Hostinský nám tu odhaľuje Slovenstvo v inej podobe, ako sme zvyknutí z novodobého Slovanstva, ktoré je skôr postavené na semitskom premýšľaní a nie na našom. Hostinský vyťahuje rozprávky, legendy, báje a povesti. Tak našinca vťahuje do krásy Slovanskej viery spôsobom, ktorému každý ľahko porozumie…
Z jedného koreňa vyrastá názor: videnia a vedenia; z jedného prameňa vzniklo jazero našej vedy; do jedného zrkadla sa pozeral Slovan, a hľa! čo videl, to vedel, a čo vedel, to videl. Prvotným zdrojom tohto názoru bol Svetovid (Svantovít). Bol on videním: vizionárom, a bol aj víťazom. Slová: vie, vidí, víťazí. Počujte len, ako si náš národ krásne zobrazil predstavy o videní.
Bol raz jeden starý kráľ a ten mal troch synov. Ako dobrý otec by ich najradšej vychoval na čo najušľachtilejších mladíkov, preto povolal najmúdrejších ľudí z krajiny, aby princov naučili všetko, čo majú vedieť. Tí z nich však nič nedokázali vykresať.
A tak na zámok prišiel jeden hrdina, a kráľ mu zveril svojho najstaršieho syna, aby ho učil. Keď po roku hrdina priviedol princa späť, kráľ mu dal ako odmenu za statočné správanie rôzne drahé dary. Na ceste, keď prišli na jednu krásnu lúku, zastali a hrdina povedal: „Kľakni si na zem a prilož ucho k samotnej zemi.“ Princ tak urobil a počúval. „Čo vidíš a čo počuješ?“ spýtal sa hrdina. Princ radostne vyskočil a povedal: „Vidím všetko, čo sa na svete deje!“
Potom si hrdina vzal k sebe prostredného princa. Keď ho po roku viedol späť, zastal na brehu mora. Vytiahol z vrecka tri dukáty, hodil ich do mora a prikázal princovi, aby skočil do vody a priniesol ich späť. Princ skočil, a keď sa zadíval, zistil, že stojí na suchu – voda ho obtekala, no nezmáčala. Našiel tie tri dukáty a doručil ich hrdinovi. „No vidíš,“ povedal hrdina, „čoho si sa bál? Odteraz budeš hrdinom: kdekoľvek budeš bojovať a nepriateľ ťa bude prenasledovať, ty prejdeš cez vodu suchý; ale kto ťa bude nasledovať, vo vode zahynie.“
Tretí rok si hrdina vzal najmladšieho princa a učil ho. Keď ho už všetkému naučil a vracal sa s ním domov, opäť sa zastavili na tej istej lúke, kde predtým s najstarším bratom. „Syn môj drahý,“ prehovoril hrdina, „ďalej už nevládzem; sily ma opúšťajú, musím zomrieť. Tebe zanechávam svoj palác so všetkým bohatstvom, svoj meč aj svojho koníka. Teraz budeš pánom nad všetkým. Pomocou tátoša a tohto meča sa staneš najslávnejším hrdinom, budeš vládcom celého sveta.“
Tu máš Svetovida v troch podobách: vládne nad hmotou, duchom a nad celým svetom, veď mečom, ktorý zdedil, môže dobyť celý svet. Ten staručký kráľ mal najväčšiu starosť o to, aby dal synov vyučiť. Vzdelanie a poznanie považoval za najvyšší cieľ pre svojich synov. A naozaj – jeden z nich všetko vidí, čo sa vo svete deje, pred druhým ustupujú moria a tretí si mečom vydobyje celý svet.
Tu máš svetlo: to, čo všetko vidí; tu máš rozum, ktorý premáha všetky živly; tu máš ducha, ktorý má všetko vybojovať. Človek vedou vládne svetu, a táto veda pramení z videnia.
A teraz už viďme…
Poznámky
Všimnime si, čo nám chce autor povedať. Hovorí o Svantovítovi, našom bohu, ktorý mal hlavné sídlo v Arkone. A tento boh videl, vedel a víťazil. Hostinský ukazuje tieto tri pravdy skrze príbeh troch synov, z istej povesti.
Svantovít videl – Prvý syn klaká na zem a počúva, vníma. To je symbol poznania, pokory pred Zemou, schopnosti načúvať svetu a byť v spojení s jeho hmotnou, fyzickou stránkou. Tento syn predstavuje vnímanie a múdrosť, schopnosť vidieť pravdu sveta. Ide o fyzickú záležitosť, kde používame zmysly.
V praxi to znamená, že máme pozorovať, sledovať, nie prijímať slepo propagandu v škole, v TV, v mnohých knihách - ale najprv máme pozorovať a pravdu nachádzať v súlade s našim svedomím, ktoré nám ju potvrdí.
Svantovít vedel – Druhý syn vstupuje do vody a zostáva suchý. Prejsť cez vodu suchý znamená ovládnuť svojho ducha, prejsť skúškou duše bez poškvrnenia. Je to poznanie, ktoré preniká do hlbín bez toho, aby človeka strhlo.
V praxi ide o duchovnú silu, kde ovládame samých seba, pretože voda okrem iného značí aj túžby, náruživosti, lákadlá sveta, keď prostredný syn zostáva suchý, teda nedotknutý túžbami sveta, ktoré človeka zväzujú. Všimnime si, že ostatní ľudia, sa vo vode premočia, to jest - túžby a náruživosti ich ovládnu. No nie tak Svantovíta.
