Ak si vezmeme príbeh Amerických indiánov, ktorí neboli do 16 storočia poznačení žiadnou náboženskou ideológiou, nachádzame u nich boha ako dobrú entitu, ktorá sa stará o ich potreby. Tento koncept indiánskeho milujúceho boha, nachádzame všade tam, kde neprišla moc a vládnuca trieda panovníkov, kráľov, kňazov, vojvodcov. Naopak - tam, kde sa objavujú vysoké postavenia ľudí, objavuje sa aj náboženstvo s bohmi, ktorí sú krutí a človeka majú za nič.
Ale ruku na srdce - ak by ste vy vytvorili svoje deti, boli by ste na ne krutý a bezohľadní? Alebo by ste ich za každých okolností chceli chrániť a trénovať k väčšej zodpovednosti, sile, či cnosti?Určite ste čítali staré príbehy o bohoch, ktorí vrhajú blesky, ničia mestá, trestajú celé generácie za previnenia otcov, alebo v najhoršom prípade prikazujú genocídy v mene „svätosti“. Mnohé mytológie hovoria o bohoch pomsty, o bohyniach plných nenávisti, alebo o bohoch ktorí vládnu silou. No ak sa pozrieme pred dobu, kde tento kult vznikol, do skorších civilizácií, dnes tak hanlivo nazývaných - domorodých - nájdeme úplne iný pojem božstiev.
My sme sa tak už narodili, že máme v hlave hlboko zakorenený obraz boha ako prísneho sudcu, ktorý trestá, odpláca, ničí a pokoruje. Ale predtým, keď ľudia žili v súlade s prírodou, než existovali obrie mestá, armády a písané zákony, žili na zemi kmene, ktoré vnímali božstvo spôsobom, ktorý je našej duši oveľa bližší, než si uvedomujeme.
Algonkinské kmene Severnej Ameriky hovorili o Gitche Manitou. Lakotovia o Wakan Tanka. V prekladoch to síce znie ako „Veľký duch“, no domorodí mudrci vždy zdôrazňujú: presnejší preklad a to: „Veľké tajomstvo“.
Prečo tajomstvo? Pretože toto božstvo nemá tvár, nemá meno, nemá pohlavie. Je to čistá jednota všetkého bytia. Božstvo nie je oddelené od matky prírody, ktorá je sama božstvom. Preto každý kameň, každý strom, každé zviera, každý človek – to všetko sú časti jedného obrovského, živého tela. A tento posvätný celok sa nazýva Veľký duch.
Tu prichádza zásadný rozdiel medzi bohmi novej éry a bohmi starého sveta: Tento boh starých národov netrestá. Nerobí si z ľudí otrokov. On jednoducho je. Je ako dýchanie – dáva život, vyučuje vo búrke skúšok, ale nikdy neodsudzuje. Skúšky nie sú trestom. Sú ako vietor, ktorý ohýba mladý strom, aby jeho korene zosilneli.
Kedy sa boh zmenil na sudcu?
Ak bolo pôvodné vnímanie také krásne a harmonické, čo sa stalo? Prečo začali vznikať kultúry s pomstychtivými bohmi? Odpoveď spočíva v troch zlomových bodoch ľudstva.
A) Prvý zlom: Od rovnosti k impériu
Keď sa ľudia usadili v poľnohospodárskych osadách, začali vznikať hierarchie. Objavili sa králi, generáli a kňazi. Títo noví vládcovia stáli pred problémom: "ako udržať poslušnosť u desiatok tisíc ľudí?"
Jediným funkčným riešením bola božská legitimita. Kráľ vyhlásil: „Ja tu nevládnem, vládne tu boh. Som jeho zástupca. Kto sa postaví proti mne, postaví sa proti bohu.“ Toto bol koncept propagandy na udržanie moci a bol veľmi účinný a je až podnes.
Aby tento výrok skutočne aj fungoval, musel sa boh nového sveta podobať na kráľa – teda bol - žiarlivý, vrtošivý, hnevlivý a vyžadujúci absolútnu poslušnosť. Ľudia si tak stvorili bohov na svoju vlastnú, tyranskú podobu.
