď nato sa vyhlásil za kráľa, prisahal vernosť a ochranu každému, kto bude v meste naďalej bývať. Niekoľko ľudí odišlo, no väčšina zostala, pretože tam mali svoje živobytie. Spočiatku miestni Íri nemali dôveru v Svena a jeho bojovníkov sa báli. Videli v nich barbarských nájazdníkov, ktorí im vzali zem.
No Sven, hoci krutý vo vojne, v živote pragmatický. Nechcel plieniť, chcel vládnuť. Postupne začal uplatňovať poriadok, rešpektoval mnohé miestne zvyky, radil sa s Írskymi staršími, učil sa reč a hoci neľahko, postupne si obyvatelia Dubhlinnu začali zvykať na prítomnosť Vikingov. Sven nespal na ružiach, keď poslal do Nórska posádku, aby priviedli Nórske rodiny do Írska.
Tak postupne prichádzali Nórski poľnohospodári s rodinami, ktoré hľadali niečo lepšie, ako nehostinnú chladnú severskú krajinu a tu našli utešený domov. Život v meste sa vrátil do starých koľají s tým rozdielom, že kedysi čisto írske obyvateľstvo, sa miešalo s nórskym.
Prešlo už päť rokov a Dubhlinn výrazne zosilnel. Nielen tým, že Sven dal vybudovať kamenné hradby, ale mesto sa stalo zároveň aj križovatkou obchodnou. Malo výbornú strategickú polohu, pretože ležalo pri mori, konkrétne v zálive a ústí rieky Liffey. Tak mnohí obchodníci z celého sveta prichádzali a obchodovali. Mnoho Írov zo zvedavosti prichádzalo do mesta, kde sa usádzali. Mesto malo dobré meno, panoval tam pokoj a mier.
No kráľ Wexfordu Connal, ktorý chcel zjednotiť celé Írsko pod Wexford, nebol spokojný s tým, že Dubhlinn okupuje Viking a preto sa rozhodol pre tajnú výpravu. Sven dobre platil vyzvedačom a mal takých aj vo Wexforde. Takže výprava kráľa Connala, sa v tajnosti neudržala, pretože Svenovi priniesli zvedovia správu, o chystanom útoku na mesto po súši. Vedel presne, kadiaľ Connal pôjde.
Sven sa pripravil na boj. Na dĺžku niekoľkých dní pred mestom čakal ukrytý v lesoch presne na ceste, kadiaľ Connal mal prechádzať. A tak sa aj stalo - Connal prechádzal presne tak, ako Svenovi oznámili zvedovia. Boj bol rýchly a nekompromisný. Sven dal podmienku svojim vojakom, aby kráľa iba zajali ak to pôjde. Vojsko kráľa nebolo nejaký veľké, skôr prieskumné, azda sa chceli dostať dnu do mesta ako pútnici a potom vo vnútri spustiť boj.
Sven vyzval Connala, aby sa chopil meča a osobne s ním sa pustil do súboja. Connal si premeriaval Vikinga a bol zdesený. Dobré dva metre výška, silné paže a nohy. Dobre vedel, že ide do nevyrovnaného súboja. Nielenže bol Viking vyšší a silnejši, ale aj o dobrých 25 rokov mladší. Kráľovi tiahlo už na 50 rokov. Napriek tomu sa chopil zbrane a túžil zomrieť ako hrdina a nie ako zbabelec, ktorý by utekal alebo prosil o milosť.
Údery Svena boli zdrvujúce. Každá rana jeho meča, ktorá dopadla na Connalov meč, bola plná bolesti. Kráľovi doslova vibrovala ruka, keď vykrýval rany, až sa stalo, že po jednej z nich, mu vypadol z ruky meč a zostal už len na milosť Svenovi. Ten mu však slušnou Írčinou povedal:
"Nepotrebujem tvoj život. Viem, že sa snažíš zjednotiť Írsko, pod jednu vládu. Vedz, že nie som tvoj nepriateľ. Milujem svoje mesto Dubhlinn, aj ľud ktorý tam prebýva. Skôr by som ti mohol pomôcť, ako by som chcel proti tebe zbrojiť, bojovať a vysilovať sa."
Connal bol prekvapený z reči Svena. Nečakal od Vikinga nejaké stratégie a dohovory. Po dlhšom rozhovore, si Connal urobil o ňom obraz, trochu iný, ako mal dovtedy. Sven mu pridelil desať svojich bojovníkov, aby ho bezpečne doviedli do Wexfordu.
