Naša náuka o viere sa zvyčajne nazýva: mytológia; naši ľudia jej dali meno: bájeslovie. No nemyslite si, že sú to len bájky. Sú to dejiny slovenského ducha. Sloven nemá bájky – povesti sú jeho históriou.
Sloven si vytvára novú vedu. Táto nová veda bude mať starý základ. Oj, prastarý je jej základ, veď počiatkom slovenskej vedy je viera! Pravda je síce taká, že my Sloveni ešte nemáme vlastnú vedu; no už sa rozvidnieva. Vodili nás na povrázku utkanom z priadze latinskej, francúzskej, nemeckej a ktovie ešte akej. Nemajúc národnú vedu, nepoznáme zatiaľ ani vierouku našich pradedov.
Sloven má svoje Tatry aj vo vede. Ako sú čisté jazerá na Tatrách, také budú aj krištále našej vedy. Len na vlastnom zrkadle sa ukážu pôvodné podoby zjavenia nášho ducha. A kde nájdeme toto zrkadlo? V starovekej vierouke.
Tieto čisté kovy ležali doteraz skryté v baniach Tatier. Mudrci sveta ich označovali za bezcennú škrupinu, lebo ich oko bolo príliš tupé, aby zazreli diamant v hrudi. Naši mytológovia zvyčajne tvrdia, že teraz ešte nie je možné vytvoriť sústavu slovenskej mytológie.
Súhlasím, veď ju ani nevytvoria, kým sa vlastným okom nepozrú na výtvory praducha národa. Väčšina z nich išla doteraz pomýlenou cestou. Literatúra našej mytológie je síce bohatá, ale sú to zatiaľ len materiály pre stavbu samotnej vedy. Tento chrám čaká na slovenský um.
Táto svätyňa musí byť pôvodná. Doterajší učenci zvyčajne prirovnávali naše názory k názorom cudzích mýtov. Tak sa stalo, že keď hľadali tieto názory v cudzine, vytratila sa krása ideálov nášho ducha. Keď nenašli podobnosť v Indii, hľadali ju v Perzii, keď ani tam, zašli do Egypta či do Grécka, a keď sa ani tam nič nehodilo, zatúlali sa až do Škandinávie.
V stredoveku opisovali slovanské modly tak, akoby ich vykopali na rímskom námestí. Podobne aj Yacerad preobliekol rímskych bohov a bohyne do slovenského kabáta. Keď sa pozriete na tú galériu, určite zistíte, že ste v cudzom divadle, a ani jeden pravzor vašich predkov sa nezaleskne vášmu oku.
Ale medzi Tatrami a Dunajom vyrástol jeden obrovský strom. Jeho korene sa tiahnu troma smermi cez žuly Karpát. Víly a rusalky ho kropili každý deň; no nestačilo mu to – tatranské plesá spúšťali večer vody na jeho korene. Jeden koreň sa tiahne na východ, druhý na juh, a tretí na sever.
Tento strom vyrástol vysoko ponad Tatry; jeho koruna siahala až nad oblohu, a konáre sa rozprestierali až k Čiernemu, Bielemu a Stredozemnému moru. Medzi jeho haluzami lietali dráčikovia, šarkani, strigy, ježibaby, zatiaľ čo pod koreňmi hučali vody, plápolali ohne a prúdil vietor.
Nadišla jar – a konáre stromu vyhnali mladé výhonky. Tie zakvitli – hádajte, akými kvetmi? Každý kvietok bol jedným listom v knihe našej slovenskej vedy. Tieto kvietky sú naše národné poviedky.
A čo znamená ten obrovský strom Tatier? Povediem vám: na koreňoch sa zrodila, na výhonkoch zakvitla a v korune dozrela — vierouka Slovenov. Tento strom sa večite zelená a večite kvitne v záhradách slovenských duchov. Teraz sú na ňom ešte len zelené bobuľky, no keď udrie dvanásta hodina, tie bobuľky sa zalesknú ako zlaté jablká po celom strome. Toto ovocie nech predstavuje jednotlivé slovenské vedy.
Na najnižších konároch tohto večného stromu kvitne veda prírody, na každom lístku je napísaná jedna kapitola z tajomstiev prírody. Veď kto by ju poznal lepšie ako Sloven?
Na stredných výhonkoch sa ligocú kvety duchovnej vedy; každý z nich je zrkadlom, do ktorého hľadí syn Slovena.
Na korune tohto stromu prekvitajú kvety zjavenia. Len čo ich Sloven zazrie, hneď rastú, menia sa a z každého sa odráža názor na život.
Pod stromom tejto večnej slávy stojí syn Slovena, hrá na píšťalke, a melódia jeho piesní sa ozýva celým svetom. Z týchto kvetov zjavenia dozrela staro-slovenská vierouka, a z nej vyrastú slovenské vedy.