Tri kľúče otvárajú nám svätyňa, vieronauky starobylých Slovenov. Prvým kľúčom vstupujeme do chrámu, kde na sklepení, na stľpoch, oblokoch, po stenách a dverách zobrazenú vidíš celú oblohu nebeskú s jej hviezdami, pútnicami a dvorami.
Druhý kluč otvára ti brány rodín slovenských, kde na jednom dvore vidíš celý svet v obrázku, tu pri ohnisku, tam na roli, tam zase na hore: no všade uvitý veniec rodiny. Keď zase tretím kľúčom otvoríš dvere svätyne: tu počuješ spevy večnej harmonie, ktorú vyspevujú nebesá so zemlou, hviezdy nebeské s rodinami a planety s kmenami slovanskými.Zásada tá, že svet slovanský je smierenie všesveta, neobjavuje sa vám nikde tak krásne, ako v náboženstve starých Slovenov. V národe slovenskom príroda a duch svätia nedeľu svojho smierenia. Dva huky prerážajú hudbou touto: prvý zvuk vyráža sa na strunách názorov, druhý odráža sa na pýšťaľe rodín slovenských. Názor a rodina sú tieto dva svetomierne nástroje. Kedykoľvek pozrete na ne: uvidíte, ako sú čarovné ustrojené a počujete jich harmoniu.
Pravda — žijeme už v ďalekých dobách od prvotných názorov. Blesky, čo sa cez cudzé sklá přelomily na sklo duše našej, vysušily farby na pôvodných obrazoch mysli národnej. Teraz už po toľkej smiešanine krvi i ducha, temer nemožným zdá sa nám byť: videť jasné prvotné názory pradedov našich. A predca musíme vynájsť zrkadlo, - na ktorého hladidle zjavujú sa nám jich pôvodne názory. Ač okom ducha nášho vidíme len jich čiastku: predca objaví sa nám to názorotvorné zrkadlo: vedy, umenia, obce, života a ná boženstva praotcov našich.
Zásadu túto vyslovujem takto; rodina slovenská je od bleskom hviezd nebeských; abo: obce slovenské sú obrazom sústavy nebeskej. Toto je podstata vieronauky a spolu i historie starých Slovenov.
Prvotné názory poskytla jim obloha nebeská s jej hviezdami. Ona obrátila na seba oči aj všetkých prastarých národov. To bol ten prvý názor, ktorý napísaný bol na oblohe, a na ktorom zažala sa prvá iskra povedomia na kremenitých hrudach človeka.
Predstavovali si Sloveni svet tak, ako ho v skutku videli. Slnko vychodí, vrcholí a zapadá; v zjavení tom donáša svetlo a tvorí deň; keď ale zapadlo, tu nastala tma a bola noc, abo - slnko skrylo sa za more. Dve protivy tieto stvořily názor, o dvoch pôlkach zeme a síce: polnočnej a južnej. V slovách týchto vidíte názor, že Sloveni rátali beh slnka vo dne od poludnia, abo polovice dňa, v noci od polnoci, abo od polovice noci. Po cestách priestorov týchto putovali hviezdy, putovanie jich načrtilo hranice, a hranice stvořily čas: i nastaly hodiny, dni, roky, veky a vekov veky.
Sloven pozeral na svet taký, aký mal pred očima; jedným okom pozeral na prírodné, druhým na duševné obrazy. Svet tento bol mu čarodejným zrkadlom. Okom prirodzeným pozeral na slniská, jazeriská a skaliská, spolu ale na tie: hviezdičky, bylinôčky, čer víčky i ptáčatká.
Videl svet v dvoch veličizných obrazoch; tam nebesá, tu zemlu. Na nebesách zas videl dve pôlky; jednu poltilo slnko od rána do večera, druhú od večera do rána; srok púti tej nazval dňom a nocou. I videl zase to slnko vyššie a vyššie putovať, a potom zase dolu nižšie a nižšie sa kloniť; i nazval púť túto rokom. I videl zase jako elementy vôd, vetra a svetla putujú za sln kom ponad tvár zemli: i nazval čas putovania tohoto letom a zi mou. Toto boly tie-praobrazy, ktoré oko Slovenovo na zrkadle svetovom videlo.