Tento syn teda zosobňuje duchovnú silu a čistotu, schopnosť vedieť a ovládnuť svoj vnútorný svet. Po videní prvého syna, ktorý pochopil materiálnu stránku sveta, druhý syn spoznáva duchovnú stranu a to nejde, ak máme ako prekážky ilúzie, ktoré sa vytvárajú pri túžbach, snení a ovládaní emóciami skrze náruživosti. Azda aj preto mnoho duchovných ľudí, sa vzdalo túžob a tak hľadalo pravdu, s čistým videním.
Svantovít víťazil – Tretí syn zdedí meč, nástroj činu a rozhodnosti. Meč znamená schopnosť konať, bojovať za pravdu a spravodlivosť vo svete. Tento syn je symbol vlády nad svetom – nie tyranie, ale múdreho, víťazného spravodlivého vedenia. Je to víťazstvo ducha a tela v čine.
Takto tu vidíme krásu premýšľania Hostinského, ktorý védy nepodáva ako niečo filozofického, ezoterického, vymysleného, lež používa rozprávky, báje a povesti, aby našinca uviedol do jasnosti, pretože Slovák týmto veciam veľmi dobre rozumie. Aj keď je Svantovít bohom štyroch tvárí, nosí v sebe tri tieto základné vlastnosti - spoznanie a ovládnutie materiálneho sveta, duchovného sveta cez nedotknuteľnosť náruživostí a napokon úplné ovládnutie sveta a spravovanie, v dobrej vláde.
Azda aj preto kresťanstvo prebralo koncept trojjediného boha od nás. Kelti bohyne videli v troch podobách ako panny, matky a stareny. Hinduizmus má boha Šivu ako tvorcu, udržiavateľa a ničiteľa.
Zdá sa, že koncept trojjedinosti nie je neznámou starým kultúram. No pre nás, je Hostinského výklad skrze troch synov fascinujúci, pretože nehovorí o niečom neznámom, lež o nádhernej legende.
Taktiež nám neunikne fakt, že kráľ hľadal pre svojich troch synov dobrého učiteľa, ale žiaden taký sa nenašiel, ktorý by im vyložil védy. No napokon taký učiteľ prišiel - hrdina - čo nie je nič iného ako človek, hlboko duchovný, teda v Slovanstve nazývaný - Žrec.
Žrec bol spojkou medzi svetom božským a ľudským, jeho úlohou nebolo len rozprávať, ale pretvárať ľudí cez skúšky, ako to bolo v tomto prípade.
Jeho smrť má dvojaký význam. Po prvé - predáva svoju múdrosť poslednému synovi, v tom je obeta - ak zrnko zomrie zasadením sa do zeme (smrť), vyrastie z neho nový krásny klas, ktorý je plný zrniek.
Po druhé ide o zasvätenie. Žrec zasvätil posledného syna a už ho nebolo treba. Odovzdal mu skúsenosti a odišiel. Ide o hlbokú pravdu ohľadom nášho starého a nového ja. Pokiaľ staré ja bolo nevidomé a slepé, ovládané túžbami a emóciami, nové ja je pokojné, rozhodné, spravodlivé. Staré ja už nie je viac potrebné.
Do praxi v živote nám táto lekcia podáva toto: naučme sa pozorovať svet, jeho zákonitosti, zvlášť skrze prírodu, beh mesiaca, slnka, cez ročné obdobia a pochopme hĺbku tejto krásy tým, že začneme vedieť, teda poznať.
Ak poznáme a vieme, potom nie je pre nás zaťažko vládnuť, nielen nad životmi iných ľudí, čo je okrajová vec, ale hlavne sami nad sebou.
Nie je potrebné vedieť názvy božstiev, ani presne vytvorené rituály, ale v prvom rade musíme do hĺbky poznať symboliku božstva, jeho atribúty, silu ktorou božstvo vládne v prírode skrze pozorovanie a napokon osvojenie si rovnakých cností, ako samotné božstvo odhaľuje.
V praxi ak pozoruješ letný slnovrat a rozjímaš nad ním - tým získavaš vedenie. Uvedomuješ si, že slnko je najvyššie postavené v celom roku, tým pádom je deň najdlhší. To vypovedá o množstve právd, ktoré ti tvoje vnútro počas rozjímania bude odhaľovať. Napríklad, že tvoja práca alebo výroba nemôže ísť hore donekonečna, že dosiahneš vrcholu úspechu a predaja, ale musíš rátať s postupným poklesom, ba až z prepadom.
V súkromí musíš pochopiť, že život ide hore a dolu ako na hojdačke, keď ročný kolobeh nám vydáva o tom svedectvo.
Život človeka je rovnaký, prichádza ako dieťa, stáva sa vitálnym dospelým mužom či ženou, postupne však slabne a chradne, až príde k smrti, k odpočinku.
Krása pozorovaného, ktoré sa pretaví do vedenia, dáva samotnému človeku hĺbku múdrosti, keď ho nemôže zaskočiť nič, čo sa v živote objavuje.
A potom sa táto múdrosť pretaví do viery, ktorá nie je slepou vierou, lež vierou poznania a človek spozná boha svetla, boha temnoty, keď títo bohovia si podávajú žezlo moci. Tak Beloboh odovzdá vládu Černobohu, čo je úplne v poriadku, pretože božstvá vždy stoja za symbolmi a udalosťami. Nie sú to bohovia len tak vymyslení a strelení naslepo, lež ide o božstvá poriadku a múdrosti, keď ich spoznávame z pozorovaného.
Často sa môžu v iných končinách Slovanstva inak volať, ale my vidíme, vieme a ovládame, to znamená, že najprv tých bohov ešte bez mien poznáme, poznáme ich vlastnosti a význam a tak sa naša viera stáva pevnou a nemennou…