V gréckom svete sa ženy tradične pohybovali výhradne v domácnosti. Na ulici človek stretol ženy občianskeho pôvodu len zriedkavo a aj to v spoločnosti iných žien. Chodili zahalené, nenápadné, ich práva spočívali v rukách ich mužov a život v starostlivosti o deti a domácnosť. Keď sa Gréci dostali do Sparty a zbadali miestny spôsob mužsko-ženského správania, nechápali ich spôsob života, dokonca sa im mohlo zdať, že Sparťanky ovládajú obec.
Sparťania totiž spájali postavenie svojich žien s lykurgovským usporiadaním. Vychádzali z toho, že najsilnejších občanov predsa splodia silné ženy. Už od dievčenského veku preto dostávali rovnaké prídely ako muži a na rozdiel od ostatných gréckych obcí sa zúčastňovali aj fyzického výcviku a súťažili medzi sebou vo výdrži a sile. Sparťanky tak z pohľadu napríklad Aténčanov, vystupovali ako pevné, vycvičené ženy s krásnym telom. V Aristofanovej komédii Lysistrata sa podľa toho prihovára hlavná hrdinka silnej Lampito slovami:
Buď zdravá, milá Lakónčanka Lampito! Jak žiari tvoja krása, drahá priateľka. Ach, akú máš pleť, akú pevnú postavu, sťaby zo skaly! Tvoja sila, azda aj býka by si zadrhla!
Na čo Lampito v komédii odpovedá:
To netajím, veď cvičievam, až mi päty bijú o zadok.
Sparťanky behávali, hádzali diskom a oštepom. V rímskom období, snáď aby vzbudili väčší záujem, súťažili dokonca v boxe aj v zápasení. Vládla medzi nimi podobná súťaživosť ako medzi mužmi a podporovali ju ešte vzory známych Sparťaniek z minulosti.
Najslávnejší príklad víťaziacej Sparťanky ponúkala sestra kráľa Agesilaa Kyniska, ktorej konský záprah dokonca zvíťazil na olympijských hrách. Kyniska ho chcela patrične zviditeľniť a venovala Olympii dva pamätníky, ktorých súčasťou bola jej bronzová socha, socha jej víťazného jazdca, voza a koní. Sparťania Kynisku po smrti uctievali a jej svätyňu umiestnili na mieste dôležitom pre iniciáciu dievčat do spoločnosti. Týmto spôsobom boli motivované teda aj dievčatá, ktoré mali svoje ženský vzory, ktorým sa chceli podobať.
Socha Kanisky, sa nachádzala sa neďaleko miesta, kde dievčatá súťažili v atletike, zároveň kúsok od svätyne Heleny, kde vstupovali obradne medzi dospelé ženy a tiež len na skok od hrobu Alkmána, ktorého skladby ženy spievali pri obradoch.
Sparťanky cvičili pod vedením mužov, odeté v krátkych chitónoch, podľa čoho o nich Gréci hovorili, že odhaľujú stehná. Počas obradov cvičievali často dokonca úplne nahé.
Dôležitou súčasťou ženskej výchovy bol nácvik tanca a spevu. Oboje využívali pri náboženských oslavách a v zborovom speve tiež nasávali hodnoty obce. Čítať a písať sa Sparťanky síce hromadne neučili, ale väčšina z nich získala gramotnosť v domácnostiach a tak väčšina sparťaniek vedela nielen čítať, ale si často aj samé písali vlastné básne. Aténčan Aristofanes viackrát poukazoval na spartskú poetku Kleitagoru.
Sparťanky stelesňovali tvorivý princíp utvárajúci Spartu svojimi vlastnými hodnotami. Tešia sa zo synov umierajúcich na bojovom poli, vážia si odvahu, hrdinstvo, nenávidia a pohŕdajú zbabelosťou. Priam v pozícii sudkýň sa zúčastňovali tréningu chlapcov, a tak sa od mladosti spolupodieľali na tvorbe hodnôt a vyhodnocovaní schopností či posudzovaní svojich mužov.
Plutarchos píše o ich úlohe pri tréningu chlapcov toto:
"Pri mnohých príležitostiach si dievčatá robili žarty na účet mladíkov, ktorí sa dajako previnili v slabosti a každého takého si doberali. Naopak tých, ktorí si to zaslúžili, pri prednášaní svojich spevov, zahŕňali chválou a takto im vštepovali silnú túžbu po sláve a horlivosť. Mladík, ktorý sa stal predmetom chválospevov pre svoju mužnosť a získal si medzi dievčencami zvučné meno, odchádzal celý uveličený pod dojmom pochvál, zato štipľavé žarty a posmešky vedeli ťať do živého azda ešte tuhšie, než keby dotyčnému za jeho správanie nemilosrdne vyčistili žalúdok, pretože aj všetci ostatní občania vrátane kráľov sa poschádzali na toto predstavenie."