Tak pozeral i okom duchovným. A tu na hľadidle svetovom videl najprv, že obrovské koleso sveta krúti len jedna ruka; videl, že tie množstvá hviezd majú cesty vymerané; že tá zemička medzi nimi je tá nevesta, ktorá v kole dvanásť rovesníc tancuje, pri ná pevoch piesni večnej harmonie. A keď to Sloven videl i počul, obraz ten svetozrkadla pritisnul na ústa svoje: a stal sa mu rovným.
Poneváč zjavenie sveta je len jedno: preto i názory Slovenov o ňom, v hlavných podobách, srovnávajú sa s názorami národov prastarých. Sloven videl na pr. v slnku ten účinok, aký videl Ind, Peršan a Rek. A predca delí sa názor jeho od názoru tých, ako sa delí jedon národ v bytnosti svojej od národu druhého. Najvätší rozdiel ale vidíte na hľadidle duchovnom.
Blud je to veliký, porovnávať chceť slovenskú podstatu duchovnú s cudzími. Keď duša Indova sliala sa do Bramu, ako kvapka do jazera; keď duša Peršana stopila sa v Ormuzdovi, ako zora v blesku slncovom; keď si Helien obcoval s bohmi, ako dobrodruh s kamarátmi; keď duša Normana tesknila ustavične dostať sa do Valhaly: vtedy na hladidle duše Slovana odzrcadlil sa všehomír celý, a pieseň večitej harmonie ozýva sa na strunách duše jeho.
Tak zásada hore vyslovená: človek je omegou stvorenstva, a tejto rovná zásada druhá: Sloven je jednota všesveta — stala sa skutkom. Toto je počiatok i koniec všetkej vedy našej.
V skutku užasne človek, keď okom duchovným pozerá na velebu názorov slovenských. V čarovnom zrkadle ukazuje sa vám skutočný život starobylých Slovenov; tu vidíte rodinu slovenskú, ako odblesk nebies. Tu ozýva sa vám v novom nápeve posvätná povesť ľudstva: že k obrazu svojmu stvorili bohovia človeka.
Povedomie toto previeva po všetkých svätyniach starovekej viery slovenskej. Sám človek je chrámom zjavenia večného ducha. Oku jeho zachvieva sa ideál tento, a on životom stáva sa mu rovným. Popelvál slovenský v najvätšej pokore vyberie sa do sveta, dostane sa na dvor kráľovský, vyslobodzuje zakliate kňahyne, a stáva sa rovným kráľovi, t. j. rovným tomu ideálu jeho človeka. V podujatí svojom neraz musí zahynúť; no povstane novovzkriesený!
Prvotný človek stal na zemi a hľadel na nebo. Zem a nebo boly mu tie dva najstaršie pravzory. Na zemi i okolo zeme nachádzal: žriedla, jazerá, vrchy, hory, vetry, ohne a t. d.; na oblohe ne beskej zase videl slnko, mesiac a hviezdy. To boly vzory pre neho. I reč jeho stala sa ohlasom hlakolu zemli a nebies; a keď reč, tak aj cit i myseľ jeho perlily sa sťa rosa na zrkadle svetovom pred okom ducha jeho.
Tak týmto prvotným videním utvoril si dve pramoci: zemľu a nebo; — zemľu zosobnil si v Žive a nebo v Svetovidovi. Živa a Svetovid sú jeho prabohovia. V nich zná zornená je aj dvojistá pramoc: živol mužský a ženský. Toto bol ten prvotný dvojhlas, ktorý zahučal harmóniou na večitej harfe nebies i zeme.
Prvotný človek slovenský stal na zemi a hľadel na nebo. I videl ďalej, ako nad ním, pod ním, pred ním í za ním to božie slniečko si behá; a hľa! slnko bolo mu tretím pranázorom. Ono bolo dieťaťom i matky Zemli i otca Neba. A keď tak pozeral Sloven na to slniečko božie — zbadal, že ono hneď vychodí, hneď za padá, a že keď vychodí, celý celučičký svet svetlom jasá, a že keď zase skloní sa k nížine, že po celom tom svete rozostre sa tma. Tak videl v ňom prameň svetla i tmy.
