Tento výrok bol varovaním pred príchodom kresťanstva, ktoré učilo, že Boh je kdesi nad nami, v neprístupnom svetle, sleduje nás, mimo nás a súdi nás. Duchovní starého sveta varovali svoj ľud, že prichádza učenie falošného boha mimo nás.
Aj keď staroverci majú svojich bohov akoby mimo, napríklad Ódina, naše prepojenie je v tom, že sme s nimi spojení nielen duchovne, ale aj telesne, skrze krv, ktorú sme zdedili, a tá sa ďalej dedí skrze predkov. Ako príklad je Grécka Sparta, ktorá zdedila rodokmeňom krv od Heraklesa, ktorý bol synom samotného Zeusa.
Tento koncept je považovaný za silný odkaz o prepojení medzi ľuďmi a bohmi. Namiesto toho, aby bohovia boli vzdialení a nachádzali sa kdesi v nebi, ich prítomnosť je v pohanstve vnímaná ako niečo, čo sa dá cítiť a skúmať v každodennom živote, v každej bunke nášho tela, v každom geste a v každom rozhodnutí. A v poslednom rade v sebapoznaní skrze meditáciu a v tichu, v ktorom bohovia k nám prehovárajú skrze vnuknutia.
Toto poznanie vedie k dôrazu na osobnú zodpovednosť a sebapoznanie. Ak je božskosť v nás, potom každý z nás má moc a zodpovednosť za to, ako tieto božské sily nielen spoznáva, ale aj využíva v svojich životoch.
V biblii sa nachádza pohanský výraz, ktorý prevzal Pavol od pohanov - "bohovia ste". Týmto výrokom si chcel nakloniť pohanov a preto im citoval ich vlastné učenie - bohovia ste, i keď nezabudol k tomuto výroku pridať lož - bohovia ste - synmi najvyššieho, teda Boha Semitov.
Sme bohmi vo svojej vlastnej podstate, máme moc tvoriť, zlepšovať svet, samých seba, ako aj deštrukčne svet ničiť. Každý jeden človek je bohom, má obrovskú moc a potenciál, ktorý žiaľ, ľudia nevyužívajú v plnosti.
Tento prístup je veľmi oslobodzujúci, pretože nezávisí od vnímania bohov ako vonkajších a neovládateľných síl, ako je tomu v spomínanej biblii, ale bohov, ako časti našej vlastnej existencie a skúsenosti.
Je to pohľad, ktorý sa zameriava na rozvoj vnútorných schopností, sily, duchovného rastu a na uctievanie sveta a prírody ako miesta, kde sa božské zrkadlí.
Nedivme sa modernému veku, ktorý nás od bohov chce oddeliť tvrdým materializmom. Tento svet nechce, aby sme žili duchovne, ale aby sme sa naháňali za materiálom. Nechce, aby sme objavovali božské v sebe, tvorbu, písanie, básne, maľovanie, hudbu, nehu, cit, hlbšie premýšľanie nad svetom, spoznávanie sa skrze rozjímanie, odrezanie sa od sveta.
Dokonca do samotnej krvi, božskej krvi, zasahuje svet skrze chémiu, lieky, očkovania. Z pohľadu matérie ide o falošné uzdravovanie, podstata je však oveľa hlbšia - ide o útok na samotné jadro nášho duchovna. Ide o útok na božské, ktoré je v nás.
Už nám boli vzatí navonok bohovia, nahradení vonkajším bohom skrze kresťanstvo, či korán, bolo nám vzaté poznanie prírody, éteru, prírodných javov - k tomu sa pridáva vnútorný rozklad ľudskej osobnosti, ktorá má byť len bábkou bez vlastného zmýšľania, naplnenou propagandou tohto nového šialeného sveta, ktorú nás vyučili v školách.
No my máme to božské v sebe, máme poznanie skúseností všetkých predkov v sebe, ich poznanie, cítenie, vnímanie, len to musíme v sebe objaviť a trénovať - pozorovať samých seba v prítomnosti. Východné viery na toto kladú dôraz, ale my ideme ešte ďalej - sledovať sa v prítomnosti za účelom spoznania božstva v samých sebe.
Bohovia teda nie sú mimo nás, sú v nás. Naša moc spočíva v schopnosti objaviť túto božskú podstatu a formovať svoje životy podľa nej. Každý z nás je tvorcom svojho sveta, a tým aj nositeľom božskej sily, každý má slobodnú vôľu si vybrať cestu aká mu vyhovuje, žiť v súlade s bohmi a prírodou, ktorá je odrazom božského.