Do siedmich rokov boli chlapci dokonale pripravení svojimi matkami na príchod mužnosti. V tomto veku začali svoju Agógu (tréning alebo výučbu). Chlapcov odovzdali ich matky, aby ich spolu s ostatnými v rovnakom veku, umiestnili do vojenského poručníctva pod velením inštruktora, paidonomosa, čo je druh dozorcu, ktorým bol zvyčajne vynikajúci mladý muž vo veku 18 až 20 rokov, ktorý už čoskoro dokončil svoj vlastný tréning.
Keď z akéhokoľvek dôvodu paidonomos chýbal, mohol na jeho miesto stáť každý Sparťan, ktorý už dokončil svoju výuku. Vyučovanie trvalo 13 rokov.
Agóge je historicky najefektívnejší (i keď bolestivý) systém fyzického, psychologického a duchovného tréningu, aký bol kedy vytvorený. Výcvik, ktorý absolvovali sparťanskí chlapci, bol polovojenského typu, ktorý bol v mnohých prípadoch orientovaný na partizánsku vojnu v horách a lesoch, aby dieťa splynulo s matkou prírodou.
Išlo o nadľudský proces, skutočné peklo, druh duchovnej a telesnej alchýmie, nekonečne tvrdší ako akékoľvek vojenské výcviky súčasnosti, nielen preto, že bol oveľa nebezpečnejší, dlhotrvajúci (13 rokov) a vyčerpávajúci, ale aj preto, že najmenšie zlyhania boli potrestané dávkami bolesti (napríklad bičovanie). A prirodzene aj preto. lebo „regrútmi“ boli už sedemročné deti.
Hneď po vstupe do Agógy boli chlapci prvýkrát ostrihaný do hola. Nepochybne to bola najpraktickejšia vec pre tých, ktorí trénovali pohyb cez hustú vegetáciu a bahno a ktorí trénovali boj, ale obetovanie vlasov znamenalo aj určitý druh duchovnej iniciácie, typ "mystickej smrti" - podobne ako zrieknutie sa majetku, ozdôb, individuality, krásy, dokonca aj vlastného blaha (vlasy sú totiž dôležité pre telesné a duchovné zdravie).
Oholením vlasov „regrúti“ nadobudli poznanie, že začínajú nový život (ako sa deti rodia holohlavé, alebo s minimom vlasov). Začínať od nuly, znovuzrodiť sa a potom sa vrhnúť do sveta surovosti, bolesti, odriekania, askézy a obety.
Prvé armády, zložené z týchto mužov, ktorí museli žiť spolu v obmedzenom priestore, mali potrebu udržiavať si krátke vlasy, aby sa zabránilo premnoženiu vší a chorôb. Vyholená hlava však pre nich znamenala aj niečo iné. Lebky si totiž holili aj egyptskí kňazi najvyššieho zasvätenia, neskôr rímski legionári, templári a dokonca aj v modernej dobe budhistickí mnísi a elitné vojenské jednotky.
Keď je skupina štandardizovaná, jej členovia už nebudú identifikovaní podľa ich vonkajšieho „personalizovaného“ vzhľadu, alebo ich vonkajších modifikácií, ale podľa kvalít, v ktorých sa odlišujú od svojich kamarátov pri rovnakých podmienkach. Paradoxne, štandardizácia skupiny je najlepší spôsob, ako pozorne sledovať, čo skutočne odlišuje nadradených jedincov od podradných.
Deti pochopili, čo im bolo naznačené: museli sa zriecť seba samých, stať sa nesebeckými tak, raz prehlásil Goethe: „Musíme sa zriecť našej existencie, aby sme skutočne existovali“.
Paradoxne len ten, kto nelipne sebecky a pateticky na svojom živote, môže žiť ako skutočný muž a iba ten, kto zúfalo nelipne na svojom egu a vlastnej dôležitosti, môže mať nadradený charakter a presne definovanú osobnosť.