Na bojisku Európy sa ocitajú dvaja kohúti. Prvý kohút bol prirodzene Rím, kde sídlil pápež, údajný nástupca Petra. Expanzia kresťanstva nastáva veľmi rýchlo potom, čo Frankovia prijmú kresťanskú vieru, spoja sily s Rímom a okamžite sa premenia na mocenskú silu, ktorá začne ovládať západ Európy.
Frankovia boli pôvodne zväzom germánskych kmeňov, ktoré obývali oblasť pri rieke Rýn. V 5. storočí sa rozšírili na územie Galie (dnešné Francúzsko a západné Nemecko) a založili Franskú ríšu. Táto ríša, najmä za vlády Karola Veľkého, sa stala dominantnou kresťanskou mocnosťou v západnej Európe, ktorá šírila kresťanstvo nielen mierovými misiami, ale najmä vojenskou silou.
Druhá vetva kresťanstva, viac tolerantnejšia ako Rímska, bola Byzancia, hlavné sídlo Konštantinopol, dnešný Istanbul v Turecku. Pod Byzanciu spadalo aj Grécko, zvlášť s mestom Solún, dnešné Thessaloniki, z ktorého práve vyšli Cyril a Metod.
Je trochu paradox, že Arkona (dnešné Nemecko), bránila vieru až do vyše polovice 12. storočia, i keď bola na hranici s Frankmi, no naše kmene podľahli kresťanstvu už v 9. storočí. Je to preto, lebo Arkona bol polostrov a ľahšie sa dal dobyť viac z mora ako zo súše. Aj preto ho napokon dobyli Dáni, ktorí prišli od Baltického mora. Naše postavenie nebolo výhodné, boli sme fakticky na rovine.
Kocky boli vhodené a Európa sa rozhodla, že bude prvým kresťanským kontinentom ako celkom, teraz už išlo iba o to, kto si viac utrhne z koristi. Konštantinopol sa nadarmo nedal zasvätiť v roku 330 ako Nova Roma, teda nový Rím, pretože pokiaľ Taliansky Rím spolu s Frankmi požieral západné územia Európy, Konštantinopol zase východné územia. Neskôr sa hovorí aj o treťom Ríme a to o Moskve, ale to sú iné dejiny.
Na Slovensku v Nitre knieža Pribina, dal vysvätiť prvý chrám v roku 828 salzburským arcibiskupom Adalramom. Takže kresťanstvo sa sem začalo celkom prirodzene dostávať, už pred misiami Cyrila a Metoda. Ľud náš však mal ťažké srdce, pretože bohoslužby, knihy, nový zákon, všetko bolo v latinčine a našinec tak ničomu nerozumel. Boli sme totiž pod Rímsko-Frankskou vládou, ktorá netolerovala iné liturgické jazyky ako Grécky, v ktorom bol spísaný Nový zákon, Aramejský, ktorý sa ujal len v málo krajoch - jazyk ktorým hovoril Kristus a latinsky.
Práve preto sa knieža Rastislav rozhodol požiadať Konštantinopol o misiu, kde by Slovanské krajiny mali liturgiu a knihy v našej reči, alebo v spoločnej Slovanskej reči - v hlaholike.
Ľudia si mýlia hlaholiku a cyriliku. Hlaholika bola čisto vytvorená abeceda, cyrilika vychádzala z Gréckeho písma, ktoré sa rozšírilo o mäkké spoluhlásky (č,ž,š atď) a tie sa prebrali z hlaholiky. Cyrilika je tak neskoršie písmo ako hlaholika. Cyrilika je základom azbuky.
Zvláštnosťou Slovenska je to, že dnes nestojí na slovanskom cirkevnom jazyku, lež na latinskom. Tomu predchádzali vpády zo západu od Franských biskupov a politiky, no v konečnom dôsledku bolo Slovensko začlenené pod novovzniknuté Uhorsko a osud bol spečatený.
Toto bola historická časť dejín. A teraz sa pozrime na misie z pohľadu staroviery.
Šírenie kresťanstva sa nedialo len ako šírenie duchovna, nejakého povznesenia duše, hlbšieho poznania sveta prírody, lež ako likvidácia starej viery, ale s tým aj likvidácia Slovanov.
Nastáva vymazanie posvätného dedičstva našich krajov a to má za následok:
Zničenie svätýň, posvätných hájov, stromov, skál, riek a chrámov, ktoré neboli len miestami uctievania, ale aj centrami spoločenského života a kolektívnej Slovanskej pamäti. Ich zničenie bolo defacto fyzickým vymazaním starého sveta.
Nastala druhá fáza a to "prelepovanie" - kde kresťanskí svätí boli stavaní na miesta pôvodných božstiev (napr. sv. Juraj namiesto Jarovíta, sv. Eliáš namiesto Perúna) – čo viedlo k synkretizmu, no zároveň k strate pôvodného významu.
Žreci, volchvovia a iní duchovní predáci ľudu boli prenasledovaní, vraždení alebo nútení konvertovať. Tým boli ľudia odrezaní od svojich pôvodných sprievodcov a učiteľov.