No Sloven pozeral i ďalej na tie divy sveta, a tu zase zbadal, že keď to slniečko v prvej polovici cesty svojej vystúpilo najvyššie, v druhej polpúti najnižšie, zase poznovu začalo tú istú cestu konať. A hla! tu ohlásil sa mu všemír ako večný. Názor tento nazval vekom, a toho, ktorý krútil koleso veku: Sytovratom.
Deň a noc, leto a zima rodily sa po sebe, a zase umieraly po sebe. Tak povstal obraz času; čas držal deň a noc, svetlo a tmu v jednote, a tým položil hranice i samému sebe. Tu už na zemi povstalo svitanie, vrcholenie a mrkanie; abo ráno, poludnie a večer; tu už vek, kým slnko vždy vyššie vystupovalo, stal sa prvým polrokom, a vek, keď ono sa dolu znižovalo, stal sa druhým polrokom.
V poviedke: Cesta k slncu, vypravil kráľ Popelváľa, aby šol vyzvedeť sa: prečo slnce do poludnia vše hore a hore ide, od poludnia ale dolu sadajúc slabne a slabne? A tu mu odpovedalo slniečko: mňa moja mamička každé ráno ako pekného chlapčeka znovu rodí, a každý večer ako slabého starčeka pochováva.
Živa, Svetovid, Slnko a Vek boli tými pravzorami, dľa ktorých povstal svet tento krásny, utešený. Vek je ten koník na husliach, ktorý určuje strún hlasy, aby súhlasom zvučaly; on je ten Badúz, ktorý pásom lásky spojuje v jedno ohnisko všetkých údov rodiny všehomíra.
Sloven pozeral na svet tak, ako sa mu skutočne osvietil. Živa a Svetovid boli mu tou dvojicou tak na zemi, ako na oblohe nebeskej, teraz už z praboha povstalý dualismus, stal sa odbleskom obrazu sveta. Dvojicu túto zobrazoval prvotne východ a západ; abo doba letná a doba zimošná.
Slovenovi točil sa svet tento na dvoch päticiach, z ktorých jedna trime dvere palácu pol noci, druhá bránu poldňa (poludnia) — Dve tieto sveta pôlky zrodily dvojaké zjavenie: zjavenie i prírody i ducha. Zásadu túto nektorí chybne pochopili, keď podstatu božstva delia: na čierno a bielobohov, abo na božstvo dobré a zlé. Sloven nezná božstvo zlé.
Ktože bude obviňovať noc a zimu, tamtú, že je tmavá, túto že je chladná?
Mythologi tak národní ako aj cudzí — nepoznajúc pranázor videnia slovenského — natvorili celé zástupy modiel, takže sa celý svet hemží duchami, a človek nevystúpi na pole, ku studienke, do hory a t. ď. už či vo dne či v noci, že by sa nestretnul s duchami.
Pochopy tieto tým viac zatemnila demonologia stredoveká, čím behom času viacej a viacej z povedomia národného mizly názory prastaré. Mnohí dneska vidia v tom len báje a mátohy. Ó vy nepoznaní duchovia, neprijala vás svojeť pod strechu, v cudzine ne našli ste nocľahu, vy túlavé siroty, poďte, pripoviem vás v dome starodávnej matky vašej!
V dome tomto prebývali matka Živa a otec Svetovid. Na ohnisku v dome horel oheň, okolo dvora prtídily sa žriedla, nad nimi povievaly povevy, a nad povalinou ligotaly sa hviezdičky. Každé zjavenie obrátilo sa v názore svojom: vo vode, v ohni, v poveve a t. ď.
A že zemla je stredom zjavenia tohoto, teda na lone matky tejto zjavovaly sa ony. Toto sú tie, za starodávna známe, štyry elementy: vody, ohňa, povetria a zeme. Veď zjavy sveta boly vždy tie isté, vždy sa oku človeka jednako objavovaly. Nauky starých národov berú vodu a oheň za pražriedla života; a keď v nich spočívaly zárody každého žitia, tak povetria bolo dychom jeho. Toto sú tie štyry rohy motovidla, na ktorých okrútená je niť života, okrúca sa ona, okrúca, až z nej povstane pradeno, z pradena potom stane sa útok a s ním osnova.
