„Posaďte sa, poslucháči, na runový kameň a machovú lavicu. Počúvajte nielen ušami, ale aj dreňou svojich kostí, pamäťou svojej krvi. Lebo to, čo hovorím, kedysi bolo, opäť príde, a kto sa z toho nepoučí, stane sa sám článkom reťaze, ktorá spútava Sever.“
Tam, kde vlny obmývajú prastarú zem, kde hmla ešte šepká s predkami a vietor nesie meno Odina, tam sedí ona: bohyňa - Sága Vedomá. Vedľa nej kvapká voda Sökkvabekkr, zlaté svetlo tancuje na penových vlnách. V ruke drží jaseňovú palicu, ozdobenú striebrom a runami. Jej hlas je tichý, ale nesie sa ďaleko. A začne hovoriť:
„Počujte príbeh, ako sa skrýval v hmle a teraz vychádza na svetlo. Počujte o zrade Severu.“
Začalo sa to v čase mieru, no tento mier sa nezrodil zo sily, ale z lenivosti. V dedinách ešte stáli oltáre pre starých bohov, prinášali sa obete, spievali sa piesne pod dubmi a lipami a na brehoch fjordov. Ozvena kladiva sa ešte niesla krajinou a slnečné koleso sa nosilo na rukách.
Odin a Thor, Freya a Frigg, Loki a Sigyn, Ran a Njörd, Forseti a Nerthus, Iduna a Freir, Skadi a Ullr a mnoho ďalších rúk nieslo mená našich bohýň a bohov od pradávna.
A naše svätyne a háje sme uctievali, ako to bolo správne a čestné.
No potom prišli.
Nie najprv s mečmi,
ale s dvojtvárnymi slovami.
Nie so štítmi, ale s krížmi.
Nie s pravdou, ale s falošnými sľubmi.
Prišli z juhu, oblečení vo vlne, s oholenými hlavami a pohľadmi ako hladká voda, niesli znak, ktorý nepochádzal z nášho severského sveta: kríž, ktorý viac žiadal, ako dával. Hovorili: „Náš Boh je láska. Náš Boh je mier.“ A mnohí im uverili.
„Lebo slovo, dostatočne často opakované, znie čoskoro ako pravda v ušiach jednoduchých.“
Hovorili miernym tónom, vyhýbali sa našim sviatkom, neposmievali sa, ale držali sa bokom. Takto získali dôveru. A kde rastie dôvera, tam klesá štít.
Potom ich bolo viac.
Volali si svojich priateľov - Bratov, obchodníkov, kňazov, pisárov, farárov.
Potom prišli vojaci „Na ich ochranu,“ hovorili.
A s nimi prišiel zákon.
Cudzí zákon. Zákon zbabelcov.
Zákon, ktorý nebol napísaný v runách.
Čoskoro stáli drevené budovy, hranaté, cudzie. Z nich neznela hra strún, žiadny príbeh, žiaden smiehc, len monotónny hlas, kľačanie a modlitba. Časom tí, ktorí nekľačali, sa začali považovať za nepriateľov.
Obchod prešiel na nich.
Pôda im bola predaná a kde kedysi vládol jarl, teraz sedel kňaz. Nezvolený. Neurčený krvou, odvahou ani rozumom. Ale akýmsi božským slovom, ktoré sa nesmelo spochybňovať. A to bola púštna lož. A keď kríž už v osade stál, padol meč.
„Už neplatilo: Vyber si svoju cestu. Teraz bolo: Kľač a modli sa, alebo zomri.“
Takto sa začala vojna. Nie ako úder hromu, ale ako ľad, ktorý potichu praská. Jedna dedina za druhou, jeden dom za druhým, stará viera mizla, slovo severu zhasínalo.
A staré zvyky, kto sa ešte odvážil ich otvorene žiť?
LEN VY, ŠTÍTONOŠKY A BOJOVNÍCI, PRAVÝCH BOHOV, SEVERU!!!
Niektorí zostali. Štítonošky so srdcami ako žeravé uhlíky. Starí muži, ktorých spomienky boli silnejšie ako ich kosti. Deti, ktoré tajne kládli obete v tmavých hájoch. Muži, ktorí zostali ešte mužmi. Vzopreli sa.
Ale proti zlatu, proti kúpe pôdy, proti zákonu, proti kúpe práv, bola aj odvaha čoskoro bezmocná.
„A tak sa stalo, že Sever zradil sám seba. Zradil bez akéhokoľvek boja alebo úderu, zradil prikývnutím. Nie krvou, ale úbytkom hrdosti.“
Ting (snem), kde kedysi každý smel prehovoriť, bol zvrhnutý. Slobodná vôľa ľudu bola potlačená. Spravodlivosť sa stala tovarom. Ten, kto mal zlato, mal pravdu. Ten, kto mal múdre slovo, bol umlčaný. A kto sa vzoprel, bol pošliapaný. Už nie mečom, ale zákonom.
„Papierom“. „Správou“.
S úsmevom sudcu a päsťou drába.
„A aj dnes,“ hovorí Sága, „je to tak.“
„Slová zhora padajú ako krúpy, no nikto sa im nesmie vzoprieť.“
„Nezvolení muži a ženy vydávajú zákony a nazývajú ich božskými.“
„Boh, ktorý kedysi sľuboval lásku, sa odvracia od slabých.“
„A starí, ktorí kedysi stáli na horách a vzývali svojich bohov, mlčia teraz pod kameňom a nespravodlivosťou.“
Varujte sa cudzincov, aby hosťovské právo neviedlo k útlaku, keď cudzincov bude mnoho a príliš mnoho. A tak hovorí Sága na záver:
„Učte sa, deti Severu.
Zrada neprichádza s vojnou, ale s lákaním.
Nenesie meč, nesie úsmev, kríž, polmesiac.
Nežiada krv, žiada vašu pamäť, vaše duše, vášho ducha!
A kto zabudne na svojich predkov starej viery, stane sa sám nevoľníkom cudzích pánov.“ „Zachovajte si slobodné slovo. Zachovajte si voľbu. Zachovajte si pieseň. Lebo keď pieseň zmĺkne, zomrie aj odvaha. A keď zomrie odvaha, potom je jedno, ktorý Boh vás bude súdiť.“
Zdieľajte moje príbehy, ak chcete, uchovajte si ich v úcte, tak ako sú. Ale kto ich ukradne alebo si ich prisvojí, toho pošlem preč a už nikdy nepočuje ani riadok z mojich siení. Moje rozprávania sú utkané z nití snov, srdcovej krvi a prastarej mágie, nesené vetrom starých bohov. Čerpajú zo severských ság, no nenárokujú si na múdrosť kníh ani pečať učencov. Sú to živé piesne mojej duše.
Torsten Wagner
https://t.me/staroviera