No prišla nová hrozba. Zo severských krajín, prišla flotila lodí, pod velením dánskych krvilačných nájazdníkov, preslávených svojou krutosťou. Dáni, známi ako bezohľadní plienitelia, zaútočili najprv na Svenov Dubhlin, kde nepochodili. Keď zistili, že Dubhlinn spravujú Nórski Vikingovia, presunuli sa po moria na Wexford, ibaže už nemali toľko mužov, ktorých stratili v Dubhlinne. V tom čase už Írsko bolo zčasti kresťanské a tak Dáni útočili na okolité írske osady, vypaľovali kostoly a brali si všetko, čo im prišlo pod ruku.
Krutosť Dánov bola prehnaná aj na pomery vtedajšej doby. Kráľ Connal len s bolesťou v srdci sledoval skazu, ktorú Dáni spôsobovali jeho ľudu. Keď zistil, že Dubhlinn už Dáni viac nenapádajú, pretože spoznali, že tam vládnu Nóri, vedel, že bude potrebovať Svenovu pomoc. Pre neho ako kresťana, to bolo veľmi ťažké rozhodnutie, prosiť sa k pohanskému kráľovi, vyznávajúceho Ódina. No nič sa nedalo robiť. Dánsky nájazdník Olaf, ako Connal zistil jeho meno, spoznal slabé miesta v Írsku a vedel, že prístavné mesto Wexford, nie je najlepšie bránené.
Pokiaľ Dubhlinn mal vysoké hradby, ako ich Sven dal postaviť, Wexford bol skôr mestom otvoreným, iba s hradbami slabými, aj to z dreva. Poslal teda poslov k Svenovi, kde ho žiadal o stretnutie.
Sven prirodzene vedel o čo ide. Niesli sa mu často správy, kde dánski nájazdníci pustošia Írsko zo severu a majú chuť na samotný Wexford. Rozhodol sa teda prísť a stretnúť sa s Connalom. V Dubhlinne mal svojich zástupcov, ktorí sa starali o chod mesta a vojsko. Tým zveril Dubhlin a on s pár bojovníkmi prišiel do Wexfordu.
Connal ho privítal so svojou rodinou a vrchnými veliteľmi v kráľovskom sídle. Pokiaľ Sven mal urobenú klasickú verejnú halu, ako bolo zvykom na severe, Connal mal súkromnú rezidenciu, ktorá bola výhradne oddelená od verejného života a zraku zvedavých. Svenovi sa to pozdávalo, išlo o väčšiu bezpečnosť.
Prvý spustil Sven: "Viem čo máš na srdci, kráľ Connal. Dáni robia problémy, vypaľujú osady. Teraz je chvíľu pokoj, pretože Olaf odišiel. No je viac než pravdepodobné, že sa vrátia so silnejšou flotilou a zaútočia priamo na Wexford. Opevnenie je slabé a ešte k tomu z dreva, čo Dánov nezastaví. Bolo by potrebné pred hradbami vykopať jamu s vodou, pre spomalenie, urobiť na hradbách strieľne, kde by sa postavili lukostrelci, pretože som tam nič také nevidel"
Connal prikyvoval a počúval Svenove návrhy. Ten si nemohol nevšimnúť krásnu devu, s havraními vlasmi a tmavými očami, ktorá ním očividne opovrhovala. Na hrudi mala kríž, ktorý bol jasným symbolom jej kresťanskej oddanosti. Sven ani nemusel hádať, čia dcéra to je.
Začala hostina, kde si kráľ Connal vedľa seba posadil Svena, keď debatovali o vojenskej taktike, prepracovanej stratégii, o mužoch, ich výzbroji. Napokon sa Connal opýtal: "Čo je tvoja cena našej pomoci, nórsky kráľ?"
Sven sa usmial, v jeho očiach zableskla prešibaná iskra. Krásna deva rozvibrovala Svenovo srdce. Zdalo sa mu pragmatické vypýtať si ju, spojilo by to rody krvou a Sven by pomohol kráľovi k vytúženej jednote. Bez okolkov Connalovi povedal:
"Cena je tvoja dcéra. Spojíme rody krvou a ja ti pomôžem zjednotiť Írsko pod jednu vládu".
Connal sa preľakol, túto myšlienku najprv musel vstrebať, nečakal niečo také. Len jeho boh vedel, ako svoju dcéru miluje a mal v pláne, ju vydať princovi z mesta Cork. Ibaže Cork bol ďalej ako Dubhlinn a kráľ Corku nedisponuje takou silou a stratégiou ako Sven. Okrem toho nemá žiadne skúsenosti so severskými bojovníkmi.
Sven dobre videl, čo sa odohráva v duši kráľa. No už sa rozhodol. Buď si vezme túto nádhernú dievčinu a vytvorí tak kráľovský rod, alebo nechá kráľa, nech si stráži Wexford sám. No Connal nebol hlúpy, myšlienku už vstrebal a v záujme celého Írska vedel, že spojenie s Vikingom by upevnilo jeho pozíciu zvlášť potom, ako by Olafa porazili.