V krútení svojom stoja si oni ľahko oproti sebe: Slnko a Tma, Živa a Svetovid. Pradedovia naši predstavovali si Noc ako milenku Slnka, a Živu ako ženu Svetovida. Dva tieto pranázory sú tuná zdvojnásobněné. Živa dávala život, Svetovid život ten osvietil, Sln ho ohrial, a Noc udrela mu pečať veku, aby bol synom veku, t. j. človekom.
Dľa vieronauky slovenskej: názor a veda sú jedno, nie ináče ale i veda a skutok sú jedno. Preto život slovenský bude podstatne odchodný od vedy a života národov iných.
Povedal som, že základ vieronauky leží v prabohu. I pôvod názoru musíme teda hľadať v prabohu, už dľa zásady tej, že názor a veda sú jedno.
Praidea táto v javení svojom rozpadne sa na dvojicu. Jednu stranu dvojice tejto zosobňuje Svetovid, druhú Živa. Svetovid znázorňuje Slnko, abo vôbec svetlo, a Živa znázorňuje matičku zem, abo vôbec prírodu. Vo Svetovidovi máte zosobneného ducha, v Žive zosobnenú hmotu. Abo druhým slovom: Svétovid je praotcom, Živa pramatkou.
Tu máte Tatru a Matru v krajine názorov. No ako každá dvojica, tak i táto, v rozvoju svojom premení sa na trojicu. Jednotu túto vieronauka naša zosobňuje v človeku. V človeku máte i počiatok i koniec historie názorov.
Podívate-li sa na dejopis týchto názorov: teda objavia sa vám v ňom takže tri veky. Vo veku prvom máte zobrazené napospol: zjavy prírody, vo veku druhom: hladíte na názory zosobnené v božstvách, vo veku tretom: vítate sa zase s ideálom človeka. V človeku teda zase končí sa história názorov, a príroda i duch svätia deň nedeľní zjavenia svôjho. Rodina slovenská stala sa odbleskom sveta, a svet stal sa zrkadlom rodiny slovenskej.
Dej tento zjavenia prekrásne vypravuje podanie národné. Vy pravuje ono, že na počiatku nebolo ani slnca, ani mesiaca, ani hviezd na oblohe. No vybral sa po ne Blažej, a vyňal jich z pysku drákovho, a odniesol najprv ku veštcovi. Tu hla vidíte, ako zase človek stáva sa riaditeľom planét. No nedost ešte na tom. Nebolo ešte na svete harmonie; a tu vybere sa Blažej aj pre zlatú muziku, a odnímuc ju ježibabe, donesie ju takže ku veštcovi. I zahučala teraz už harmonia priestorami sveta. I kdeže zahučala? tam na strunách slnka, mesiaca a hviezd.
Tu máte hľa jedon príklad z názorov veku prvého!
Ako názory veku prírody dovršujú sa človekom, tak i názory veku druhého vrcholujú v ňom. Podanie žiadneho národu, nemá tak velebnej idey o človeku, ako práve podanie vo vieronauke slovenskej. Predstavuje vám toto? tri hlavné pretvory človeka.
Človek je najprv obor, premení sa na veštca, a z veštca stane sa človekom, dla mena Janíkom, ideálom to Slovena. Človek ako obor všetko premáha, ako veštec všetko vie, ako Janík všade víťazí.
Práve vo veku druhom, kde pranázory Svetovida a Živy zo sobňujú sa v zjavení božskom, zjavuje sa vám človek aj v svojom oslávení. Svétovid premení sa na Vintalku a tento zjaví sa ako najvyšší víťaz, v dobe, keď slnko na oblohe vrcholí. Tak i Popelvál bohatierskymi činami stáva sa kráľom nad kráľami. Podobne i Živa preobrazená na Atalienku, zjavuje sa ako kňažka Všekráska.
Je to druhý ideál, ideál panny, dla mena Aničky. V Jankovi a Aničke máte zbožněná rodinu slovenskú. Povedomie toto je odchodným povedomiu iných národov. Že je odchodné, nasvedčuje tomu podanie o takzvaných vekoch ľudstva. Starobylé národy predstavovali si praveky ľudsva, ako vek zlatý, vek strieborný a vek železný. Sloven začína to na opak. Jemu je vek prvý železným, vek druhý strieborným, a vek tretí zlatým. Vo veku zlatom dosahuje Popelváľ — Janko koruny slávy svojej, a pridružiac si k boku Atalienku-Aničku, králuje až do skona nia sveta.