Kresťanstvo posilňovalo centralizmus, autoritu panovníka (z Božej vôle) na úkor kmeňových rád a zhromaždení, ktoré boli dôležitou súčasťou slovanskej demokracie.
Pôvodní bohovia a duchovia boli preklasifikovaní na démonov, diabolské bytosti, alebo jednoducho na mýty. To viedlo k pocitu hanby za vlastnú minulosť a k odrezaniu sa od predkov.
Pôvodné sviatky a rituály spojené s prírodnými cyklami (slnovraty, rovnodennosti) boli buď zakázané, alebo prekryté kresťanskými sviatkami, často so zmeneným významom. Tým sa stratilo hlboké prepojenie s prírodou a jej duchovných rozmerom.
V kresťanských kronikách boli Slovania (pred christianizáciou) zobrazovaní ako primitívni, barbarskí, bez vlastného písma a kultúry, čím sa legitimizovala ich "civilizačná" misia.
Staroslovanská viera bola hlboko zakorenená v prírode. S ňou súviselo rozsiahle poznanie liečivých bylín, prírodných úkazov a ich vplyvu na ľudské telo a dušu. Liečitelia, bylinkári a Žreci boli strážcami týchto tajomstiev, ktoré sa prenášali ústne z generácie na generáciu.
S potlačením starých kultov a prenasledovaním ich nositeľov zanikla aj značná časť tohto prírodného liečiteľstva a hlbokého rešpektu k prírodným cyklom. Kresťanstvo začalo pripisovať tieto znalosti „čarodejníctvu“ a „diablovým silám“, čo viedlo dokonca k ich prenasledovaniu a postupnému vymiznutiu.
Slovanská kultúra bola predkresťansky primárne ústna. Mýty, hrdinské eposy, piesne, tance a rôzne rituály, boli hlavnými nositeľmi histórie, morálky a viery. Boli to komplexné systémy poznania a vyjadrenia.
Piesne a tance neboli len zábavou, ale boli s rituálmi spojené magicky, taktiež mali vzdelávací význam, spojený s uctievaním bohov, oslavou prírody, zberom úrody alebo prechodovými fázami života.
S príchodom kresťanstva boli mnohé z týchto prejavov totálne zakázané, stigmatizované alebo násilne nahradené kresťanskými formami. Hoci niektoré prvky prežili v ľudovom folklóre (často synkreticky spojené s kresťanskými sviatkami), ich pôvodný význam a kontext sa stratil alebo bol prekrútený.
Zničením týchto kultúrnych prejavov bola systematicky ničená aj kolektívna pamäť o tom, "kto sme boli" a "odkiaľ pochádzame" mimo kresťanského svedectva. Táto strata viedla k odcudzeniu sa od vlastných koreňov a k pocitu, že pravá história a civilizácia začali až s príchodom kresťanstva.
Z pohľadu staroviery bola teda christianizácia skutočne totálnou vojnou proti existujúcemu svetonázoru a spôsobu života Slovanov. Jej cieľom nebolo len pridať novú vrstvu viery, vykoreniť tú starú - ale hlavne ju nahradiť úplne novým systémom, ktorý bol prepojený s cudzími politickými a mocenskými štruktúrami. V konečnom dôsledku to v mnohých prípadoch viedlo k strate jedinečnej slovanskej identity, ktorá bola neoddeliteľne prepojená s pôvodným náboženstvom a prepojením s prírodou.
Ak by prišla nová viera, ktorá by s láskou a s citom priniesla nové náboženstvo, pričom by tu zanechala aj pôvodnú vieru, poznanie, kultúru, zvyklosti, nebol by dnes až tak veľký odpor ku kresťanstvu. Ibaže táto nová viera všetko ničila, rúcala, zabíjala, zmazávala. Tak sa nám nedochovalo takmer nič z našej pôvodnej kultúry, len to, čo cirkev nedokázala úplne potlačiť, tak to spojila so svojou vierou, napríklad nedokázala potlačiť slnovraty, kruh roka.
Takže milí Slovania. Čo vlastne oslavujeme? Svoj vlastný zánik, likvidáciu svojej histórie, odtrhnutie sa od predkov, ich zvyklostí, spevov, tancov, rituálov, osláv?
Isto, že ak sa zamyslíme na bojom medzi Rímom a Konštantinopolisom, potom misia Cyrila a Metoda má určitý význam, ale ten by sa dal prirovnať k výberu smrti - či chceme zomrieť zastrelením, alebo útekom pred vyhladnutou vlčou svorkou.
Takže, milí Slovania, tvárou v tvár tomuto krvavému dedičstvu sa musíme pýtať: Čo vlastne 5. júla oslavujeme? Zánik svojej pôvodnej identity a kultúry, alebo len volíme menšie zlo v mocenskom súboji dvoch cudzích síl? Je čas prehodnotiť, čo skutočne znamená náš odkaz predkov.