"Dobre. Dám ti moju dcéru, čím sa prepoja naše rody. Dozvedel som sa, že ty sám si kráľovský tretí syn."
"Je to tak, môj kráľ."
"No mám podmienky. Po prvé, musíš sa dať pokrstiť. Po druhé, musíš mi zložiť vernosť, verejne prisahať, že Dubhlinn bude vždy nápomocný kráľovi."
Sven sa zazubil: "Druhá podmienka je prijatá, zložím ti vernosť. Ale krst nepripadá v úvahu. Stratil by som silu a mužnosť, ak by som sa mal klaňať cudziemu bohu. Ak chceš silného nekompromisného spojenca Svena, musíš ho brať takého aký je - ako severského vlka!"
Kráľ si šúchal bradu a premýšľal. Napokon povedal: "Dobre, ale svadba bude v kostole!"
"Je mi jedno kde bude svadba," prehlásil Sven, "hlavné je, že tvoja dcéra bude v dobrých rukách." Usmieval sa Sven, pričom hľadel na krásku.
"Mimochodom, ako sa volá?"
Kráľ pozrel na dcéru a pichlo ho pri srdci: "Eire."
"Krásne meno," pochvaľoval si Sven a keď Eire videla, že na ňu pozerá, zodvihla panovačne hlavu a akoby si odfrkla opovrhnutím. To sa Svenovi páčilo.
Napokon opustil v spokojnosti Wexford, potešený tým čo získal, alebo čo má získať. Kráľ Connal vedel, že teraz ho čaká ťažký rozhovor s dcérou, ktorú si dal zavolať. Tá pribehla celá nadšená, pretože svojho otca milovala. Sadla si na zem, k jeho nohám a čakala. Otec teraz vážne, dávajúc prednosť Írsku pred dcérou povedal:
"Budeš sa vydávať!"
"Za princa Corku? Veď to viem už dávno, že mu patrím. Je celkom pohľadný mladý muž, minulý rok u nás predsa bol," štebotala Eire Connalovi.
"Nebudeš sa vydávať za princa z Corku!"
Eire zvážnela, v srdci sa jej ozvala neistota a aj keď sa snažila hovoriť pevným hlasom, zakolísal sa jej chvením: "Za koho ma otče chceš vydať?"
"Za Svena!"
Eire vyskočila ako divá, postavila sa nad sediaceho otca a prehlásila:
"Tak to sa radšej zmárnim, ako by som sa mala vydať za barbarského Vikinga. Ešte k tomu bez krstu, vyznávajúceho nejakých temných bohov smrti!"
"Svadba bude o dva týždne," prehlásil Connal, nevšímajúc si rečí svojej dcéry.
Eire sa pokúšala otcovi vyhovoriť tento nápad, no jej otec sa premenil na kráľa z kameňa, ktorému viac záleží na osude Írska, a práve jeho dcéra bude nástrojom sily zjednotenia Írov pod jednu korunu. Napokon mierne povedal:
"Pozri, Eire. Napádajú nás Dáni, je pravdepodobné, že ich veliteľ Olaf, bude chcieť dobyť náš Wexford. Sven je jediný muž, ktorý dokáže Dánov zahnať. My nepoznáme spôsoby boja severanov, je dobré, ak sa Severania stretnú naproti sebe. Veď Olaf už napadol Svenov Dubhlinn a viackrát sa tam po porážke nevrátil"
"Otče, ale ako mám milovať zviera? Veď ten Viking je hotová pohroma. Sám vieš akí sú krvilační, nekompromisní, necitliví a neľudskí. Ako môžem žiť vedľa takého človeka? Bude ma biť, znásilňovať, trestať. Oni nerešpektujú nás Brehónsky zákonník, sú to beštie."
Kráľ si povzdychol. Vedel, že túto časť zmluvy musí s Vikingom ešte dohodnúť, aby nebol na Eire hrubý.
"Neboj sa, Svenovi vysvetlím, že má s tebou zaobchádzať slušne."
"Tak to si ma fakt utešil. To veľké zviera, ktoré sa nevmestí do dverí, keď prejaví svoje pudy, bude ako lesný krvilačný pes."
Connal sa pobral zamyslený preč. Nechal Eire, aby vstrebala myšlienku ktorú jej vložil do hlavy a vedel, že Eire pravdepodobne nikdy Vikinga nielenže nebude milovať, bude ním opovrhovať, ani si ho nikdy nepripustí k telu. Nuž, ale prídu deti a všetko sa nejako utrasie. Hlavné je zjednotiť Írsko, vladárov jednotlivých miest spojiť pod jednu vládu a vytvoriť spoločné vojsko...
Koniec prvej časti...