B) Druhý zlom: Vysvetlenie nezmyselného utrpenia
Civilizácie priniesli vojny, morové epidémie a hladomory, pri ktorých umierali tisíce nevinných ľudí. Ľudská myseľ neznesie takýto chaos a preto potrebuje vidieť príčinu. A tak vznikla jednoduchá, no krutá logika: „Určite sme niečo urobili zle. Boh sa na nás hnevá. Musíme ho upokojiť obeťami.“
Trestajúci boh sa stal psychologickou barličkou. Pre väčšinu ľudí bolo jednoduchšie žiť v strachu z nahnevaného boha, ktorého je nutné si udobriť darom a obetami.
C) Tretí zlom: Náboženstvo ako duchovná polícia
Do sveta prišli písané zákony (napríklad desatoro), ale pozemské súdy nevideli tak hlboko a nedokázali postihnúť každý priestupok. Preto kňazi vymysleli geniálny systém sociálnej kontroly: Boh vidí všetko. Aj tvoje tajné myšlienky. Ak ukradneš jablko, keď sa nikto nepozerá, Boh ťa vidí a pošle ťa kamsi do pekla.
Strach z posmrtného trestu sa stal najlacnejším a najúčinnejším strážcom poriadku, než celá kráľovská armáda. Trestajúci boh sa tak stal dokonalým nástrojom na udržanie moci.
Dva svety, dvaja bohovia
Mnoho ľudí to cíti vo vnútri - nemajú odpor k Veľkému Duchu, ale majú odpor k ľudským karikatúram boha. Tak vznikajú rozpory v srdciach ľudí, kde je niekto, kto sa stará a niekto, kto sleduje, špehuje a trestá. Tu sú dva svety:
Pôvodné vnímanie boha ako - Veľký duch VS neskoršie vnímanie ako - Boh trestu.
Veľký Duch je jednota, pán prírody, síl vo svete a samotný život (bytie) VS boh je osoba (kráľ, pán, sudca).
Hriech je nerovnováha - pokazený vzťah k prírode VS hriech je neposlušnosť k bohu alebo vládcovi (urazená autorita). Následok je prirodzený - trest, odplata, konečná odplata - večný oheň.
Skúšky Veľkého Ducha sú stvorené na dozrievanie človeka a silu VS skúšky samozvaného boha sú vytvorené na pokorenie človeka.
Vzťah k Veľkému Duchu je založený na úcte a spolupatričnosti VS vzťah k pomstychtivému bohu je založený na strachu a poslušnosti.
Záver
Ľudská duša odmieta prijať krutého boha kníh a dogiem. Namiesto toho ľudia cítia tú starobylú, predkoloniálnu pravdu: božstvo ako tichú, starostlivú, no zároveň zoceľujúcu prítomnosť.
Nepotrebujú ho pomenovať. Ono vlastne nemá meno. Je to spojenie všetkých duchov, ktoré nás obklopujú – v šumení lesa, v pohľade psa, v úprimnom objatí. Je to sila, ktorá nás nesie keď padáme, a zároveň nás jemne tlačí vpred, aby sme rástli.
Trestajúci bohovia boli len masky, ktoré si ľudstvo nasadilo – v období strachu, chamtivosti a budovania ríš. Ale pod týmito maskami, hlboko v zemi a hlboko v človeku, stále prebýva ten Veľký duch, ktorý nemá tvar, meno, pohlavie, dokonca zákony. Je to Duch pokoja, harmónie, lásky a snahy o vyrovnanosť sveta v Jin a Jang. Je to TAO, Duch, Múdrosť, láskavá Sila a Energia, Jednota.
Pôvodní obyvatelia Austrálie ho nazývali - Baiame, Bunjil, alebo Dharamulan. Aztékovia hovorili o Ometeotlovi, Mayovia o Itzamná. Indiáni mali Manitoua alebo Wakan.
Chápanie týchto božstiev vždy bolo pozitívne a ľudia ich milovali, utešovali sa nimi, učili sa byť láskavými ako ich božstvo, vnímať potreby iných, ako vníma ich božstvo potreby ich samotných.
A potom prišli noví bohovia spojení so svetskou mocou. Trestajúci, krutí, zákerní, pomstychtiví...