O takýchto názoroch bude vám vypravovať prítomný spisok. — Sú to len počiatky a aj to len slabunké počiatky vieronauky slovenskej. Ako v krajoch tatranských máte zobrazené nížiny Afriky, výšiny Asie, a roviny Evropy: tak v kmene slovenskom vidíš pretvorené všetky veky človeka, a v jeho vede všetky veky vedy ľudskej. Človek žiadneho národu nebol tak mnohonásobne, či prirodzene, či duchovne pretvorený, ako práve syn Slovena. Pozri na peň jeho, a vidiš v ňom vštepené ratolesti Indie, Persie, Hellady, ratolesti Maurov, Mongolov, Turkov, Germánov a t. d. Sloven je najvyšším kvietkom na strome človečenstva.
Netreba sa nám sháňať po vedách cudzích, a po cudzom umení: hľa! máme doma ridzé doly vedy a umenia národného. Kedy ale zjaví sa Lomidrevo, ktorý poklady tie pomocou Knoftaptáka na svetlo vynesie? — Poludňajšie more zachvátilo koráb vedy a umenia slovenského v odtoku svojom, pozdejšie zachvátilo ho more západu v prítoku svojom. Na morách tých zašľahly Slovena vlny vonkovcom, a keď dostal sa domov, tak bol premoknutý, i na tele i na duši, že už nepoznáš v ňom toho starého kormiteľa korábu vedy i umenia národného.
Nesháňajte sa, bratia, po cudzote: z názorov, ktoré kolimbajú sa nad Tatrami, utvorte si Dodonu vedy a Olymp umenia národného. Vy ste zdedili Slovo i um matky Slávy! — Slovo to i um ten odzrkadlujú sa na hľadidle názorov otcov vašich. Otvorte tajnú skryňu názorov tých, a budú obdivovať národy jej zázraky. Vy zďedili ste ten zlatý kľúčik, o ktorom vypravuje poviedka, že keď najmladší brat otvoril prvú skryňu, vyňal obrus, ktorý keď rozostrel, hneď najvýbornejšie jedlá postavily sa na ňom, a keď otvoril ním pivnicu, našol v nej pohár, ktorý dával najchutnejšie nápoje, a potom Atalienka dala mu nožničky, ktorými keď strihal, tie najkrajšie šaty ušily sa samy od seba!
Ako z jazier tatranských prúdia sa rieky Váhu, Hrona, Hornáta a iných riek: tak pranázory tie sú prameňom vedy slovenskej. Príde čas, kde na hranách jich utvorí sa národná veda slovenská. Áno utvorí sa v jej rozmanitých vetvách: nová physika, nový prírodopis, ba i nová kosmogonia; slovom za základ vied reálnych položí sa nová zásada.
Pranázory tieto budú prameňom aj umenia slovenského. Umelci, nesháňajte sa po cudzote: veď ideále krásy ligotajú sa na oltároch dedov vašich. Rajský strom poesie národnej obsype sa kvetami, kvety tie premenia sa na zlaté jablká a pri harmonii pýšťalky tatranskej budú jich zoberať synovia kmeňov slovenských.
Na základe vieronauky našej povstane znovu vzkriesená sedemráz krajšia, ako dosiaľ bola, devica lyriky, epiky a dramatiky. Malba, plastika a hudba objavia sa takže znovuzrodené, a sedemráz krajšie, ako dosial boly. Viera naša odkľaje i tajností slov a, ktoré boly dosiaľ skryté národom sveta. Tam v tom slove maľujú sa názory reči, tam v tých bleskách slnca ligotajú sa jej písmeny.
Keď znáte už, že všestredom vieronauky dedov našich je Svetovid, Živa a život: pusťme sa teda v mene božom na člnku mysli praotcov našich na tie čarovné ostrovy poviedok slovenských! V knihe tejto prejdeme tri ostrovy. Na prvom vidíme tú skryňu s tým obrusom, ako sa na ňom maľujú názory živlov sveto vých. Na druhom budeme hľadať ten pohár, ktorý nám bude podá vať už nápoje z ovocia na strome prírody dozrevšiebo. Potom ale na tom treťom ostrove najdeme tie nožničky, ktoré budú strihať pred nami cestu, ktorá nás povedie k človeku!